Chlapec odvedľa III.

Bolo tam nakreslené dievča, dievča, ktoré sa až neuveriteľne podobalo na mňa. Načo by ma kreslil? A hlavne, prečo ma nakreslil? Snáď, je...? Nie, to by bolo až priveľmi... priveľmi jednoduché. Nie! to si len namýšľam. Ale, keby som sa ho opýtala? Nie, Kate, prestaň!!! Nie je do teba zaľúbený! Ako by aj mohol??? Poznáte sa len týždeň?! Láska na prvý pohľad existuje, nie??? Bolo by to až príliš krásne. A ty nie si taká šťastlivka. Zabudni na to!!! Ty a on? Pche.....!!!
Takto som rozmýšľala, keď ma prebudil Joshov šepot.
- Načo myslíš?- opýtal sa so spýtavým pohľadom.
- Na nič!- neznelo to presvedčivo, ale sa ďalej nevypytoval. Našťastie! Bola som mu zato vďačná!
- Môžeš mi vrátiť tú kresbu? Chcel by som ho už celkom dokončiť.
- Ešte nie je dokončený? Myslela som si, že už je?!
- Nie, ešte nie je!- poslednú vetu povedal stroho. Podala som mu obrázok a on mi tiež podal zošit. Prečítala som si posledné vety a pokračovala som.

Do reality som sa vrátila, až po zazvonení na koniec poslednej hodiny. Trieda bola už prázdna. Ako som tak kukla do zošita, zbadala som, že som zapísala sedem strán. Odkedy som začala písať sa mi ešte takéto nestalo. Začudovala som sa!
Josh sa zrazu prebral.
- Dobré ránko! Vrátil si sa?- opýtala som sa.
- No! Vysmievaš sa?- predstieral urazenosť.
- Nie! Nič takého! Ja som sa prebrala tiež len teraz!- ubezpečovala som ho.
- Veď ja viem!- spýtavo som sa naňho pozrela.
- Ešte chvíľu potom, ako si sa od tohto sveta odtrhla, som ťa pozoroval. Teším sa, že existuje na tomto svete ešte jeden človek, ktorý je mi v tomto podobný!- povedal, ale sa pritom začervenal.
- Veď aj ja!- povedala som s úsmevom, aby som odohnala jeho hanblivosť.
- Pome domov!- vyzvala som ho!
- Okej! Poďme!- odvetil s úsmevom.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu