Ronka: Prečo???

Ďalší dlhý a ťažký deň, veď už by som si mohla asi aj zvyknúť, no nie???

Poznáte ten pocit, že život plynie naokolo a vy ste iba nestranný pozorovateľ?... Poslednú dobu mám ten pocit často. Asi si naozaj musím na to začať zvykať, alebo začať znova bojovať za niečo, čo má zmysel.

Vždy, keď si myslím, že je niečoho na mňa veľa, príde niečo, čo ma na chvíľu povzbudí, ale v konečnom dôsledku sama neviem, či ma to má tešiť, alebo zarmucovať.

Raz za čas, keď sú za mnou dni, ako bol ten dnešný, si kladiem otázku, či má zmysel ešte snívať, že sa na mojom smiešnom živote niečo zmení.
Vždy, keď sa odvážim a prestanem na chvíľu rozmýšľať, sa objaví človek, ktorý to spraví za mňa. V konečnom dôsledku aj sama viem, že je to tak lepšie a som mu za to vďačná. Len keby ma tie dôvody jeho konania natoľko citovo nezraňovali. Čo už, asi to tak má byť. Ale v takýchto chvíľach viem, prečo žijem, prečo milujem. A uvedomujem si to, že človek, ktorému bezvýhradne dôverujem, si to zaslúži. Pretože nie je na svete nič, čo si cením viac, ako jeho úprimnosť. Aj keď ma tá úprimnosť často zraňuje.

Prečo nedokážem byť sebecká?? Prečo??? Kladiem si túto otázku dookola už niekoľko hodín, ale odpoveď neprichádza. A tak v konečnom dôsledku ma netrápia moje pocity, ale jeho. To, ako si to celé pripúšťa a ako pochybuje niekedy sám o sebe, ako sa snaží byť silný, keď sama nevládzem, a ako je rozumný, keď ja rozumná byť nechcem. Je to niečo, za čo ho milujem ešte viac, pretože vidím, že mu na tom všetkom záleží, nechce mi ublížiť a aj keď ma neľúbi, tak sa ma nedokáže vzdať, lebo cíti, že nás niečo spája. Niečo, čo chápeme asi iba mi dvaja...aj to iba niekedy.

Prečo sa na to ale nevykašlem?? Pretože láska si nevyberá. A v mojom prípade to platí na 100%. Keby raz bolo niečo v mojom živote jednoduché, asi by som tomu ani neverila. Možno je to tak, možno mi osud vniesol do života ďalšiu z mnohých dávok utrpenia. Uvítala by som ale, aby to aspoň na malú chvíľu prestalo. Snáď si aj ja zaslúžim človeka, ktorý by ma dokázal ľúbiť. V tejto chvíli dúfam, že je to človek, ktorého ľúbim ja... a že aj on raz pochopí, čo vlastne ku mne cíti. Snáď sa to potom nejako vyrieši...aj keď..neviem, či sa na to viac teším, alebo sa toho viac bojím.

V tejto chvíli ale nemôžem urobiť nič. Prečo?? Pretože je odo mňa ďaleko a viem, že niekam pohnúť sa môžeme len pri osobnom stretnutí z očí do očí. Čo tomu bráni? Jediné slovo. Jeho slovo. Len vlastná hrdosť a strach, že ho môžem tisnúť niekam, kam on ísť nechce...len to ma drží ďalej od toho, aby som to slovo vyslovila ja. Jedna nevyslovená veta: "Prídem za tebou", "Neprídeš za mnou?", alebo "Musíme sa stretnúť"...len to chýba tomu, aby sa niečo zmenilo. Je to ale niečo, čo z mojích úst už nesmie vykĺznuť. Tak mi neostáva nič iné, iba čakať, dúfať, veriť a držať sa kúska zdravého rozumu, ktorý mi ešte ostal.

Prečo to všetko nevidí, alebo nechce vidieť???

Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

Prečo???

4 komenty k blogu

Horúce!