pozrieš sa mi do očí,
čo sa ti deje v hlave,
to nikto netuší.
Chytíš ma za druhú,
vyriekneš dve slová,
slzy mi vyhŕknu,
teším sa znova.
Teším sa znova,
no teraz našej láske,
stretneme sa znova,
ale na prechádzke.
Na prechádzke lesom,
lesom v mesačnom svite,
keď sa ľúbime,
nestretneme sa nikde inde.
Ľúbime sa ako nikdy,
ako nikdy predtým,
veď sme sa už poznali
tisíc rokov predtým.
Tisíc či milión,
to už nikto netuší,
netuší, že mse sa
kvôli nemu hanbili.
Hanbili sme sa,
bo sme boli puberťáci,
ľúbili sme sa,
bo sme sa navzájom našli.
Našli sme sa,
vďaka láske,
ktorá bola
na otázke.
Na otázke
nezodpovedanej,
ktorá záležala
ne láske našej.
A zas sa stretneme,
na kraji les,
lesa v mesačnom svite,
kde nás nikto nezná.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár