O týždeň, tak ako každý deň doteraz, sme sa ráno stretli pred našim domom. Pozdravili sme sa a vykročili smerom do školy. Keď sme ta došli, rozdelili sme sa. Josh musel ísť ešte niečo vybaviť ohľadom školských záležitostí do riaditeľne a ja som zamierila do triedy. Cestou ma nikto nezastavil, lebo ma nemal kto. Kamarátov som nemala a tak si ma nikto nevšímal, dokonca ani učitelia. Mohla som na hodinách robiť čo sa mi zachcelo. A tak som sa oddávala tomu, čo som nadovšetko milovala. Písanie! Na učiteľov, keď vykladali som nemusela dávať pozor, nikdy ma nevyvolali a keď bola písomka, tak som to vždy vedela. Spolužiaci si ma nevšímal, načo aj. Bola som vždy utiahnutá do seba. Len som písala, zabúdac na realitu. Do príbehov či básní som vždy dala kúsok svojej duše.

Zazvonilo, ale ja som si to nevšimla, nebola som v realite. Prebudila som sa, až keď prišiel Josh.
- Môžeme začať!- povedala učiteľka, keď vstúpila do triedy.
Táto veta bola posledná, čo som zachytila, bo som sa opäť zahĺbila do príbehu, ktorý som práve písala. Sem- tam so ukradomky pozrela sa Josha. Kreslil si. Opäť si kreslil. Doteraz som nebola zvedavá, čo tak horlivo kreslil celý týždeň, ale teraz to vyzeralo, že robí posledné ťahy. Tento raz som bola veľmi zvedavá. Zbadal, ako sa nad ním nakláňam a pošepol:
- Ešte som nikomu neukázal svoje kresby!
- Ani ja svoje príbehy!- odvetila som mu tiež pošepky.
- Ale, tebe ich ukážem!- usmial sa.
- Ďakujem! Chceš si prečítať môj príbeh? Ešte nie je dokončený, ale... môžeš, keď chceš!- opätovala som úsmev.
- Dík!- podal mi svoje kresby a ja som mu podala môj zošit. Keď som uvidela tú kresbu, ktorú akurát podľa mojej mienky, dokončil, srdce mi zabudlo biť.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
zuziicka  25. 3. 2008 19:14
co je to???
Napíš svoj komentár