Ronka: Stop slzám

Po dlhej dobe som zavítala aj sem. S pocitom, že môj život sa mení. Konečne.

Posledné mesiace som už prestávala veriť, že ma čaká ešte niečo, čo by ma mohlo naozaj potešiť. Náhoda však zasiahla a ja sa cítim šťastná, ako už dávno nie.

Posledný rok pre mňa znamenal veľa zmien, smútku a utrpenia. Zmenil ma.
Áno, viem. Nie všetci ľudia okolo mňa si myslia, že k lepšiemu, no čas už nevrátim. A myslím, že už nechcem. S odstupom času sa začínam dívať na niektoré svoje rozhodnutia inak, no trpkosladké spomienky už vo mne ostanú naveky.

Zmenila ma nešťastná láska k človeku, ktorý mi očividne nebol súdený. Napriek všetkému verím, že mi nechcel ublížiť. Milovala som ho viac, ako kohokoľvek vo svojom živote a viem, že ma to úplne stále neprešlo, no moje srdce je už zmierené s realitou a ide ďalej. Ďalej od nesplneného sna. Ďalej, aj keď viem, že je niekde ďaleko a drží mi prsty a stojí pri mne.

Minulý rok bol ale aj mojou osobnou prehrou v oblasti školy. Čo som spravila zle? Nezvládla som požiadať o pomoc, keď som nezvládala sama seba. Hŕstka priateľov, čo pri mne stála, bude v mojom srdci naveky.
Rodina ma však za ukončenie školy odsúdila. Matka plakala, otec sa so mnou nerozprával, brat ma vysmial a sestra?.. tá pre mňa poznala niekoľko mesiacov iba výčitky, nič viac.

Napriek všetkému som bola odhodlaná bojovať. Bojovať, aj keď mi k tomu pribudla rana od lásky. Dokázala som kráčať ďalej, aj keď iba kolenačky.

Našla som si byt a keď ma opustila Althinka, ktorá so mnou bývala a chceli sme začať odznova spolu, bola som zrazu sama. Sama opustená vo veľkej izbe. Len ja a ľudia na druhej strane internetu.

Strávila som niekoľko mesiacov v práci, ktorá bola jediným východiskom k tomu, nebyť závislá od rodičov, aby ma nemohli donútiť k tomu, čo chcú oni. Aby som sa nemusela vrátit do malého mesta a opustiť moje milované Košice.

Tak čo sa zmenilo? Čo spôsobilo, že mám konečne pocit, že môj život aj niekam znova smeruje?

Získala som novú prácu. Novú šancu na nový život. Konečne začnem robiť niečo, čo ma baví. Konečne so mnou snáď budú rodičia a zvyšok rodiny komunikovať ako s normálnym človekom, a nie ako s vyvrheľom spoločnosti.

Spravila som chybu, zaplatila som za ňu. Poučila som sa? Neviem a nemôžem posúdiť. Možno som v tomto smere nepoučiteľná, pretože ak sa trápim, tak nedokážem myslieť pozitívne, ale snáď už nikdy podobnú hlúposť neurobím.

A preto..

Lúčim sa so svojím starým životom..

Ďakujem Mirkovi, ktorý ma zmenil.. aj keď mi to spôsobilo veľa sĺz a trápenia, napriek všetkému nikdy nič ľutovať nebudem a miesto v mojom srdci máš naveky. Viem, že ostávame priatelia, aj keď voľne s tebou komunikovať mi stále spôsobuje bolesť.

Ďakujem Althinke, Omke, Suzke a v neposlednom rade Elberetke, ktoré pri mne celý minulý rok stáli a snažili sa ma dostať zo stavu, keď som nedokázala nič iné, iba sa ľutovať.

A tiež ďakujem Katke a Ivke - dvom sestrám, ktoré sa ma snažili vypočuť vždy, keď som zo seba potrebovala dostať svoje najubolenejšie pocity. Ďakujem, že si mi umožnila sa vyplakať Kati, nikdy ti to nezabudnem.

A ako poslednej, no tiež veľmi dôležitej, ďakujem Soničke. Si síce ešte dievčatko, no tvoje slová mi vedeli neskutočne pomôcť. Spojil nás čiastočne Mirko, no viem, že ostávame v kontakte naďalej. Si taký môj nepodarený šašo, na ktorom mi veľmi záleží.

A kolektívne ďakujem všetkým ľuďom, ktorí navštevujú moju stránku a pomohli mi tým nechtiac zvládnuť moju bolesť. Práca a to, že ma potrebovali (síce na malicherné hlúposti), že som sa mala čím zamestnať a nemyslela tak na seba.. ma zachránilo z najhoršieho. Takže nech už tieto riadky číta ktokoľvek z týchto ľudí. Ďakujem

Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

Stop slzám

4 komenty k blogu

Horúce!