V Elesmére sa každoročne konal turnaj v lukostreľbe. Nebolo tomu inak ani tento rok. O tom turnaji vedel skoro každý kto chcel počúvať. Popritom turnaji sa mal tento rok konať aj nejaký jarmok. O tom sa zasa dozvedeli jej rodičia a keď do tejto udalosti zostávalo len pár dní rozhodli sa že tam pôjdu. Potrebovali nové náradie a podobné veci a to bola dobrá chvíľa na nákup. Celé dni prosila rodičov aby ju tam zobrali, robila všetko len aby boli spokojný. Robila aj to čo nemusela len aby jej to dovolili. Nakoniec ju pochopili a dovolili jej to. Mali však pár podmienok. Musela si obliecť kabátec aj keď bolo teplo a na hlavu si musela dať čiapku tak aby jej nebolo vidieť vlasy. Musela sa držať pri nich aby ju mali stále na dohľad. Urobila všetko tak ako chceli lebo strašne túžila po tom ísť tam. Len aby videla niečo nové. Aby opustila na deň tento stereotyp. Od toho momentu čo mohla ísť do mesta robila všetko ešte lepšie ako dovtedy a keď mala čas išla k vodopádom a poďakovala sa bohyni za tú šancu niečoho nového. To ani netušila čo všetko sa tam stane.
Bolo ráno dňa keď sa konal turnaj. Okolo ich domu sa potulovala hmla a viedla až skoro k Elesmére. Všade vôkol nich bol pokoj a kľud. Dvere a domčeku sa otvorili a vyšli tri postavy – muž, žena a a čosi zahalené. Spoločne sa pohli k mestu cestou, ktorej sa všetci vyhýbali. Kráčali mlčky. Až keď okolo nich preletel jazdec na koni prehodili spolu zopár slov. Blížili sa k mestu – Elesmére. Stále stretali viac a viac elfov.
Ona zahalená akoto len išlo, na hlave čiapka so skrytými vlasmi a dlhý plášť. Vstúpili voľne do mesta a ona sa nijako nepokúšala odísť od nich. Držala svoje slovo a bola pri nich. Nechala sa unášať pocitom, neznámym ale tak prekrásnym. Bolo to šťastie. Videla veľa pre ňu nových vecí. Túlali sa spoločne po trhu a nakupovali čo potrebovali. Raz tu raz tam. Kam prišli tam hovorili len o jednom, bohatom mužovi, ktorý sa dnes mal zúčastniť turnaja. Mal to byť akýsi čudák a samotár, ale hlavne že bol bohatý. Zjavil sa z ničoho nič. Hovorilo sa dnes len o ňom a hovorilo sa tiež že je tak škaredý, že mu žiadna žena ani pohľad nevenuje. Ako tak chodili po trhu rodičov prehovorila, aby sa na ten turnaj išli aspoň pozrieť. Možno sa tam niečo dobré dopočujú. Ako sa tak blížili k miestu konania streľby a k tomu zhluku divákov, uvidela elfa. Bol dosť nešikovný a nemotorný. Niesol si luk a tulec šípov. Preto si ho hneď všimla, ak keď nikto iný možno nie. Rozsypal ten tulec šípov na zem a snažil sa ich zbierať. Ako inak, veľmi mu to nešlo. Ako jediná mu ochotne pomohla. On to nečakal a tváril sa dosť divne. Mal na hlave kapucňu takže mu do tváre nik nevidel. Na nej toho tiež nebolo veľa vidieť, popravde poriadne len ruky. Ruky niekoho kto používa luk. To jediné mohol ten mladík postrehnúť. Obaja boli ticho len zbierali ďalej šípy. Nik nepovedal ani slovko. Vlastne ani nemali čas na reči. Elf sa len uklonil a rozbehol sa preč a ona? Ona tam len tak zostala stáť a pozerala smerom akým odišiel. Až po chvíli si uvedomila prečo tu vlastne je. Pobrala sa nájsť si miesto na sledovanie.
Zrazu sa ozval dunivý hlas: „Vítam Vás tu drahí priatelia lukostreľby. Dnes sa tu zasa raz po roku bude konať turnaj. Pravidlá sú jednoduché: luk, tridsať metrov a tri šípy a samozrejme terč. Kto bude najpresnejší, ten vyhrá. Minulý rok bolo mnoho účastníkov, no tento rok ešte viac. Už od skorého rána sa tu strieľalo a podľa toho ako kto strieľal tu máme teraz našich piatich finalistov.“ Ukázal na rad piatich osôb neďaleko nich a potom pokračoval: „Traja muži a dve ženy.“ Všetci ho ako keby prestali počúvať a venovali svoje pohľady a pozornosť len tým piatim.
Stála tam prekrásna žena s kratšími zlatými vlasmi a odetú mala loveckú tuniku. Vedľa nej stál jej manžel aj keď s istotou sa to povedať nedalo. Mal podobný odev ako ona, mierne vyšší a mal kratšie biele vlasy v cope. Tvárou sa jej vôbec nepodobal. Vášnivo sa spolu rozprávali. Vedľa nich stála postaršia elfka s dosť zaujímavým lukom. Bol prakticky ako konár stromu. Bola zahalená v ľahkom kabátci zelenej farby. Ďalším v poradí bol mladík. Štíhly, vysokej postavy, plný života a podľa luku isto z bohatej rodiny. To sa na prvý pohľad dalo spoznať z toho luku. Bol strieborný a prekrásne zdobený. A posledným v tom rade bol ten nemotorný chlapec, ktorý rozsypal šípy. Pokojne tam zahalený stál ako keby tam ani nepatril. Nikto si ho nevšímal a zdalo sa že mu to tak aj vyhovuje a teší ho to. Ona sa však pohľadom venovala najmä jemu. Postavila sa na okraj davu a sledovala každý jeho pohyb.
„takto si vystrieľali poradie v minulých kolách a tak poprosím dámu aby započala finále,“ ozval sa zasa jeho hlas. „Musím vám teda povedať, že tá bola doteraz najlepšia.“ Z davu sa ozval potlesk a ona sa vydala k miestu streľby.
„To musí byť ten bohatý, čo onom všetci hovoria,“ vypočula si od nejakého dievčaťa zozadu z davu. Len sa pousmiala a venoval sa sledovaním svojho strelca. Ani si nevšimla, že už je skoro koniec a on bude čoskoro na rade. Venovala sa len jemu a k okolie bola slepá. On sa tváril ako keby sito ani nevšímal ale nebolo to tak. Dobre vedel že ho pozoruje.
Predposledný strelec. Postavil sa na miesto, ale pri druhom výstrele roztrhol tetivu a skončil.
„Je to smola, ale taký je život,“ ozval sa už známy hlas. „Pokračujeme teda ďalej, posledný pán prosím terč je len váš.“ Pokynul mu aby sa postavil na miesto a aby to už mali za sebou. On sa však namiesto tej cesty k terču pobral k nemu. Pustili sa spolu do rozhovoru a po chvíli sa pobral nie na svoje miesto ale k terču.
„Ctení páni a vznešené dámy, musím vám oznámiť že tu dnes možno umrie elf,“ povedal usmiaty od ucha k uchu a dav pri týchto slovách spozornel. „Tu mladý elf sa rozhodol, že svoj život vloží do rúk inej osoby a našej bohyne. Tú osobu nikdy nevidel, ale aj tak jej plne verí. Tá osoba s tým môže aj nemusí súhlasiť, ale na jej mieste by som to radšej spravil.“ Dal si dole kapucňu a všetci mohli vidieť jeho doteraz skrytú mladícku tvár. Mladý elf sa postavil pred terč tak aby mal tvár nanajvýš centimeter vzdialenú od stredu terča. Pokojne dýchal a usmieval sa. Dav sa na neho pozeral ako na blázna. Všetci napäto očakávali kto bude ten nešťastný strelec. A mali čoskoro dočkať. Ale v jednom sa mýlili nebolo to nešťastie čo malo viesť toho strelca k mieste streľby.
Uvádzač sa zhlboka nadýchol a ukázal niekam do davu. „Ty tam, v tom plášti a s čiapkou na hlave. Ty si tá čo bude strieľať,“ riekol. Dav sa otočil smerom k nej a v sekunde sa na ňu pozerali tisícky očí. Bola zamaskovaná ako nikto iný a práve to ju prezradilo. Len tak tam stála až ju nakoniec niekto postrčil a viedol k miestu jej výstrelov. Ako poslušná bábka išla a nevedela čo bude robiť. Niekde z davu ju pozorovali rodičia a ona zasa podľa nich robila problémy. Podali jej luk, obyčajný aký mala aj ona sama. Chopila sa ho. Čo iné jej ostávalo? Dav mlčal a so zatajeným dychom sledoval čo sa bude diať ďalej. Sledovali ju a ona si brala do ruky šíp. Sledovali ako prechádza po jeho dĺžke, ako si ho prezerá a ako ho následne vkladá do tetivy. Pomyslela si že to dokáže, prečo by aj nemala. Veď na toto som cvičila, aby som vedela strieľať. Pritiahla si tetivu k lícu a zamierila. Ruky sa jej triasli a ona sama si neverila. Potom sa pozrela na svoj cieľ a uvidela jeho ako tam pokojne stojí. Všimla si že sa usmieva a že sa ani o centimeter nepohol. Plne jej verí. To jej dodalo silu aby vystrelila. A ona tak aj učinila. Nadýchla sa. Pustila tetivu. Sledovala šíp. On sa ani svalom nepohol keď ho ten šíp jemne škrabol na líci a zapichol sa tesne vedľa stredu a jeho hlavy. Dav pri tom výsledku vyhŕkol znepokojením.
„Ešte dva šípy,“ ozval sa nepotrebný hlas. „Smrť alebo život?“
Chytila do ruky druhý šíp, náhle a bez rozmyslu. Musela lepšie mieriť. Zacielila a vypustila tetivu. Mohlo sa zdať že náhlivo, ale presne. Šíp sa mihol okrajom jeho ucha a nezranil ho. Zapichol sa tesne vedľa stredu. Presnejšie ako ten predtým. Dav zas a vydal spoločný výkrik, tento krát však iný. Plný obdivu. Ona sa nadýchla a zasa sa ozval ten hlas: „Posledný šíp a bude rozhodnuté.“
Vzala do ruky šíp a jemne nežne ho pobozkala. Zhlboka do seba nasala vzduch a usmiala sa na neho. Verila si. Vypustila z ruky tetivu a všetko na vôkol stíchlo. Bolo počuť len zvuky letiacich vtákov. Dav zrazu začal ohromene tlieskať a výskať. Sip skončil v presnom strede. Oddýchla si a okamžite sa pobrala preč. Mladík sa naklonil k šípu, pobozkal ho a rozbehol sa za ňou. Natiahol si naspäť kapucňu a bežal za ňou. Neskoro už ju nikde nevidel.
„dámy a páni myslím že máme tohtoročného víťaza, vlastne víťazku,“ ozvalo sa a dav zasa zaburácal. Ona tam však už nebola. Snažila sa nájsť rodičov a všetko im vysvetliť. Aj ich našla ale nedali si povedať. Nechápali ju a jej pocity. Nechceli ju ani počúvať. Len jej povedali že cestu domov pozná a že kým prídu domov chcú aby bolo všetko upratané, navarené a ona mala hotové všetky svoje povinnosti. Potom odišli ešte na trh a nevenovali jej pozornosť. Ona sa rýchlo pobrala domov aby to všetko stihla. Ak by to nespravila bol by na svete problém. Nevedela všakže ju konečne ten mladík našiel a sledoval. Išiel za ňou až domov a čakal na ňu. Ona zatiaľ spravila všetko čo mala a rozhodla sa ísť k vodopádom. On išiel za ňou. Tušila to, ale nechala to tak. Keď došla k nim rozhodla sa že je čas skoncovať s pretvárkou. Odložila plášť aj čiapku a odhalila mu svoju krásu. Myslela si že je ten správny čas. Ale ani len nedúfala, alebo možno áno že to bude iné ako s ostatnými. Všetci iný by sa jej hodili k nohám a prosil ju aby pre ňu mohli niečo spraviť. Ale on nie. Len tam tak stál a pozeral na ten krásny zjav, čo sa pred ním ocitol. Nikto nepovedal ani slovo.
Obaja tam len tak stáli. Ona prekrásna ako nijaká iná. Jej dlhé biele vlasy siahali až po pás ako keby sa snažili objať ju. V očiach sa jej zračili cez deň dve svetielka nádeje a v noci dve hviezdičky. Tie pery nemohli patriť nijakej pozemskej bytosti. Tak krehké, plné a žiarivé. Jej úsmev v kvetoch dokázal prebudiť pohyb, žiaden vietor len jej úsmev. To čo už malo život mohlo odísť k bohyni lebo väčšie šťastie v pozemskom svete byť nemohlo ako vidieť ten úsmev. Postavu mala ladnú ako bežiaci jednorožec, ktorý bol voľný a nespútaný. Pre to čo ste na nej okamžite videli, sa do nej každý muž zamiloval. Bola bohyňou na zemi. Lenže to nie je ani polovica z toho, prečo ju miloval ten mladík. On jediný pochopil viac. Pochopil že je to tá snaha čo ju viedla životom. Pochopil že je veľmi talentovaná. Pochopil aj to že má srdce plné lásky a nehy a že nikdy nespravila nič zlé. Jej vôľa bola nezlomná. Taká bola aj ona. A čo on?
On tam stál zahalený v plášti s kapucňou zakrývajúcou tvár na hlave. Nikdy ho poriadne nevidel okrem toho keď stále pred terčom. Spopod kapucňu vykúkali len vlnité premene vlasov a v tom tieni niekde na tvári mal oči. Boli tmavé a hnedé. Teraz sa dívali na posledný poklad. Ju. Nikto nikdy do týchto chvíľ nevidel viac. Postavou bol mužný a statný, ale to mohlo byť aj vďaka plástu. Ona ešte videla jeho ruky. Ruky ktoré nikdy poriadne nepracovali a venovali sa len tomu čo chceli. Nikto ho nepoznal. Kto to bol alebo nebol? To nikto nevedel. Zjavil sa len teraz ako keby sa dovtedy skrýval alebo bol tak nenápadný že si ho nikto nezapamätal. Po dnešku by niekto mohol povedať že to bol blázon, ktorý sa chcel nechať zabiť. Možno. odpoveď na to však vedel len on. Stále tam len tak ticho stali. Prešli už hodiny a nikto sa nepohol. Nepotrebovali slová alebo pohyby na rozhovor. Ich srdcia boli už dávno jedno, ich duše sa spojili už keď zbierali tie šípy a ich telá sa spojili keď obaja pobozkali ten šíp. Šíp lásky priamo do stredu vystrelený.
Pohli sa k sebe. Naraz ako jeden. Padli si do náručia, pobozkali sa a odišli už nikto ich nikdy nevidel. Konečne boli spolu a slobodný. Len po pár dňoch prišiel k jej bývalému domu posol. Odovzdal im mešec a dopis. Na ňom bola len jedna veta: Žite slobodne, umrite čestne.
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
purenarcissism
9. 9.sept. 2011 11:43
zaujímavé ...tešíš sa asi na poslednú časť Odkazu dračích jazdcov že?
4
nemusíš aleje pekné že sa tešíš ...myslím že oboje je zaujímavé budem ťa rada čítať, elfov milujem ...len dúfam, že na sebe ešte popracuješ máš talent
8
» www.vimka.sk/... poslal som jej jednu svoju poviedku a povedala, že si ju prečíta. Tak som zvedavý čo na ňu povie. Sem ju dám tiež, pod názvom Nekončiace dobrodružstvo.
Napíš svoj komentár