Dobre občas mi to slovko, dve utečie. ale ved´ to každý tínedžer nie? Moja mama si myslií , že som iba ja taká! Monika je taká istá ako ja! Ale to nikto nevidí!! Vždy som najhoršia ja!!
To je už tak neskoro?? Musím íst do skoly! Ach.. zas nestíham!! Aké bude tento krát ospravedlnenie? Minule som zaspala , ale tento raz by som mohla vyskúšať bolenie brucha!
Na to už nenaletí! No nevadí už musím ísť!
Do školy som sa ledva ,ledva dotackala. Monika s Idou už sedeli na lavici a čakali na mńa.
Sú to moje naj kamošky.
Ida ako vždy džínsi, tričko a vlasy zviazane do copu. Monika to je niečo úplne iné! Krátke, rozstrapatené blond vlasy , fialové tiene , lesk na perách! A ja?? Čierne nohavice , košeľa a čierna ceruzka na očiach! nie , nie som žiadna punk-áčka! Nie! Len sa tak cítim dobre a hlavne sama sebou!
-čawte baby , ako??- privítala som ich.
-ahoj- dvojhlasne
-tak kam sa dnes ide?- je piatok musíme nie kam vyraziť
-ja dnes nejdem- vyhlásila Monika
Obidve sme na nu civeli. Nechápali sme.!
-prečo nepôjdeš??- v klude som sa spýtala
-ale sľub mi , že na mna nebudeš kričať!- nahodila na mna ksichtík aniela.
-no počúvam- zavádlo menšie napätie
Ida ma držala za plece kedy som sa náhodou neudržala.
-mám stretko!- vyhlásila z nadčením.
-kto to je tento krát?-
-Milan!- s úsmevom na tvári sa zahľadela von oknom
-a že iba kamoš!- Ida aj ja sme sa začali uškrnať
Monika zdvihla obočie , potočila hlavou a usmiala sa!
-baby ja ho mám fakt moc rada..- vysvetľovala.
-no to je fajn!- začali sme sa smiat ( ja a Ida)
Milana sme nikdy moc nemali radi , ale nechceli sme to Monike vyhadzovať znovu na oči!
-vy ho nemáte moc rady že?- prekukla nás.
S kyselím ksichtom sme sa seba pozreli:
-Nie!- dvojhlasne
-ale neurážaj sa hned!- vyhlásila Ida.
-ja sa neurážam!- bránila sa ( Monča)
-pomôžete mi??- so slzami na krajíčku sa potichúčku spýtala.
-TO VIES ZE...HEJ! vykríkli sme.
S babami si vždy pomáhame ked mame isť na stretko s chalanom. Aj ked ja a Ida sme už dlho s nikym neboli. Na chalanov sme asi trošku zanevreli!
-tak o 15:00 budte u mna ok??- vyhlásila Monika.
-jasne neboj budeme tam!- ubezpečovala som ju
Po škole som sa domov moc neponáhľala. Pomali som sa vliekla so sklonenou hlavou a kopala som si kamienok. Zrazu do mna niekto vrazil. Vdvihla som hlavu a začala som mu nadavat. Bol to Ondrej. Kamoš. Viac menej byvali viac ako kamos.. .. už som ho dost dlho nevidela.
-ježís! To si ty! Prepac.- ospravedlnila som sa.
-ahoj Zuzi- milo ma pozdravil
-čaw. Už musím isť. Prepáč..- chcela osm sa mu vyhnúť.
-tak ahoj. Ja ti ešte napíšem!- zakričal.
Čo mi ešte? Napíše? Načo?
Kašlem nanho.Musím sa ponáhľať Monike.
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
nietzsche
28. 3.marca 2008 14:26
Celkom dobre píšeš, len sa mi to vidí akési neukončené
Napíš svoj komentár