Vedel som, za kým. Mali sme toľko isto rokov, chodili sme do tej istej školy, ale ona bola v inej triede ako ja. Vedel som za kým plače. Rozišiel sa s ňou priateľ. Priateľ- Roman. Roman je najväčší rebel v škole. Behá za sukňami, za cigaretami a aj za alkoholom. Neviem, prečo si myslela, že ju bude ľúbiť. Nenávidel som Romana. Bol k nej krutý. Ale ona sa k nemu pripútala. Ľúbila ho. On ju len kŕmil sprostými rečami, že ju ľúbi a má ju nadovšetko rád. Boli to klamstvá, viem to. Viem to, lebo sa pred ostatnými chalanmi z ročníka vyťahoval.
Bola nádherná. Bola nádherná aj teraz, keď plakala. Chcel som jej pomôcť, ale nevedel som ako. Keď zdvihla hlavu, aby si pohľadala v kabáte vreckovky, uvidela ma. Uvidela, ako sa na ňu pozerám. Preľakla sa a chcela odísť. No, ja som k nej pribehol a objal som ju. Prekvapila sa. Neviem, čo do mňa vošlo, ale objal som ju. Čo som spravil, to som spravil. Tešil som sa, že sa mi nevytrhla s objatia. Takto sme tam, v tme a na ulici stáli nehybne niekoľko minút. Napokon pošepla:
- Prepáč!
- Len kľudne!- odvetil som jej.
- Ako sa voláš? Poznám ťa zo školy, ale len z videnia!- opýtala sa.
- Volám sa Dano. – odpovedal som jej tiež pošepky.
- Ďakujem! Dobre mi to padlo!- bolo na jej hlase počuť, že neklame.
- Nemáš začo. Rado sa stalo!- hovoril som zo srdca.
- Prosím ťa, nepovedz to nikomu, nezniesla by som to, keby...- znova sa rozplakala.
- Psst...! Kľudne! Neboj, nepoviem to nikomu, bude to naše tajomstvo.- povedal som jej z nehou.
- Ďakujem ti opäť.
- Neďakuj mi už toľko, lebo sa budem červenať.- to ju rozosmialo. Tešil som sa, že sa mi ju podarilo rozveseliť.
- Budem musieť ísť!- ozvala sa napokon.
- Pravdaže, kľudne.- keď som to dopovedal, obrátila sa a odišla.
Bol som šťastný, že so mnou prehovorila. Priam som sa vznášal.
Večer som nevedel zaspať od toľkého šťastia.
Budúce ráno v škole sa mi pozdravila. Každý čumel, že odkedy to so mnou komunikuje. Odzdravil som sa jej, pravdaže. Bol som celý bez seba. Romana som nenávidel ešte väčšmi ako kedysi. Nenávidel som ho z celého srdca. Ju som miloval ešte väčšmi než kedysi. Bola taká nádherná, ale zronená.
Týždeň na to ako som ju stretol na múriku, na ulici som opäť išiel tade a bola tam opäť. Bola tam, ale teraz neplakala. Neplakala, ale sa usmievala. Usmievala sa na mňa. Na mňa!!! Srdce mi poskočilo. Poskočilo od šťastia.
- Ahoj!- pozdravila sa.
- Čav!- odzdravil som.
- Ako sa máš?- opýtal som sa jej.
- Fajn! Ty?- opýtala s oslňujúcim úsmevom.
- Tiež dobre. Ako si vedela, že tadeto pôjdem?- spýtal som sa.
- Nevedela som, len som tušila.- povedala hanblivo.
- Teda si tu na mňa čakala?- neveriacky som sa opýtal.
- Aha! Teda, áno!
- Naozaj?- ešte vždy som neveril.
- Naozaj!
- Prečo?
- Pretože, si milý a bola by som rada, keby sme boli priatelia.- znelo to opäť hanblivo.
- Prečo práve ja? Ja, najväčší looser triedy, ročníka a školy? – neveril som vlastným ušiam.
- Pretože, keď som tu plakala, ani na minútu si neváhal a prišiel si ma utešovať. Utešovať tú, ktorú si vôbec nepoznal. Nepoznal si ma a predsa si neváhal a objal si ma. Nepoznal si ma....- zlomil sa jej hlas a rozplakala sa, znova. Opäť som ju objal. Plakala a ja som ju utešoval opäť. Nebolo mi to na tiaž.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
2
je to pekne...budes davat ak pokracovanie ze a kedy? este raz je to veelmi peken len tak dalej..
4
Pekné ... len ešte šťastie, že v mojom R.N.D. je Roman kladná postava.
Napíš svoj komentár
priatel Roman co beha za babami, cigaretami aj alkoholom ...
pisala si to ako pribeh svojej generacie?