Zdalo sa jej o záhrade... O nádhernej záhrade plnej ruží. Na perách mala úsmev, bežala po tej záhrade, po chodníčku s kamienkami. Na tvár jej svietilo slnko, bola mŕtva. Ale pri tom nebola. Zacítila slanú vôňu mora, zacítila dotyky na svojej pravej ruke. Zacítila lačné bozky na krku a počula šepkanie Fredericka „Milujem ťa... Milujem“ hovoril to takmer plačlivým hlasom. Zrazu sa všetko rozbilo. Obloha potemnela. Zastala na konci útesu, všetky kvety zvädli. Voda pod ňou zúrila a bola búrlivá, ako pred búrkou. Energicky narážala do skál a snažila sa zhodiť z nich všetko živé... „Prečo si to urobil“ začula zrazu svoj hlas. Ale nevedela, že to vraví ona. V sne sa to ozývalo všetkými smermi, ako v jaskyni. Ako ozvena... Ale to aj ozvena bola. Odrážala sa od stien a počula svoj hlas sto ráz odrazený od každého kúta, od každej skalky … „... urobil, urobil, urobil...“ kričala ozvena a Iolanthe zrazu skríkla, pri čom otvorila oči. Znova tá bolesť. Tá kakofónia, ktorá jej hlučne bila v mysli „Nieeeeeeeeeeeee!!!“ začula sa zase, ale ako keby z diaľky. Doznievala bolesť, ktorú nemohla cítiť. Zacítila však svoje studené prsty na spánkoch a oči mala síce dokorán, ale nevidela nič. Iba počula, ako kričí...
Bolesť pominula. Pri sebe zacítila zrýchlený dych, ktorý jej dýchal na krk, ale necítila to „Magdalen, Magdalen, prosím, zobuď sa“ šepkal akýsi hlas, ale nevedela presne identifikovať, o koho ide „Marius?“ spýtala sa potichu. Ktosi sa zasekol v polovici vety, keď prehovoril k Frederickovi „Odkiaľ si to...“ nedokončil. Pozrel sa na ťažké viečka Iolanthe, ktorá ich zdvihla a nad sebou videla len dve rozmazané siluety „Marius...“ zašepkala a natiahla sa k nemu, aby ho objala „Magdalen, ty si na mňa ešte pamätáš?“ spýtal sa jej Marius a tá len prikývla, pri čom sa pozrela na druhú postavu, ktorá naberala na ostrosti v jej očiach. Keď sa cítila dostatočne nabitá, vrhla sa po druhej postave. Pristihla sa, že na ňom leží a stíska mu krk, pocítila drsné mužské ruky, ktoré ju odťahovali od Fredericka, ktorý naberal modrastú farbu, takmer bol mŕtvy. No nedopustila na to. Nech pyká za to, čo sa stalo Sorceressovi. „Zabijem ťa, Frederick! Zabijem ťa!“ skríkla po ňom, soptila a nadávala, pri čom ruky Maruisa ju držali ďaleko od neho „Magdalen, prestaň!“ skríkol Marius, ale Iolanthe nereagovala „Zabijem ťa!!“ vrieskala a odrazu ju ktosi plesol po tvári. Zasmiala sa, vyzerala ako psychopat „Mňa to nebolí, Marius. Mňa to nebolí. Ale teba bude bolieť veľa častí tela, Frederick!“ skríkla znova, ale tentoraz potichšie. Bolesť v hlave sa vracala.. „Nie, nie...“ zašepkala a načisto ochabla. V tvári nadobudla odtieň šedej farby, prišlo jej zle, bolesť ju objímala okolo krku a vyššie, nedokázala sa sústrediť. V očiach sa jej usídlil neprítomný výraz. Snažila sa bojovať so svojou bolesťou, ale nepodarilo sa jej to „Zabi ma, zabi ma ako jeho. Zabi ma“ šepkala stále dokola, opakovala to viac krát. Keď to zopakovala asi dvadsiaty raz, chytil ju Marius okolo pásu, riadne ju stisol a zavrčal jej do ucha. „Nikto ťa nezabije. Magdalen, musíš žiť. Musíš“ šepkal jej, ale ona stále šepkala, aby ju zabili...
Bola pripútaná k posteli. Oslepila ju biela stena. Biele všetko. Bola menšia. Oveľa menšia. Končatiny mala veľmi malé, útle. Ako keby znova bola dieťaťom.. „Mamiii!!“ kričalo dievčatko a pri tom sa smialo, v tvári malo taký istý odtieň šedej, ako Iolanthe. Za dverami bolo vidno bledú tvár, ktorá bola uslzená. Začula búchanie na dvere a pár buchnutí po tvári, ale nevnímala to. Smiech neustával, šialený smiech. Boľavý smiech...
„MAGDALEN!“ skríkol ktosi. Znova nepoznala ten hlas. Znova si myslela, že je v ďalšom sne. Ale tentoraz chcela byť len niečim iným. Niekym iným. Niekde inde... „Sorceress...“ začula slovo, ktoré bolo od nej vzdialené na kilometre a predsa ho vypustila spomedzi pier ona. „Nie, Marius. A Frederick. Zobuď sa, prosím.“ slová počula, ale nechcela sa zobudiť. „Biele... Biele... Všetko je biele... Zhasnite svetlá“ mlela potichu a pri tom si neuvedomovala, že nie je v nemocničnej miestnosti... „Nieeeeeeeeeeeee!“ kričala, ale zo sna... Zo sna, ktorý bol tak reálny, a na ktorý zabudla... „Magdalen le Bousier, nič biele tu nie je... Nekrič. Zobuď sa“ ktosi ňou mierne triasol, ale Iolanthe nereagovala „Nie som... Nie som Magdalen... Nie som....“ šepkala sama pre seba. „Ale si.“ povedal tentoraz iný hlas... „Zabi... Zabi ma“ šepkala. Všetko z detstva sa vracalo...
Kráčala na cintoríne. Mala vysmiatu tvár a bolesť nikde. Nebola taká, aká bola. Držala sa za ruku matky, ktorá ju nikdy neopustila. Ale otec... Pomaly prikročili k akémusi hrobu. A úsmev jej z tváre zmizol. Stratila milovanú osobu, ktorá pre ňu toľko znamenala. Kľakla si na kolená. Odrazu to dievčatko, ktoré kľačalo vedľa hrobu svojho otca, tak zraniteľná a malá... Skríkla. Bolesťou. Bolesťou, ktorá jej pulzovala v hlave. Tá strašná kakofónia. To isté, ako teraz... Kričala a nevedela prestať...
„ Nieeeeeeeeeeeee!! “ vrieskala a ktosi ju riadne prefackal. Okamžite sa postavila a pozrela sa okolo seba. No nikde nikoho nevidela. „Kde som... Kde som...“ ešte stále pred sebou videla bielu miestnosť a pri tom sa tak nešťastne pozerala. Pred očami jej prebehli posledné minúty sna, ktorý išiel odpredu... Najprv mal byť cintorín. Najprv cintorín, potom tá miestnosť... rozmýšľala a pri tom sa jej na tvári zračil nejaký šialený úsmev, ktorý nepochopili ani tí, ktorí sedeli okolo nej. Prepletala rukami, ako keby behala rukami po stene a šepkala „Nie... Východ... Mama... Otec... Cintorín... Kde... Kam...“ Niekto ju stisol za ruku a začula šepkanie „Žiadna mama nie je. Ani otec... Ani východ. A neviem kam chceš ísť a prečo...“ Strhla sa. Padla ako keby do kúta. A ruky si zaborila do vlasov „Biele... Zhasnite svetlá.. Zhasnite!“ skríkla a vtedy sa čosi stalo „Iolanthe. No tak. Vzchop sa“ mysľou jej prebehlo veľa vecí „Iolanthe“ zašepkala. A postavila sa. Pozrela sa na dve tváre, ktoré sa jej zjavili pred očami „Nemá to zmysel... Musíte... Inak...“ pozerala sa na nich. A pochopili. Frederick v rukách čosi držal.. Dýku... Dýku, ktorá zabije aj upíra bez toho, aby vnikla do srdca. „Prepáč.“ povedal potichu a bodol...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
dona28
15. 9.sept. 2007 10:01
fakt dobré ) tak toto je už koniec?
2
joooj konečne som sa k tomu dostala ti aj komentár k tomuto napísať som si akurát všetky časti pekne za sebou prečítala a pôjdem si to tuším aj uložiť na pc, mne sa to jednoducho neskutočne páči aj keď mohlo byť aj dlhšie (A) no koniec bol skvelo napísaný, takéto konce mám rada
Napíš svoj komentár