Po pergamene sa ťahá čiarou.
Pomaly však nemá čo robiť,
preto prestáva písať, s námahou.
Plnou rýchlosťou zastal, urobil bodku.
Svojím zápästím prestal sa hrať.
S pomalým povdzychom zastal a obrátil sa,
v ústrety nádeje na návrat.
Jeho priesvitné telo ticho sa plazilo.
Po všetkých kanáloch.
Veľmi sa snažilo ujsť niekam,
kde nie je možný návrat.
Tešil sa, však jeho telo zmohol smútok.
Chcel sa zahrať, rýchlo. Kým nebolo neskoro.
Zahral sa, no náhaňačku si nevybral.
A pomaly brkom svoj posledný škrt dopísal.
Napísal si bodku za svojim životom,
v kanáloch sa plazil.
Snažil sa zapadnúť, byť strediskom –
nálad a nádeje na návrat.
Stalo sa však niečo,
čím som chcel byť?
Pomaly som prestával dokonca i žiť,
moja nádej sa obrátila na nulu...
A tá otázka, čo padla hneď na začiatku.
Keď tvoje telo zmohol žiaľ.
Už si len počul plakať sám seba, keď som počul...
Prečo sa bojíš žiť, keď si ani nezačal?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
niwyiben
27. 12.decembra 2007 21:36
joooj to je krása moja, strašne sa mi ľúbil ten začiatok, najmä druhá strofa a potom ten koniec...no ten bol úžasný, fakt dojem vo mne zanechal vlastne celá tá báseň...*potlesk*
Napíš svoj komentár