Kade chodím, tade ma sklamú. Každý jeden. Každodenne vstávam s pocitom úzkosti. Bojím sa, kto bude ďalší. Kde sa opäť potknem.
Možno aj preto som taká úzkostlivá. Priateľská, ale ľuďom ľahko veriť nezačnem. Jednoducho mi musia dokázať, že sa im dá. Avšak sa nájdu aj taký, ktorí sa spoľahlivými zdajú. A potom? Potom mi padnú ružové okuliare a vidím čisto. Vtedy zistím kto kým je, žiaľ neskoro.
"Nela, Nela! ... NELA!" trase dievčinou jej prísediaci. Našťastie sa opäť zamyslela v strede vety. Stáva sa jej to často. Začne a nedokončí.
Momentálne sedí v opľutej, ocikanej (kto-vie-čo-O-ešte) MHD-čke. Vadí jej to menej ako ráno.
O takomto čase už autobus nie je tak naprráskaný.
"Prepáč mi, ale veď vieš ako to u mňa chodí. Neviem si rozkázať." usmieva sa na Peťa.
"Nela, viem. Nič sa nedeje. Len..."
"Len, čo?" vypučí naňho oči. Opäť sa ju zmocní panika, že jej najlepší kamarát ju opúšťa.
"Nie, nie. Nepozeraj sa zas tak, prosím. Nelka, nejdem ťa nechať napospas. Neboj sa. Vieš veľmi, veľmi dobre, že ťa mám rád. Mne veriť môžeš, naozaj. Nie som taký ako Simona. Ja by som ti to nikdy, nikdy nespravil" ubezpečoval ju, pričom mu z očí očividne sršala láska. Nela si to však neuvedomovala. A aj keby to jej podvedomie tušilo, postavila by múry okolo seba a nenechala by to preniknúť.
O pár minút ich autobus zastavil na zastávke. Vystúpili. Peťo, ako pravý gentelman jej podržal tašku a pomohol jej dať na seba kabát. Konieckoncov sa tešil, keď sa jej mohol dotknúť. Bol do nej až po uši zbláznený.
"Ďakujem ti." povedala Nela, keď si od neho brala späť tašku.
"Naozaj nemáš začo."
Vybrali sa teda domov. Mali spoločnú cestu. Bývali totiž na tom istom sídlisku. Neďaleko od seba.
"Tak, pôjdem. Vieš, otec je asi doma. Nechcem aby bol zas bengál." hovorila Nela Peťovi.
"Kľudne choď. Nieže ti zas ublíži" v Peťovi kypela krv. Neznášal ho. Jej otca. Bol to ožran poslednej triedy. Bez štipky bohabojnosti, bez empatie. Bil ju skoro každý deň, keď sa vrátil z krčmy a mal na to "energiu". Nela bola aj preto neustále v depresiách. Nikomu to okrem neho nepovedala. Vedel o tom len a len Peťo.
"Drž sa mi!" bolo posledné, čo jej povedal. Objali sa a každý šiel svojím smerom.
"Ahoj!"
Bála sa, zakaždým, otvoriť dvere do bytu. Nikdy nemohla vedieť, či ho nebude musieť zdvíhať zo zeme v hale, či ju nebude čakať s fackou na pozdrav. V kútiku duše ho však chápala. Od smrti matky už ani ona nebola tou, čo bývala. Predtým bola obľúbená, mala hŕbu kamarátok. Nikdy nebola doma. Teraz, teraz však jej deň pozostával len z cesty do školy a zo školy. Po večeroch, keď nemusela trpieť otca, čítala.
Už si vo výťahu vyhrabala kľúče z tašky. S trasúcimi rukami ich strkala do kľúčovej dierky. Otvorila.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár