Nastalo ticho.
Ticho pred búrkou,
Ktoré zahnať sa nedalo.
Tiché kroky prekročili...
Posledné telo ležiace na zemi.
Pomalé ale isté kroky sa vzpriečili,
On zastal. A díval sa v diaľ.
Z pódia šľahajú plamene.
Do výšin zdvíha svoju tvár,
Ohnivý dav.
Krik...
Spustil sa, keď padol na zem.
On.
Vraj záchranca.
Plamene...
Nedajú sa skrotiť.
Mávajú svojimi ramenami...
Sem a tam!
Strach... vystriedal sa v tvárach,
Nevinných ľudí.
A on tam len stojí...
V rúšku ticha zahalený,
Pokľakol medzi nami.
Stiahol tvár k zemi
A prehovoril, bez všetkej nehy.
Bolesťou spriadané pavučiny... Plietli sme ich my
Posadol nás prudký žiaľ...
Už nikdy sa nepozrieme v ústrety Slnka,
Nepozrieme sa v diaľ.
Slnko zahalil temný mrak,
Ktorý napadol Zem.
Stalo sa to už raz...
No vtedy to bol iný sen.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár