a ružový odtieň pier.
Hm... Ten blesk bolesti v živote
a stratený deň.
Ticho sa rozpráva
a nemota stojí.
Satan sa raduje,
a náš Boh potichu spí...
Po zrážke koňov,
bolesti strojov,
prefíkanosti líšiek,
konečne zistili sme,
že aj obraz skutočnosti iný je...
Ale...
Ale? Tá otázka nás spaľuje
a tou bolesťou sa všetko stupňuje.
Tými rýmami, ktoré pomaly postúpili v diaľ.
Ale po nich... Ostal len žiaľ.
Horúce slzy dopadli na zem.
Na dlážku, kde zachveli sa a vpili sa doň.
A kde sa pomaly rozložil prach,
ale ktože to... Ach...
Ten mesiac v kútoch ožíva,
tam, kde sídli jeho ozajstná sila.
V jeho náručí drieme bolesť,
ako ju nazveme, povedz...
Ale ten smiech,
ktorý sa ozýva.
A tá tvoja jediná a posledná sila,
to všetko zhasína
a bolesťou spaľuje.
Tak sa zobuď,
či facku dostať chceš?
Bolí to... Ale neumrieš.
A čo robiť máš,
keď mňa nemôžeš mať?
No tá bolesť neustúpi,
prečo sú ľudia takí hlúpy...
A prečo zabíjaš sám svoje obrazy,
v temnej tme leží sám, úbohý...
A ten obraz domaľuj,
ostane s tebou,
zahrá si s tebou tvoju hru.
Schovaj sa pred ním, ale neujdeš.
No hraj tak,
že po tebe neostane ani len ten des...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
endre-silentname
12. 9.sept. 2007 14:07
Normálne som mal pocit, že sa niečo stane. Mám z toho pocit, akoby niekto doslova týral seba samého a ničil sa. Ani neviem prečo, ale je pravda, že ľudská hlúposť je najhoršia zbraň a keby to len vedia všetci. Keby len...
Napíš svoj komentár