Z očí mi vyhŕklo zopár sĺz. Má to byť môj obrázok, moje dielo, ma v sebe ukrývať niečo zo mňa. Čo takto sa chvíľu iba prizerať s jazykom za zubami? Chvíľu mlčať?! Na konci možno dostanete priestor na vyjadrenie svojho názoru. Možnosť vyjadriť názor, ktorý už mojím umeleckým výtvorom nepohne. Možno nebude dokonalý, ale bude môj. Bude mu možno chýbať pestrosť farieb a možno bude podklad skrývať len v dvoch skromných farbách. Možno nebude všetko také konkrétne ako by ste všetci chceli, ale možno v ňom budú zanechané aj abstraktnosťou chvíle zrodu. Už je načase postaviť sa na vlastné nohy a vykročiť sám. Keby sa im, nazvime ich skúsenejšími, postavím tvárou v tvár, len by ma vysmiali. Je potrebné pomalými, drobnými krokmi ísť vpred, bez zbytočného obzerania sa, dať im možnosť uvedomiť si, že mi môžu dôverovať. Len s istotou, vitalitou a vytrvalosťou,... ísť. Nevzdávať sa. Nikdy. Prekážky prekonať, z chýb si zanechať ponaučenie.
Možno sa pomýlim, možno prídem o všetky papiere, možno miniem žltú farbu,.. Človek si vždy vystačí s tým, čo má. Má toho až príliš veľa.. Vždy môže začať odznova! Už ma nechajte dokresliť si vlastný svet..
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár