V pekle zas zvíril sa prach.
Pomaly ktosi vykročil,
a nás, krysy, ktosi rozpučil.
Znova sme jedným človekom.
Potrebujeme rád neúrekom.
Ako ujsť spod vlády najväčších,
ako neplakať... Nepadnúť do bojov večných.
Padá vločka,
na zem dopadá.
A ostáva po nej,
veľká záhada.
Prečo sa človek bojí,
prečo padá v boji.
Prečo sa snaží preplávať k bóji.
Oslobodiť sa?
Je to sebecké,
ostaneš ty, ty nie.
Ostávaš ty, ty ideš preč.
Prečo vlastne?
Koho nenávidíme?
Vojny... Vojny vládnu svetu.
Nik nevezme nadvládu letu.
Keď v lete kvitnú kvety,
rastú na lúkach.
Tak isto rásť môžeme i my,
no ako? Je t vo hviezdach.
Keď sa ukľudní nebo.
Prestanú padať blesky.
Prestane pršať z nebies
a prestanú šarvátky...
Vtedy sa čosi otvorí.
Naša jaskyňa, ktorá hovorí.
Že všetko je v hlavách našich,
ale čo také? To nepovie ti.
Môžeš sa postaviť na hlavu.
Nepomôžeš si.
Môžeš ľutovať svoju povahu.
Nepomôžeš si.
Ako začať?
Nájdi seba.
Ako prestať?
Kde máš anjela!
Pssssst!
Ticho rozhostilo sa po celom kraji.
A všetko tak nádherne sa baví.
A všetok stres, napätie a iné sveta dary...
To všetko je preč, je po boji...
Kto bojoval?
Predsa ty.
S kým si sa domáhal svojej nadvlády?
Nevieš? Rozmýšľaj...
Volajú sa chlad a smútok.
Volajú sa krása a zármutok.
Volajú sa city a nenávisť.
Sú v tebe,
ale netreba za nimi ísť...
Neprehral si, no ani nevyhral.
Vyhráš jedine vtedy,
keby si férovo hral.
Vyhráš jedine vtedy,
keď zistíš, na čo máš.
Ostávaš sám?
Nie... Ty na výhru máš!
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
bestia999
23. 10.októbra 2007 20:15
nice
Napíš svoj komentár