Konečne nový život, nový pocit.. nový svet

Beznádej je zvláštna vec. Núti vás rozmýšľať o veciach, o ktorých by ste bežne nerozmýšľali. Takéto stavy som poznala za život až príliš dobre.
V stave, keď som už ani sama nevedela, čo vlastne chcem, no niekde vo vnútri som cítila, že jediné, čo mi naozaj veľmi chýba, je blízka osoba.. som (aj keď priznám možno aj bez dôvery, že to má nejaký zmysel), podala zoznamovací inzerát.

Poviete si.. naivka! Preboha, nerozmýšľa? No, možno máte pravdu.. no ja za nič iné na svete nebudem vďačnejšia, ako za ten moment slabosti, keď som to urobila.
Potrebovala som sa odreagovať, začať komunikovať aj s inými ľuďmi. A čuduj sa svete, ozvalo sa niekoľko zaujímavých ľudí, ktorí mi pomohli na chvíľu myslieť na niečo iné.
Keď som si už prestávala myslieť, že sa medzi nimi nájde aj niečo iné ako bežný ľudia na bežné rozhovory, zastihol ma neskorý.. nočný... zábavný a tak trochu nesmelý mail. Mail, ktorý mi zmenil život

Od prvého okamihu sa mi písalo hrozne ľahko. Nejako som cítila, že prvýkrát v živote môžem byť úplne otvorená a úprimná. Veselý človek, ktorý mi každým mailom dokázal vyčariť na tvári úsmev a súčasne ma donútil rozmýšľať o každom z tých mailov.. o ňom. Prvý mail došiel v stredu, už niekedy v štvrtok alebo v piatok prešli maily do osobnejšej roviny. Dokázali sme si písať polstranové maily okamžite na otočku.
V sobotu večer sme sa odhodlane dohodli, že sa stretneme. Ani na malú chvíľu som nezapochybovala, že je to tak správne, že ho chcem vidieť a zistiť, čo ma k nemu tak silno ťahá.

Ten deň si zapamätám navždy. Kráčal ku mne a ja som sa niekde podvedome mierne triasla. Sadli sme si do kaviarne, decentne každý na inú stranu stola a iba sa rozprávali. No, ak mám povedať pravdu, ja som rozprávala a on väčšinu času len počúval a usmieval sa. V hlave mi vírili myšlienky o tom, že vôbec netuším, čo si myslí.. ako to na neho pôsobí. A tak som nervozitu maskovala rozprávaním. O hlúpostiach, o pre mňa dôležitých veciach a ľuďoch.

Keď ma viezol domov, tak som bola už úplne zmätená. Až pred mojím blokom sa ku mne otočil a zahľadel sa mi s úsmevom do očí.
"Verím, že sme sa dnes nevideli naposledy. Rád by som ťa videl znova. Teda, ak budeš chcieť."
Usmial sa a ja som si konečne vydýchla. S úsmevom som prikývla a so slovami, že sa vidíme na nete, som odchádzala domov.
Ani nie o 15 minút ma už čakal mail. Mail plný vďaky za stretnutie a nádeje, že neodmietnem jeho pozvanie na ďalší deň. Moje srdce až poskočilo. Cítila som sa s ním fajn a tak som nemala dôvod nesúhlasiť. Písali sme si ešte hodnú chvíľu.

Druhý deň mi ale bolo zle, doľahla na mňa choroba, takže som musela naše stretnutie zrušiť. Tri nasledujúce večery sme strávili za netom a naše rozhovory sa stávali čoraz otvorenejšími a osobnejšími.

Stretli sme sa nakoniec až vo štvrtok. Sedeli sme vedľa seba, obaja tak trochu napätý. On teatrálnymi výstupmi nadľahčoval atmosféru, až kým sme obaja necítili, že sa to už dlhšie nedá vydržať. Pomaly sme sa k sebe blížili a sedeli nepohnuto vedľa seba, nohami opretý o seba a len si hľadeli do očí. Obaja sme cítili, že to musí prísť.
Na jeho nesmelú tichú otázku, či ma smie pobozkať, som sa len usmiala a prikývla.
Nikdy v živote som sa necítila tak krásne, ako pri tom bozku. Sedela som mu v objatí a celá sa triasla. Ani sama vlastne neviem prečo. Len sedel, objímal ma a snažil sa ma upokojiť jemnými bozkami do vlasov. City ma zaplavili a ja som vedela, že tohto človeka milujem napriek tomu, že ho poznám len týždeň. Zvyšok stretnutia sme sa objímali, bozkávali, tichúčko rozprávali.

Ďalšie dva dni nám pracovné povinnosti zabránili stretnúť sa. O to viac sme sa tešili, keď sme sa dohodli, že spolu strávime nedeľné popoludnie.
To je deň, odkedy sme oficiálne spolu. Niekto by povedal, že sa to stalo prirýchlo, no my obaja vieme, že je to tak správne.

Ja milujem jeho a viem a cítim z každého jeho slova, že on miluje mňa. Prvýkrát v živote sa ničoho nebojím. Cítim sa ako malé milované dievčatko, ktoré sa môže bez strachu schúliť v jeho náručí a nič mu nehrozí.

Všetko, čo prežívam je ako z rozprávky. Chvíľkami som sa bála, že sa z nej zobudím, no moja rozprávka už trvá vyše mesiaca a je čím ďalej, tým krajšia.
Nikdy by som si nepomyslela, že nájdem človeka, ktorého dokážem takto milovať. Bez otázok, bez pochybností, bez obmedzení, milovať viac, ako čokoľvek iné a cítiť, že je to rovnaké aj na druhej strane.

Takže konečne.. Áno, začala som nový život. Život vedľa človeka, pre ktorého môžem žiť a dýchať. S pocitom, že som milovaná, že mu záleží na tom, ako mi je, čo si myslím, ako vnímam veci okolo nás. Otvoril sa predo mnou nový svet. Krajší, farebnejší.. pretože je konečne plný lásky, ktorá mi chýbala viac ako čokoľvek iné.

Ľúbim Ťa zlatko, a vždy budem.

P.S: Nikdy neprestaňte veriť, že existuje na svete aj niekto stvorený pre vás. Raz si vás nájde. Ja som toho svojho hľadala dlhé roky a nakoniec on našiel mňa. Takže hlavu hore a neprestaňte bojovať. Každý si zaslúži byť šťastný a milovaný.

 Denník

3 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu