Som naozaj bláznivá? alebo ako ma zakaždým navštevujú...

Asi som zmätená. Asi som až príliš zmätená. Sny o vysokých mužoch v čiernom, nie sú fajn. Alebo budenie sa v noci na to, že som cítila ako ma chytil niekto za plece, ani to nie je fajn. Že?
Potrebujem vysvetlenie. Niečo, čo mi naznačí, že je to len blúznenie, že je to len obyčajný výplod fantázie (mám ju dosť bujnú, to treba priznať). Ale...prehýbalo by sa to až do takého štádia, že sa bojím zaspať? Mám strach z veci, ktorá by ma mala uvoľniť, ktorá by mi mala privodiť pokoj a kľud. Ale nie... Jasné, u koho iného by to bolo inak. Bojím sa, jednoducho sa strachujem.

Mám obavy zavrieť si oči. Zavrieť si oči a nechať sa unášať do ríše snov.

Tie sny... bojím sa už o nich čo i len hovoriť. Sa mi zdajú reálne. Sa mi zdajú najreálnejšie. Jednoducho to nie je také ako ostatné sny, vtedy viem, cítim, že je to len sen. Moje podvedomie to vie. Ale tieto? Moje neuróny mi posielajú správy, aby som sa zobudila a aby som ich uvidela. Sen, ako mi stoja tie osoby pri posteli, pozerajú sa na mňa, nie je boh-vie-aký. Priznajte....

Nie je chabé, že sa bojím, že nie? A pred nimi ma ani moja modrá aura nechráni, nie!

Ževraj démoni, ale... toľko? Veď nie je možné aby sa ich na mňa priživovalo osem. Áno, je ich presne osem. Alebo je to možné? Je možné, že som taká prázdna? Alebo jednoducho pre svet démonov tak veľmi nebezpečná?

Ovládajú ma?

V strede noci sa zobudiť na to, že vás niekto chytil za plece. Otočíte sa od steny, pozriete sa, že či to nie mladšia sestra nevie spať a vy tam uvidíte tmu? Nič iné len a len tmu. No skúste zaspať naspäť?! Odpovedať na otázky po prebdetej noci, prečo vyzerám tak strašne, prečo som nespala sa jednoducho nedá. Aby sa na mňa pozerali ako na bláznivú? Ako na zrelú na psychickú liečbu. Nie, ďakujem, z toho si neprosím.

A tak, sedím teraz tu a chlípem kávu. Prečo? Preto, aby som ani túto noc nespala. Nespala, lebo cítim, že by to opäť dopadlo len strachom...

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu