Nechcem byť egoistická, ale preto, že má mňa!
Niekedy s tým svojim prehnaným živočíšnym pudom starať sa o mňa mi už lezie na nervy!
Ráno sa u nás začína väčšinou takto: budík mi začne zvoniť o siedmej, keďže škola začína o ôsmej, tak mám čas prichystať sa. Nato vbehne otec, že sa mám ponáhľať, lebo zmešká on i ja! Ešte sa to nikdy nestalo! O pol ôsmej som už hotová, lenže on nie je! Vtedy mu vyčítam, prečo ma tak súril, keď sa potom on nevychystá na čas! No, čo už!
O trištvrte na osem vyrážame. Na 7: 50 som už v škole. Zvítam sa s kamoškami a oznámim otcovi, že približne kedy prídem domov. Nikdy to nie je tak ako mu to poviem a tak to už berie s rezervou. Vie, že mu vždy zavolám, keď sa zdržím.
A tak to bude aj dnes. Dnes totiž som si zabalila do školy aj iné veci ako knihy. Doniesla som si šaty, ktoré mi odporučila moja najlepšia kamarátka, Romana. Doniesla som ich, lebo dnes večer mám rande. Rande, s tým najsexi chalanom aký len naša matička Zem nosila na chrbte. Volá sa Dominik. Je milý, romantický, pekný (tie jeho modré oči.....áááách....) a najmä veeeeľmi pozorný. Veď, kto by nechcel mať s takýmto stvorením schôdzku.
- Aha, kto ide?- zvolala vedľa mňa Romana.
Pozriem sa smerom akým ukazuje a....rozpúšťam sa....Dominik kráča ku mne, ku mne! Aký je len pekný?!
- Ahoj!- pozdravil sa. Veď, ešte pekne, keď ideme po škole spolu von.
- Aaa...ahoj!- šťastie, že to zo mňa vyšlo. Ach, tie rozpaky!
- Teším sa na stretko!- hodil na mňa taký pekný úsmev, aký som ešte nevidela!
- Aj ja!- Ešte vždy tie rozpaky. Ako to bude takto pokračovať tak ma zunuje. Nieže by som sa nevedela s niekým normálne porozprávať, to viem. Ale prečo práve s ním sa neviem tak odviazane komunikovať ako s Robom.
Hups, jeho som ešte nespomenula. Je to môj kamarát do dažďa. Viete, j Edo kamarát s kým sa môžete porozprávať o svojich problémoch a môžete sa vyplakať na jeho pleci. Môžete mu zavolať aj o polnoci, nikdy vás neodbije, vždy vás vypočuje. A Robo je taký! Mnohí hovoria, že ma miluje a tak. Ale ja im neverím, myslím si, že to hovoria iba preto, lebo mi ho závidia. Takýto kamarát je skvost. A Robo rozhodne je skvost.
- Ešte sa uvidíme!- zvolal Dominik a tak ma vytrhol z rozmýšľania.
- Aha!- Aha? To nič lepšie ťa nenapadlo, ty trúba. Ale čo si povedala to si povedala.
- Tak, ahoj!- opäť sa usmial, ale teraz nahodil tak trochu lišiacky výraz.
- Čav!- odvetila som.
Keď sa už vzdialil tak ďaleko aby nás nepočul, zvolala som:
- Som ja ale krava.
- Tak to teda rozhodne si! Aha? To ťa nenapadlo nič lepšie??? Viem, viem! Prepáč!- odvetila Romana, keď som sa tvárila skľúčene.
- Ja s nim už nechcem ísť. Nechcem sa pre ním ešte viac strápniť.
- To vieš, že pôjdeš! Toľko sme sa kvôli tomuto večeru natrápili, tak to teraz nenecháš len tak? Pôjdeš, odviažeš sa a dáte sa dokopy. A nijaké ale!!! – dodala, keď som už otvárala ústa na protest.
- Tak dobre! Vzdávam sa!- s ňou sa nedá nikdy hádať, vždy vyhrá!
- Kaťa, Kaťa?!
Pozriem sa odkiaľ to ide! Vedela som už dopredu kto to kričí, lebo tak ma volá len a len Robo. Videla som ako k nám beží od auta svojej staršej sestry.
- Ahojky, ahojky!- toto som bola ja. My sa vždy takto zdravíme.
- Mohla by si mi dnes po škole pomôcť s matematikou? Viem, že to vieš a tak som si myslel...- dychčal.
- Vieš, dnes nemôžem, mám schôdzku.- totiž som mu to ešte nepovedala, lebo naznáša Dominika. Nepýtajte sa, neviem prečo.
- Hej? Smola. Ale, smiem vedieť, kto je ten šťastlivec?- bol zvedavý. Dalo sa to na ňom vidieť.
- Nenaštvi sa! Ale... s Dominikom.- povedala som ustráchane.
- S kým??? To len sranduješ! Ako si mi to mohla urobiť! Vieš, ako ho neznášam. Vieš, že sme veľmi dobrí kamoši a chcem aby si bola šťastná, ale práve s ním??? Prosím ťa, zruš to!!!- bol veľmi nahnevaný.
- Aj ja ťa mám veľmi rada ( ako kamoša /pozn. autor./)! Ale toto už nemôžem zrušiť!!!- mala som slzy v očiach.
Od hnevu ich mal aj on uslzené.
- Tak pekne! Už viem ako stojím s tým našim kamarátstvom! Zradila si ma!- povedal a rozhorčene sa mi otrčil chrbtom a odpochodoval.
- To snáď neni pravda!!!- už som plakala.
- Môj priateľ do dažďa si myslí, že som ho zradila. – nariekala som.
- Idem za Dominikom, ešte nie je všetko stratené.- povedala som Romane, pričom som si utrela oči.
Našla som ho pri svojej skrinke ako sa rozpráva so svojimi kamošmi.
- Ahoj! Môžem sa s tebou porozprávať???- nesmelo som ho oslovila.
- Porozprávame sa po škole na stretku!- odvetil.
- Práve o stretku sa MUSÍME porozprávať.- povedala som.
Nechápavo na mňa pozrel:
- Stalo sa niečo?
- Áno! Nemôžeme sa stretnúť.- vysúkala som zo seba.
- A to zas prečo? Otec? Romana? Snáď máš problém so mnou?- bol rozrušený.
- Nie, nie. Ani jedno, ani druhé a rozhodne ani to tretie.- dodala som, keď som videla jeho skľúčený pohľad. Bol naozaj smutný. Rozmýšľala som, či som urobila správnu vec.
- Tak potom?- opýtal sa.
- Nemôžem, kvôli....kvôli.... kvôli Robovi.
Najprv skamenel, potom mu do očí vyhŕkli slzy a potom s kľudným hlasom povedal:
- Tak, tak! Kvôli nemu. Tušil som to! Miluješ ho, ja to viem, nepopieraj! A on ti hlce každé slovo. Zobuď sa! Šťastnejšieho človeka ako by bol on, keby ste sa dali dokopy by som nevidel nikdy na svete. Ale, aby si vedela, nehnevám sa naňho a ani na teba. Za city si nemôžeme. Ale vedz, že keď ti skriví čo i len vlások tak prisahám, že z toho zdravý nedostane. – posledné vety povedal už s úsmevom.
- Ďakujem ti! Za všetko, ale mne to už môže byť jedno. Pohádali sme sa a už to nijak nenapravím. Viem to! Pomôcť mi nemôžeš, lebo ťa neznáša! Ale ak by ti to nevadilo, tak by som ťa poprosila, pozvi namiesto mňa moju kamošku Romanu. Veľmi by sa tešila. Nežiadam ťa aby si sa s ňou dal dokopy, len aby ste sa bavili. Aby tie lístky nevyšli na zmar.- povedala som. Totiž on ma pozval na koncert. Len aby ste vedeli.
Hodiny som presedela bez záujmu a nedávala som pozor, čo v mojom prípade je veľmi výnimočné. Aj učitelia si mysleli, že som chorá a chceli ma poslať domov. Ja som však nešla. Nechcela som. Doma by som ešte viac umárala za to čo som Robovi spôsobila.
- Požiadal ťa, aby si mu pomohla s matikou, nie???- pýtala sa po poslednej hodine Romana.
- Ale, áno. Čo s tým chceš?- nechápala som.
- Veď zájdi k nemu!- povedala.
- Šibe ti??? Veď ma nechce vidieť ani zo sto kilometrovej vzdialenosti. Nieto ešte aby som šla k nim a pomohla mu s matikou.
- Ver mi! Keď ta budeš, nepošle ťa domov. – ubezpečovala ma.
- Ja neviem.- bola som bezradná.
- Pôjdeš a pomôžeš mu! Ale musíš sa ponáhľať aby si ta došla ešte pred ním. Jeho mama bude iste doma, ona ti otvorí. Pustí ťa a ty si naňho pekne, krásne počkáš. Čo mu povieš, keď dôjde domov, to netuším, ale ty to budeš vedieť. - dokončila.
A tak som sa s ňou rozlúčila a vybrala som sa k Robovi domov. Jeho mama mi otvorila a povedala:
- Ahoj, Katka! Ešte nie je doma, ale môžeš ho počkať.- presne to mi povedala Romana, asi to vyjde. Dúfam!
- Ďakujem! Počkám ho hore v izbe.
- Len kľudne, mojka.
Vybrala som sa hora schodmi, ale ešte som sa otočila povedala som Robovej mame aby mu nič nepovedala, že ho chcem prekvapiť. Sľúbila mi, že mu nič nepovie.
O tridsať minút dorazil Robo. Počula som ako sa zhovára so svojou mamou a oznamuje jej aby povedala mne, keď ho budem hľadať, že nie je doma!
Keď vstúpil dom izby skamenel. Pozrel na mňa a s pohľadom plným lásky ale aj hnevu mi otrčil chrbát a vytiahol si z tašky matematiku. Začal si riešiť domácu úlohu. Robil sa, že si ma nevšíma, ale jeho ruky sa triasli. Neviem načo myslel, ale zrazu odložil pero a zakryl si dlaňou tvár. Vyskočila som, podišla k nemu, stiahla som jeho ruky z tváre a pozrela som sa mu do očí. Boli u slzené a hovorili aj namiesto tisícich slov.
- Ako, že si nešla s Dominikom?- opýtal sa šeptom.
- Odmietla som ho.
- Prečo?
- Lebo.... lebo....neviem!- nechcela som, hneď tak zhurta mu povedať všetko čo k nemu cítim.
- Ty nevieš prečo si odmietla- „najsexi chalana sveta „- ako si to povedala?
- Viem, ale.....- šepla som a pobozkala som ho.
Bol prekvapený. A veľmi!
- Ale ho nemilujem! Milujem niekoho iného! Asi vieš koho, že?
- Nie, neviem. Povedz mi to.- povedal lišiackym úsmevom.
- Ľúbim.... ľúbim....
- Pomôžem ti! Ľúbiš mňa???
- Som ja ale krava!- vyprskla som.
- V poslednom čase hovoríš o sebe len takto. Ale, ty nie si krava, si MOJA krásna a jediná. Si len a len moja. Snáď sa mýlim?
- Nemýliš sa. Bez teba by som už asi dávno zomrela. Museli sme sa pohádať aby som zistila, že ťa ľúbim? Inak, to mi Dominik otvoril oči. On mi to povedal, keď som bola za ním aby som zrušila rande.
- On to vedel? Aj o mne? Alebo len o tebe?
- Vedel o nás oboch.
- Asi sa s ním musím porozprávať. Nakoniec, keby nebolo jeho, tak neviem dokedy by som ešte musel na teba čakať.
- Porozprávaj sa s ním a poďakuj sa mu!
- Poďakujem!!
- Ľúbim ťa!
- Aj ja ťa ľúbim!
Nasledujúci deň som išla do školy ruka ruke s Robom. Otec doma povedal, že to už aj on na nás videl. Tak ma ľahko pustil s ním. A jemu dôveroval, vedel, že na mňa dá pozor. Boli sme sa s Robom spolu poďakovať Dominikovi. Robo sa s ním porozprával a zistil, že predsa nie je taký namyslený za akého ho považoval (Robo). Stali sa z nich kamaráti, ešte nie taký dobrý ako som bola ja s Romanou, ale už sa to risovalo. Romana mi v ten deň vyrozprávala, čo sa stalo na koncerte vysvitlo, že sme sa Dominikovi páčili obidve a tak sa dali dokopy. Zajtra ideme spolu von! Už sa teším!
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
ja neviem, som to precitala od zaciatku do konca
to sa mi pri blogoch tohto typu nestáva