Aletheia, malé elfské dievčatko s bielymi vlasmi, behala okolo domu za motýľmi. Zadýchane zastala a vzdala to. Došli jej sily. Oči mala stále upreté k nebu na oblohu. Sledujúc mraky a usmievajúc sa zasa ležala v tráve. Odpočívala. Bola sama bez priateľov, ale bola šťastná.
„Aletheia...“ ozvalo sa z domu.
„Mami,“ ticho jej vyšlo z úst a rýchlo sa postavila. Utekala k domu s úsmevom na perách. „Tati.“
Sedela na kameni. Vo vlasoch mala vpletené kvietky a v rukách sa pohrávala s čiernou figúrkou draka. Bol to dar. Dar od rodičov na jej narodeniny. Mala obrovskú radosť. „Nezabudli, našli si na mňa čas...“ Vložila draka do vrecka a to potom do malej drevenej šperkovnice. Odkryla trávu a vložila dary do diery v skale. Potom zasa všetko upravila tak ako to bolo. Práve načas.
„Aletheia...“ počula hlas Kessely.
Vstala a rozbehla sa k domu. Bola sama, ale nemala starosti.
Plakala. Behala po dome a vykrikovala: „Mami, tati kde ste?“ Hľadala rodičov. Márne. Odišli a nechali ju tu samú. Padla na kolená a Kessela sa ju snažila utíšiť, ale nič nepomáhalo. Aletheiiny rodičia odišli a ona to vedela. Objala malé dievčatko a prichýlila si ju k sebe.
„Moja maličká neplač, vrátia sa...“ so slzami na očiach jej zaklamala.
Dievka vzlykala a mlčala. Bola sama, ale bola zdravá.
Sedela na okraji postele a držala za ruku svoju priateľku. Poslednú osobu v jej živote, ktorá jej ostala. Keď o nich odchádzal liečiteľ netváril sa veľmi šťastne. Obe boli bledé ako stena, ale Aletheia na tom bola lepšie. Kessela ležala na posteli a plytko dýchala. Aspoň to tak vyzeralo. Bol večer a stále sedela vedľa nej. Nepúšťala ju. Kessela otvorila oči a pokynula jej nech k nej pritiahne svoju tvár.
„Elesméra...“ jediné čo povedala a zatvorila oči navždy.
Prikryla ju dekou a vydala sa do Elesméry. Bola sama, už skutočne sama.
Otvorila oči, chcela sa pohnúť, ale nemohla. Bola zviazaná a opretá o strom. Videla len ohnisko a postavy sediace okolo neho. Rozprávali sa o niečom, ale to ona nepočula. Boli vychudnutí a malí, ale bolo ich dosť, aby nemala nádej na útek. Privrela oči a nahrnuli sa do nich slzy. Jedna postava sa postavila od ohňa a podišla k nej.
„Si naša korisť a postaráš sa nám o zábavu...“ precedil cez zuby.
Podišiel bližšie a skontroloval povrazy. Uškrnul sa a pozrel k ohnisku. Následne ju udrel do hlavy a ona zasa omdlela. Bola sama a nemohla s tým nič robiť.
Prebrala sa vo svojom temnom väzení. Telo mala poznačené bojom, bola samá modrina a zaschnutá rana. Dokázala si ošetriť zranenia, ale bola to len smiešna práca malej dievčinky. Zatiaľ to však stačilo. Musela bojovať pre zábavu iných aj keď to nechcela. Nemala na výber. Keď vzdorovala bolo to ešte horšie. Nedávali jej jesť a bola vyslabnutá. Keď nebojovala a oni mali zlú náladu mučili ju. Počula kroky a zosmutnela.
„Zasa, ja už nechcem...“ otvorili sa dvere a mocné ruky ju uchopili. Nemala možnosť inej voľby. Musela zasa ísť bojovať. Bola sama a strácala sama seba.
Sedela ticho vo svojom väzení a premýšľala o smrti. Chcela umrieť, teraz už naozaj. Zasa počula tie známe kroky, ktoré veštili, že už je čas. Otvorili sa dvere a ona ako panenka vykráčala von. Kráčala po chodbe, poznala túto cestu už naspamäť. Vošla do arény. Aj tú už poznala dokonalo. Postavila sa do stredu a rozhliadla sa po tvárach. Nemeniacich sa a známych. Vlci ju obkľúčili a vrhol sa na ňu vodca svorky.
„Konečne budem voľná...“ čakala na smrť. Zatvárala oči a zrazu vlkovi niekto odsekol hlavu. Spozornela a uvidela ladne sa pohybujúceho chlapca asi v jej veku. Svojím mečom rozdával smrť vlkom. Videla aj jeho prekrásne snehovo biele krídlo. Telo rýchle a ohybné, brnenie ľahké. Bolo po boji. Vedela, čo ju bude čakať za to, že nebojovala. Ale na bolesť si už zvykla. Mučili ju a ona myslela na neho. Bola sama, ale možno získala nádej.
Bol vedľa nej a nebol to sen. Konečne niekoho mala, nebola sama. Od ich prvého stretnutia uplynul asi rok. Už neboli bez schopné deti. Bojovali bok po boku a spoznali sa. Aj keď on jej nikdy nepovedal svoje meno. Pozrela sa mu do tváre a usmiala sa.
„Ľúbim ťa,“ šepla mu.
„Aj ja teba,“ pobozkal ju nežne, tak ako ešte nikdy. „Dnes ujdeme. Budeme konečne voľní.“
Mlčky prikývla a zasa začula kroky. Kroky ich slobody. Postavili sa a počkali kým sa otvorili dvere. Uvideli päť mužov. Kamael im vykročil naproti s rukami pred sebou, tak aby ich videli. Podišiel k nim a potom sa na nich vrhol. Aletheia nasledovala jeho príklad a vrhla sa do boja za ich slobodu. Premohli ich a dokonca neboli ani zranení. Krik davu z arény zakryl zvuky boja. Utekali ako im nohy stačili. Zdalo sa im ako keby utekali celú večnosť.
„Konečne,“ pomyslela si keď uvidela spoza rohu jasné mesačné svetlo. Zrýchlila a prehnala sa okolo kamaela, ktorý dovtedy bežal pred ňou. Vybehla von. Ako ona vybehla von ozval sa za nimi rev. „Zistili, že sme im unikli,“ preletelo jej mysľou. Kamael sa zastavil uprostred chodby a pozrel na Aletheiu.
„Zbohom moja láska,“ otočil sa do chodby a utekal dnu.
„Stoj! Nechoď...“ Rozbehla sa za ním no skôr ako tam stihla odbehnúť ozval sa mohutný výbuch a vstup zavalilo. Zasa bola sama a cítila nesmiernu bolesť.
Elesméra. To je prekrásne miesto. Obzerala sa okolo seba a nemohla sa vynadívať. Prichádzala o túto krásu a teraz si to všetko vynahradzovala. Rada sa prechádzala po okolí a rozhodla sa, že sa bude venovať bylinárstvu. Prisahala si sama pred sebou, že už nikdy nikomu neublíži. Chcela liečiť a pomáhať iným a už nikdy nechcela začať to sklamanie zo smrti svojho blízkeho. Ten Kamael sa pre ňu obetoval a ona to teraz chcela robiť pre iných. Pozorne spoznávala čary bylín a ich účinkov na choroby a organizmus. Jej snaha sa stala až takou, že odsúvala všetko bokom. Nemala priateľov a ani nikoho koho kedysi poznala. V jeden večer keď tak sedela sama v chráme zasa pri knihách rozhodla sa, že sa vráti domov. Do domu, v ktorom kedysi bývala a bola šťastná. Už bola skúsenejšia a staršia. Vyšla na kopec , za ktorým mal by ť ich dom.
„Nieee,“ vykríkla a zalapala po dychu. Bol to výkrik beznádeje. Jej dom, jej spomienka na staré časy bol v ruinách. Zostalo z neho len pár ruín a nič viac. Presedela tam celý deň a spomínala.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár