Vždy keď natrafím na anekdotu..

Vždy keď natrafím na anekdotu pána Tomáša Janovica, vždy mi na tvári vyčarí úsmev, ktorý tak každému vo farbe bežných dní tak veľmi chýba. Veď posúďte sami: „Žalúdku sa uľaví, keď vyvracia, čím sa nakazil. Škoda, že také srdce to nedokáže.“Priznám sa, že asi po dlhých rokoch sa mi podarilo ustrážiť žalúdok a asi prvé Vianoce po vyše desiatich rokoch, čo som sa neprejedol. Môžete mi blahoželať!

Avšak boli to opäť tie klasické Vianoce, kde sme sa nezabudli troška poškriepiť a následne sa zasmiať na týchto sviatkoch. Čo Vám najviac pripomína Vianoce? Stromček, kapustnica, sneh, všade prítomné svetielka? No schválne.. Ak to niekto číta napíšte mi, buď do komentu, alebo TSku

U mňa sú to vône, či už vôňa medovníkov, linecké koláčiky, pečenie oplátok, kapustnice, alebo vanilkových rožkoch. Viac ako svetielka na každom rohu mi Vianoce v meste pripomenú vianočné trhy, keď kráčate uličkou a zrazu do vás udrie vôňa lokší, medoviny, vína, cigánskej a iných dobrôt. Vtedy sa v mojej hlave rozžiari svetielko a pripomína mi, že sú tu Vianoce.

Tento rok bol naozaj taký zvláštny, zase o kúsok inak ako ten predtým. Celkom som si v živote ujasnil, kde by som rád po škole skončil. Možno to bude smiešne, ale chcem byť účtovník. Čiže ak budete od mája hľadať niekoho na túto pozíciu rýchlo mi dajte vedieť. Vždy som pripravený!

Do toho opäť raz stanovačky, krúžkovice, festivaly, prvý krát ďalej ako z Európy preč – Gruzínsko, prvý krát v novej robote, prvý krát s niektorými ľudmi a snáď nie posledný krát. Inak milujem, keď neviem do čoho idem, ten pocit, keď idete prvý krát do novej roboty, do novej triedy, do novej krajiny, proste vždy to má takú skvelú príchuť. Určite prajem všetkým krajší rok 2016 a ďakujem mojej rodine – hlavne mame, priateľom a známym, že mi urobili opäť raz krásny rok 2015.

 Denník

1 0 0 0 1

Komentuj

3 komenty k blogu