Ako náhle som vošla dnu, tak ku mne podišiel pán Balušák a zavolal si ma do kancelárie. Sadla som si u neho na sedačku a pozerala som sa mu rovno do tváre. „Je mi to ľúto slečna Mentová. Budem musieť vás prepustiť. Firme sa prestalo dariť a som nútený dať výpoveď dvom pracovníkom. Medzi nimi ste aj vy.“ Nevedela som čo robiť. V tej chvíli mi došlo aká som bezmocná. U nás doma to bol jediný príjem. „Máte iba 17 rokov. Užívajte si život. Na prácu ešte času mate.“ Usmial sa na mňa. Od nervov som úplne zbledla a rozklepali sa mi nohy. Bála som sa o život mňa a svojich súrodencov. Bála som sa, že sa budeme musieť z bytu odsťahovať.
Od tej doby čo ma vyhodili prešiel jeden mesiac. Každý deň som vstávala so strachom, že niekto zaklope na dvere a povie, že musíme odísť. Do školy som chodila medzi poslednými a odchádzala som medzi prvými. Ako náhle pred bytovkou zastalo nejaké auto, tak som sa pozerala či nejde niekto k nám. Bála som sa. Veľmi. Takýto strach som neprežívala nikdy predtým. Rodičom bolo ukradnuté, keď som im povedala, že na nájom nie sú financie. Pokrčili ramenami a naliali do seba ďalší a ďalší pohár čuča do seba.
Raz sa žiaľ moje očakávania naplnili. Niekto zazvonil a keďže som bola doma sama, tak som išla otvoriť. V dverách stála vyššia pani s blond vlasmi a okuliarmi. Elegantne oblečená a na nohách sa jej blyšťali topánky s minimálne 15 cm opätkom. Na ústach mala bordový rúž, v rukách držala nejaké papiere a prísne na mňa hľadela. Vedľa nej stál starší muž, s plešinou na hlave, elegantne oblečený a s o niečo menej prísnejším pohľadom. Nezmohla som sa ani na slovo. Vedela som o čo ide. „Slečna Mentová?“ Prihovorila sa tá pani. „Som Anna Barnáková. Prišla som vám len oznámiť aby ste opustili tento byt do 24 hodín. Máte nedoplatok za posledné 2 mesiace. Tu sa prosím podpíšte.“ Celá som sa roztriasla a ledva som sa udržala na nohách. Z očí sa mi vyhrnuli slzy. Zobrala som pero a podpísala som papier. Dvere som zatvorila a spadla som na zem. Sedela som na studenej dlažbe a slzy mi padali na starý sveter po babke. Myslela som, že toto je náš koniec. Ale to nebolo všetko. Najväčšia rana prišla, keď nám zazvonila pevná linka. S trasúcim hlasom som zdvihla a počúvala som. „Dobrý deň, tu je seržant Majovský. Rozprávam s Veronikou Mentovou?“ „Á-áno.“ „Je mi to ľúto, ale pred chvíľkou sa našli telá vašich rodičov. Podľa všetkého to prehnali s alkoholom a omylom sa podpálili. Identifikovali sme ich podľa ich občianskych preukazov, ktoré boli vedľa tiel. Máme za vás vybaviť zatiaľ márnicu, kým sa vybaví pohreb?“ Spýtal sa so sklesnutým hlasom. „Nie. Spáľte ich a nechajte tam. Alebo spravte s nimi čokoľvek. Nemám záujem o nich.“ Mierne som zakričala a zložila som. Sadla som si na pohovku a vložila som si hlavu do dlaní. Nevedela som čo mám robiť. Vedela som ale, že som úplne na dne. Bez strechy nad hlavou, bez práce a bez rodičov.
Zbalila som si jeden kufor a vydala som sa na cestu svetom. Vyšla som z bytu, neprešla som ani 10 metrov a začalo pršať. Skryla som sa na ulicu pod prístrešok jedného obchodu. Z kufra som si vybrala kabát, obliekla som si ho a sedela som a sedela až kým som nezaspala. Ráno som sa zobúdzala s tým, že som cítila ako sa na mňa niekto ustavične pozerá. Pretrela som si oči a predo mnou stál vyšší chalan s udiveným pohľadom. „Prečo spíš tu?“ Prihovoril sa ku mne. „Rodičia ťa vyhodili z domu?“ Spýtal sa. Pokrútila som hlavou. „Nemám kde bývať a rodičov nemám.“ Ukvapla mi slza z oka. Chalan si ku mne čupol a chytil ma za bradu. „Poď, ja už niečo vymyslím.“ Usmial sa a pomohol mi vstať zo studenej zeme. Zobral mi kufor a odviezol ma k nejakému autu s tmavými oknami. Hlavou mi prebehli myšlienky, že to môže byť nejaký sériový vrah, alebo nejaký úchylák. Ale došlo mi, že nič horšie ako nemať kde bývať už nemôže byť.
Poslušne som si sadla do auta a čakala som kam ma odvezie. Nemala som odvahu sa spýtať kam ideme, ale zvedavosť ma premohla. „Môžem sa spýtať? Kam ma to berieš?“ Zvedavo som sa spýtala. „Ideme do Trenčína. Mesta kde bývam.“ Usmial sa do spätného zrkadla. Ja som sa opäť oprela o sedadlo a pozerala som von oknom. Nevedela som čo ma čaká, ale dúfala som, že to bude o niečo lepšie ako to, čo sa so mnou dialo v poslednej dobe
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár