„Koľko bude trvať moje bytie?“ vyronila sa jej ďalšia myšlienka v hlave. Zaklonila hlavu, aby zasa uvidela nebo. Dlhé strieborné vlasy vzadu v cope dosiahli až na zem. Dodávali jej ženskú krásu a dôstojnosť. Tvár plná nehy a krás pre oči iných. Strieborné oči a biela pokožka jej prinášali pocit výnimočnosti. Aj keď o pokožke sa to až tak povedať nedalo. Veď elfovia mali kožu bielu ako sneh nepoškvrnený krvou. Telo slabé na dobrého bojovníka, ale zasa prisilné na mága alebo bylinkára, možno knihovníka. Nič nekazilo dojem krásnej ženy, aspoň z toho mala taký pocit. Prečo sa potom cítila tak sama? Ako to, že o ňu nikto nemal záujem? Bola snáď niečím zlá?
„Aletheia, poď...“ ozval sa hlas jej učiteľky a jedinej priateľky. Symbolizoval pre ňu pokračovanie tréningu. V poslednej dobe sa mu zasa plne oddávala. Elvet, tak sa volala Aletheiina najbližšia osoba, vždy dodržiavala svoje zásady a jednou z nich bola aj tá, ktorú ona nenávidela. Tréning je pastvou pre dušu a telo a zachraňuje životy. Tak cvič, kedy sa len dá. Postavila sa a nechala myšlienky pokojne odplávať. Vzala do ruky luk s tulcom šípov a jedným pohybom si ich prehodila cez chrbát. Zohla sa pre meč a ten sa ladne ocitol v puzdre za opaskom. Skontrolovala opasok či tam má svoje pierko a flakónik s vodou.
„Ach...“ cez pery jej prenikol tichý ston. Nakoniec ju čakal štít, s ktorým sa behom vydala za bolesťou, ktorá jej mávala z najbližšieho kopca. Kútikom oka ešte zahliadla ako ju z okraja lesa pozoruje jeleň, ale nevenovala tomu pozornosť. Vedela, že ak bude váhať, bude ju čakať dlhšia trasa. Elvet už utekala dolu z kopca, stratila sa Aletheii zo zraku.
Bola unavená a všetko jej hovorilo o bolesti, ale cítila sa konečne byť potrebnou, možno váženou a ctenou, pre niekoho viac ako vzduch.
Prvá noc na love. Doliehali k nej zvuky neznámej činnosti. Zdalo sa to ako bubny alebo si orkovia len trieskali o niečo hlavy. Elfovia nelovili ako všetky ostatné rasy, teda nelovili pre potravu. Dnes večer sa vydali do lesov, aby sa postavili orkom, aby ich prekvapili. Bezmesačná noc ako táto bola na to vhodná. Zvieratá akoby to už vedeli a naokolo nebolo ani živej duše. Len raz Aletheia zahliadla svietiace oči líšky. Dúfala, že sa stratí kým začne boj. Prepadnutie z úkrytu sa cvičí od detstva, pretože elfovia sú majstri plánovania. Nie je to veľmi čestné, ale čo má výsledky je pre elfov dokonalosťou. Pred pár hodinami od zvedov kráľovná dostala hlásenie a hneď reagovala. Poslala tam asi skupinku dvanástich elfov, v ktorej bola Aletheia a jej učiteľka. Tá celej akcii aj velila. Kráľovná k nim priradila ešte mladého liečiteľa z chrámu, piatich rytierov Stráže, dvoch lukostrelcov a dvoch Bojovníkov mágie. Vyrazili okamžite, aby si pripravili miesto na prepad. Elvet vedela vopred, kam majú orkovia namierené a preto vedela, ktoré miesto je na to vhodné – malá čistinka asi desať kilometrov na sever od mesta.
Keď tam dorazili dôkladne sa zoznámili s terénom a okolím. Elvet rozkázala asi do polovice čistinky nanosiť kamene, tak aby slúžili ako miesto útoku. Poverila jedného lukostrelca, aby si vytvoril v korune jedného z bližších stromov miesto pre streľbu a mohol sledovať kamene. Ten mal signalizovať. Privolala k sebe rytierov a rozkázala im postaviť sa na okraj lesa presne oproti prichádzajúcim orkom. Tí mali slúžiť ako hlavný bojový oddiel a ochrana mágov. Jedného z lukostrelcov poslala ako prieskumníka. Nechcela, aby ich orkovia obišli. „Ak to bude nutné priveď ich sem“ oznámila mu, keď už bol na odchode od nej.
Mágom prikázala skryť sa v lese. Nehodlala ich vystaviť nebezpečiu, ak to nebude potrebné. „Ak uvidíte, že rytieri sú zatláčaný k vám, tak im samozrejme pôjdete na pomoc,“ oznámila im to pokojným vodcovským tónom, aj keď im to bolo už jasné. „Orkovia bojujú jeden na jedného, tak sa rytierov nijako nepokúsia obkľúčiť alebo zabiť nečestne, skôr sa vydajú k lukostrelcov, ktorí budú na stromoch tam,“ ukázala k miestu asi dvadsať metrov od nich. „Preto ak to bude čo najskôr možné, zapojíme sa do boja s mečmi aj my a vydáme sa na pomoc rytierom,“ oznámila Elvet. „Všetko jasné?“ spýtala sa na koniec a všetci prikývli. „Ty liečiteľ budeš pri Aletheii, obidvaja sa postaráte o ochranu nad rytiermi.“ Pozrela na mňa a ja som sa celá zachvela. Skutočný boj... ale pociťovala pokoj a uvoľnenie, verila Elvet a verila v Evu, bohyňu elfov.
Aletheiin prvý stret a hneď proti orkom – najhorším nepriateľom akých tento svet zrodil. Vysoký, veľký, zelený a nebezpečný, taký je ork a ešte k tomu aj smrdí, nik nevie či potom alebo to tak páchne ich koža. Teda niektorí, tí čo vládnu obrovským dvojručným mečom, ten je asi tak dlhý ako ork vysoký, alebo do každej ruky jeden polmetrový. Ich meče sú ozdobené priam majstrovsky, aj keď trpasličej výrobe sa vyrovnať nemôžu. Každý jeden meč nesie znak bojov, majú ich na celý život a ak oň nejakým spôsobom prídu, ostáva im boj len rukami, dokiaľ neodčinia jeho stratu. Meče orkov sa vyznačujú ešte jednou zvláštnosťou, sú ozdobené suvenírom od najsilnejšieho nepriateľa, ktorý je priviazaný majiteľovými vlasmi k rukoväti. Národ orkov nemá len bojovníkov, ale aj mágov. Tí sa dajú považovať aj za istých kňazov orkov, ako u elfov. Jediný rozdiel je v tom, že tí elfskí sa špecializujú len na liečenie, kdežto orkskí na oslabovanie protivníkov a ich mučenie. Sú menší a naoko slabší, ale omnoho nebezpečnejší. Ich mágia bola smrtonosná už z diaľky.
Lesom sa niesol ich rev a za nimi akoby skončil les. Horel a to bola len asi dvadsať členná skupina. Ani si neviem predstaviť, aké škody by napáchalo celé vojsko. Záhadou je ako sem vlastne zablúdili, tak ďaleko na juhu ich nikto neočakával.
Aletheia ticho sedela a čakala na signál, pevne držala luk v ruke s tetivou napnutou a cieľom zamiereným. Len jeden zvuk a o problém menej. Vedľa nej presne v takej istej pozícii sedela Elvet. Signál zaznel a dvaja orkovia padli na zem. Ozval sa zvýšený orkský rev a proti nim sa vydalo päť elfov Rytierov. Orkovia boli v presile, ale prekvapenie bolo na ich strane. Ďalšie dva šípy zasiahli svoje ciele aj keď nie smrteľne. Začal boj mečov a mágie. Aletheia spolu s učňom liečiteľom držali ochranné kúzla nad bojovníkmi. Aj Elvet už vytiahla svoj strieborný meč a začala šermovať s orkami. Aletheia odhodila luk a zapojila sa tiež. Elfovia v boji jeden na jedného mali prevahu. Tlačili ich od lesa smerom dozadu. Avšak rýchlo strácali sily a orkov nie a nie menej. Aletheia sa sústredila na ochrany nad elfami. Elf vedľa Aletheii padol na zem omráčený alebo vysilený. Orkskému šamanovi sa práve v tej chvíli podarilo zasiahnuť kúzlom elfov a dvaja z nich padli na zem. Orkovia začali elfov tlačiť do lesa a Aletheia padla na kolená. Pozrela hore na jasný mesiac a začala prosiť svoju bohyňu Evu o silu. Nič sa nedialo, elfovia stále ustupovali. Prehrávali. Aj keď sa im podarilo poraziť pár orkov, nič to neznamenalo. Elvet mávla elfom, aby sa stiahli a v boji použili aj mágiu. Z lesa sa vznieslo na orkov pár kúziel, ktoré na nich použil oddiel mágov. Konečne sa zapojili do boja aj oni. Zrazu sa situácia zasa otočila. Aletheia zostala jediná liečiteľka a jej sila bola už skoro vyčerpaná, ale aj tak ešte stále bojovala. Použila už aj ten jeden nápoj – Bojovníkov dych – čo si pripravila. Bojovala a snažila sa nezomrieť, zatiaľ sa jej to darilo. Tesne vedľa nej sa mihol tieň, asi jej učiteľka, pomyslela si. Boj vrcholil a Aletheia sa viac a viac dostávala k okraju lesa, ako orkov tlačili pred sebou. Pomocou kúziel vyhrávali. Ale stalo sa niečo čo nečakali. Jednému orkovi sa podarilo prejsť medzi bojujúcimi a zaútočil priamo na mágov. Elfov zachvátila panika a rozpŕchli sa do lesov v okolí. Boj bol plný zmätku. Ako náhle Aletheia vstúpila do lesa naplnila ju nová energia, s lesom bola vždy nejako spriaznená. Dodával jej silu a energiu. Polovica elfov bojovala, mágov na okraji lesa už nebolo. Dôležité bolo vyhrať.
Niekto jej položil na rameno ruku a ona od strachu nadskočila. „Aletheia, to som ja,“ spoznala hlas Elvet a upokojila sa. „Ako si na tom so silami?“
„Dobre, ešte vládzem. Boj sa rozhodne teraz.“
„Potrebujeme poraziť ich mágov, aby sme boli vo výhode. Aspoň v čiastočnej.“ Rozbehla sa preč a ja som bola hneď za ňou. Elvet mala cit na mágiu a tak presne vedela kam ideme. Našli sme asi piatich. Skláňali sa nad liečiteľom z kostola. Všetci v rukách nože a krátke meče. Chceli sa s nim pohrať a možno potom mu dať „šancu“ čestne umrieť. Aletheiu posadol hnev. Vyrútila sa na nich s rukami nad hlavou a s mečom v ruke. Štít ostal niekde ďaleko za ňou.
„Voda, symbol našej pani,“ odriekala kúzlo „ postav sa na ochranu slabších proti protivníkom na ochranu života elfov, vypočuj moje volanie a zmeť tu predo mnou nepriateľov Evy.“ Odopla si spoza opasku malý flakónik s vodou a otvorila ho. Nadvihla nad seba a v poloblúku vyliala. Mávla druhou rukou a voda ako na povel zamierila orkom. Kúzlo zmenilo vodu na malé hroty šípov. Dvoch orkov zasiahli do pŕs a tí boli na mieste mŕtvy. Tí ostaní traja boli mierne zranení alebo ich minula. Skôr otrasený a zaskočený ako ranený. Na moment ich to vyviedlo z rovnováhy a nevedeli, čo sa stalo.
„Ďakujem bohyňa,“ poďakovala Eve a skoro padla na zem od únavy po použití kúzla. Orkovia sa však pomaly začali zameriavať na ňu. Tromi rýchlymi skokmi však prekonala vzdialenosť medzi ňou a prvým a zabodla mu meč do pŕs. Vrazila meč medzi rebrá a krv ihneď začala tiecť z tela a do pľúc. Netrpel dlho. Elvet ostala niekde vzadu za ňou. Ostávali už len dvaja. Ten bližší, na ktorého sa Aletheia zamerala, sa postavil voči nej na obranu svojho života. Zablokovala jeho úder svojím mečom a chvíľu tak ostali pretláčajúc sa. To dalo čas ďalšiemu presunúť sa bližšie k nej. Zrazu si to uvedomila. Títo mágovia nie sú čestní tak ako tí bojovníci. Nemajú problém postaviť sa dvaja proti jednej. Ork si uvedomil, že má aj iné prostriedky ako len meč a začal v orkskom jazyku odriekať kúzlo. Jeho hlas bol drsný a jazyk pre elfské uši priam príšerný. Obaja naraz odtiahli meče a Aletheia mu rýchlym pol obratom odsekla hlavu. Krv vystrekla priamo na ňu a jej besnenie to len podporilo. Nevnímala. Ovládol ju hnev ešte viac ako predtým. Takýto pocit z boja nikdy predtým nezažila. Ork dokončil svoje kúzlo a uvrhol ho na Aletheiu. Tá zostala stáť na miesto ako socha a nemohla sa pohnúť. Aj keď akokoľvek chcela. To bude isto môj koniec ak sa ku mne dostane. Musím niečo vymyslieť. Začala silou zápasiť voči tomu kúzlu, ale nepomáhala si. Len čo plytvala silami. Možno mi ešte raz pomôže.
„Eva, jediná matka našich duší, tiel a nášho prekrásneho sveta, prosím pomôž mi v tejto chvíli. Neprosím za seba, ale za životy, ktoré môžem ešte zachrániť. Potom si môžeš ten môj zobrať, ak je môj osud tak napísaný.“ Zavrela oči a odriekala kúzlo na uvoľnenie sa spopod kúzla v elfskom jazyku. A ono to zaberalo. Mohla pohnúť hlavou, potom zasa rukami a nakoniec každý sval v jej tele. Podarilo sa. Prekvapený ork na ňu len pozeral s pripravenou zbraňou. Ale to neznamenalo to, že je pripravený aj na boj. Aletheia zodvihla na zemi ležiacu palicu elfa, ktorý bol na zemi a do zeme zapichla svoj meč. Nebola nijako zranená, len vyčerpaná a plná zlosti. Bola prekvapená, že Eva jej pomohla, keď v jej srdci nebol pokoj a vyrovnanosť. To sa jej ešte nestalo. Myslela si, že práve preto im Eva pomáha. Niečo v jej duši sa zmenilo, ale teraz nemala čas to riešiť. Ork s revom vyrazil proti nej, aj keď mal len nádeje na víťazstvo po tom, čo sa tu už stalo. Ale žiaden ork nikdy neutiekol z boja. Aletheia natiahla palicu smerom k nemu a keď sa rozohnal, aby zasiahol jej hlavu, zohla sa a stiahla palicu k sebe. Potom zrazu udrela dopredu a bolo počuť len prasknutie kostí. Orkovi z úst vyrazila krv a jeho dych zastal. Padol na chrbát a Aletheia stiahla palicu. Bol koniec, aspoň si to myslela. Išla za orkom a ako zistila ešte žil. Chcela mu uštedriť ranu z milosti, napriahla sa a chystala sa uderiť. Spoza nej sa ozvalo nie. V tom hlase počula Elvet, ale niečo v nej ho ignorovalo a udrela ho po hlave. Z toho čo bolo kedysi hlavou ostalo niečo podobné zelenou melasou. Skrivený nos, tvár od krvi, jedno oko niekde mimo hlavy a druhé zatvorené. Až teraz bolo po boji a Aletheia si uvedomila, čo práve spravila. Vraždila. Toto bola vražda. Padla na kolená. Eva, ako som to mohla spraviť. Bol bezbranný, nijako ma neohrozoval. Pozrela na elfa, ktorý ležal neďaleko. Ten nejavil známky života. Bol s najväčšou pravdepodobnosťou mŕtvy. Ani jeho nestihla zachrániť. Mal byť rýchlejšia, lepšia. Všetko o čom si myslela, že vyniká nebolo až tak dobré. Zrazu na ňu doľahla strašná vina a rozbehla sa do lesov. Palicu odhodila počas behu niekde k stromom a za sebou počula len Elvetin výkrik. Ten jej dodal síl, aby bežala preč od elfov, od rodiny, ktorú sklamala. Nespomaľovala.
Bola prvý krát vo svojom živote presvedčená, že všetko čo spravila bola chyba. Čo keď všetkému mohla zabrániť? Rodičia, Kessela, Kamael, všetci... moja vina.
Z územia elfov bola Aletheia už tri dni preč, putovala stále na severovýchod popri pobreží. Odkedy sa nedokázala ovládnuť v boji proti orkom sa nezastavila. Vyčerpaná pomaly postupovala stále ďalej. Zbrane ju neťažili nechali ich ležať na miesto svojho sklamania. Zdalo sa, že jej aj okolité lesy poskytovali silu. Z časti to vďaka elfskému pôvodu bola aj pravda. Elfom sa v lese rýchlejšie dopĺňali sily a aj čiastočne prijímali silu zo stromov. Veď predsa les bol ich domovom. Predierala sa lesom a skoro o každý strom v jej dosahu sa oprela. Nič a nikto nesledoval jej pohyby. Bola predsa elfka, ani sa to nedalo. Ľahké nôžky, aj keď ťažké a unavené, by nechali stopy len v tom najjemnejšom machu. A tomu sa vyhýbala. Pod ňou počula ako búchajú vlny o skaly a mesiac jej ukazoval cestu. Cez stromy však dopadali lúče len na pár miest, v ktorých sa sem tam pozrela naň. Zvuk mora tak nádherný a neodolateľný pre elfa. Len ťažko odolávala nutkaniu posadiť sa a pozorovať ho. Keď nemohla sedieť tak len spomínala.
Išla hodiny a hodiny až sa lesy okolo nej stali redšími a mal problémy pri chôdzi – menej možností k pridržaniu. Pár krát sa stalo, že spadla, ale zasa sa len silou vôle postavila. Nebežala, len sa tak trmácala. Bolo už skoro ráno, keď dorazila k chodníčku zvery. Vydala sa po ňom aj, keď sa zvažoval k moru. Ani sa nenazdala a bola pri mori, teraz bolo to nutkanie len tak sa posadiť neznesiteľné.
„Len na moment sa posadím,“ a sadla si. Na krátku chvíľu z nej opadla únava a to napätie. Niekde vo vnútri však vedela, že táto chvíľu nebude trvať ani stotinu toho koľko by chcela. Pozorovala more a cítila sa šťastná. Mesiac sa s morom spojil a čoskoro sa malo zasa objaviť slnko. Skoro ráno...
Slnko vyšlo jej za chrbtom a príjemne jej hrialo naň. Čajky si poletovali zo strany na stranu ako ich unášal vietor. Raz za čas sa zniesli do vody, aby chytili nejakú bezbrannú obeť a ukončili jej život. Až keď jej pristálo na hlave pierko z jedného toho lietajúce tvora, rozhodla sa konečne postaviť. Až teraz si všimla, že nepočuje len more, ale aj vodopád. Musel byť neďaleko a keď sa obzrela tak uvidela malú riečku asi sto metrov od nej na okraji opačnej strany lesa. Vydala sa k nej a potom popri nej ďalej v hluku. Netrvalo dlho a dosiahla svoj terajší krátky cieľ. Voda padala asi z dvadsať metrovej výšky a cítila z nej chlad. Rieka nebola hlboká, mala asi tak pol metra a sem tam v nej zahliadla malú rybu bojujúcu s tokom vody. Vykročila k brehu. Posadila sa a začala si rozväzovať povrázky jej čiernych zdobených bojových čižiem siahajúcich až pod kolená. Na bočnej strane je zobrazený znak jej rodu – strieborný list so slnkom na hornej časti a mesiacom na spodnej časti listu. Všetko bolo strieborné a na tej čiernej sa to vynímalo. Keď ich už konečne mala z nôh, odhalila tak krásne nohy a čižmy skončili položené bokom od nej. Rukami si po nohách prešla a skontrolovala či nie je zranená. Jej biele nohy sa nelíšili od jej rasy. Možno boli len o trocha silnejšie ako ostatných. Od behu jej dosť zosilneli. Za to vďačí Elvet. Boli súmerné a teraz potichu vkĺzli do vody. Na hladine po sebe zanechali len pár nízkych vlniek, ktoré sa po pár metroch stratili. Tých pár sekúnd ich pozorovala a potom si o kúsok presadla bližšie k vode. Spodok sukne sa jej dotýkali vody a čierna farba sa pomaly začínala meniť na o niečo málo tmavšiu. Nijak jej to však nevadilo, skôr jej to príjemne chladilo nohy. Slnko sa presunulo zasa trocha vyššie a ona s pohľadom upreným na ten krásny vodopád pokojne sedela na mieste. Okoliu sa nevenovala, ak by jej niečo hrozilo, jej šiesty zmysel by ju upozornil. Oddávala sa kráse. Povzdychla si a uvedomila si ako dlho sa nekúpala a nevnímala na svojom tele vodu, živel bohyne Evy. Začala si vymotávať s vlasov čiernu stužku a tá skončila za jej chrbtom niekde v tráve. Začala si rozväzovať tenulinké pásky látky na prsiach, aby uvoľnila vrch róby. Držali pevne, ale nie až tak, aby nemohla dýchať. Pripomenula sa jej spomienka, ako jej s tým Elvet pomáhala a kontrolovala ich. Pri tej myšlienke jej telom prešiel ľahký mráz. Pokračovala. Odviazala to po začiatok bruška a nechala šnúrky visieť len tak. Trocha ju roztiahla a vytiahla si ruky z krátkych rukávov. Róba sa konečne dostatočne uvoľnila a skončila na zemi. Šaty odhalili obväz, ktorý mala ovitý okolo pŕs a ploché bruško. Prezrela si svoje telo a upriamila svoj pohľad na jemnú jazvu na ľavom boku. Pamiatka po meči kedysi dávno. Pomaly si po nej prechádzala a sústredila sa len na dotyk ruky. Príjemný pocit byť zasa sama so sebou a svojou bohyňou. Verila, že Eva nad ňou stále bdie, po tom všetkom čo už prežila. Slnko prešlo už polovicu svojej púte a Aletheia si siahla na uzol na obväze. Začala s ním zápasiť, až nakoniec povolil. Začala ho odmotávať a popritom ho zvíjala do klbka pre ďalšie použitie. Voľný koniec skĺzol po nie až takých malých prsiach a obnažil ich. Horná časť tela bola oslobodené od šiat a odhalila ďalšiu ranu tento krát po šípe nad pravým prsníkom. Zarazila sa, ako keby niečo počula, ale po chvíľke napätia sa zasa začala venovať sebe. Načiahla sa k opasku, ktorý jej držal sukňu na svojom mieste a začala ho rozopínať. Vytiahla ho a pohodila vedľa seba ladným pohybom ruky. Ponad vodopád preletel nejaký vták a ich škrekľavý spev sa niesol až k nej. Všimla si to okrajom svojho vedomia a venovala sa sukni. Jemne prešla po tej čiernej striebrom zdobenej látke. Položila si ruky vedľa zadku a ladným pohybom vzad sa vytiahla z vody. Následne zdvihla zadoček nad zem a stiahla si sukňu, ktorá zakrývala ďalší obväz. Ten len tak dole nedá a preto sa postavila. Začala si obväz priam majstrovsky odväzovať a tento krát už ho nezvíjala. Klesal k zemi a odhaľoval tak stehná a podbruško. Pustila obväz a ten skončil celý na zemi. Už zostávalo len hodiť sa do vody a užiť si to. Ponorila sa pod vodu a užívala si ten nádherný tak dlho nedopriaty pocit. Vynorila sa a plávala k vodopádu. Pár metrov pred prúdom zhora padajúcej vody sa vynorila a jej prekrásne strieborné vlasy si prehodila dopredu a naspäť dozadu. Pritom jej prsia ladne naskočili a ona sa spokojne vydala k vodopádu ovlažiť sa viac. Na svojom prekrásnom tela cítila narážajúcu chladnú vodu. Myseľ sa jej vytratila niekde do pocitu rozkoše a ticho zavzdychala. Telom jej prešiel záchvev a ona prestala myslieť. Telo uvoľnené a pripravené na dokonalú masáž vody.
Bola osamotená pod vodopádom, nijako nevedela, čo bude a predstava na život bola na míle vzdialená, ale pevne rozhodnutá žiť lepšie a to, čo teraz prežívala jej ukazovalo ďalšiu stránku života.
Aletheia sa dostala do malého mesta s trhoviskom. Chcela splynúť s davom, ale keďže bola elfka darilo sa jej to len veľmi ťažko. Elfovia sa ľudskej spoločnosti vyhýbali, tak bolo hneď nápadné, keď jeden chodil priamo medzi nimi. Mesto bolo preľudnené. Bol začiatok zimy a každý si chcel nakúpiť zásoby alebo na poslednú chvíľu niečo predať. Hradby, ktoré ohraničovali mesto, boli nižšie ako u iných ľudských miest, svojmu účelu isto poslúžili. Keď prechádzala cez bránu so strážami, celkom dôkladne si ju pohľadmi prezreli, aj keď sa jej nijako nechytili. Bol čas trhov, tak mohla voľne vstúpiť. Nemohla si vybrať lepší čas. Takto vysoko na severe aj tak veľa hrozieb nie je, keďže s trpaslíkmi, ich jedinými susedmi v širokom okolí, majú dobré politické i kupecké vzťahy. Ako jediná rasa žijú pre svoje umenie a obchod, na ktorý nedajú dopustiť. Nie pre vojny a boj. To skôr vysušíte more ako presvedčíte trpaslíka o nižšiu cenu. Dominantou mesta bol kostol miesto pre modlitby veriacich v Einhasad. Elfovia vieru ostatných národov neodsudzovali, ale ani sa o ňu nezaujímali. Aletheia bola výnimkou. Ako malá sa stretla v pár ľudskými deťmi a od nich sa naučila ľudské rituály. Inak sa v meste stavali nižšie budovy, skôr rodinné domy, až na dva. Jednou bola zbrojnica a asi slúžila aj ako strážnica. Videla pri nej väčší počet stráží uniformovaných v tepanej zbroji so zlatým erbom koňa na hrudnom pláte a charakteristickým svetločerveným plášťom s tým istým erbom. Už pri pohľade z diaľky videla, že sú ozbrojený na mierový stav podľa nej až príliš. No spomenula si na dávno počuté príslovie, že pripraveným patrí svet. Druhým väčším sídlom bola radnica alebo niečo podobné. Pred veľkými dubovými dverami, aká škoda toho stromu, stála trojčlenná posádka s veliteľom. Súdiac podľa zvláštnej, od iných vojakov rozdielnej, helmy. Pražilo na nich slnko, ale zdalo sa že im to nijako neprekážalo. Miestom kade teraz prechádzala, menšia bočná ulička, sa ozývala hlasitá hudba a na každom kroku cítila prenikavé vône. Raz to bola sladká cukroviniek, čerstvá rybacia a kde tu občas aj štipľavý pach potu a kaleného železa z kováčskej dielne., v ktorej zdá sa nebolo až tak plno. Zamierila tam, aby sa ukryla a zadovážila si nejakú zbraň. Tá sa vždy zíde. Mešec mala dobre ukrytý v šatách, vedela, teda aspoň čítala o istých indivíduách okrádajúcich okoloidúcich svojimi šikovnými malými rúčkami. Raz mala dokonca pocit, že sa nejaká ruka dotkla tam kde by nemala, ale kým sa prebrala z prekvapenia, ruka bola preč. Všimla si len malý strieborný prsteň s červeným rubínom na prostredníku. Teraz sa venovala zbrani. Mal by to byť ľahký meč pre mágov asi tak metrový z mitrilu alebo nejakého vode odolného kovu. Pravdaže s puzdrom, to nemuselo byť nijak zvlášť zdobené. Svoj meč s rodinným erbom ostal v jej domovine. Nevedela, či sa jej vôbec niekedy vráti.
Vošla do prítmia dielne a puch je na moment ochromil až sa musela oprieť o stôl a zhodila nožnice. Buchli o podlahu a upozornili by tak niekoho kto tam však zjavne chýbal – robotníci, obyvatelia alebo zákazníci. Návšteva ostala nepovšimnutá. Zohla sa a vrátila ich na svoje miesto. V peci tlel oheň, ktorý osvetľoval celú miestnosť. Bez neho by tu bola tma. Dvere do ďalšej miestnosti boli zavreté. Na pravej strane oproti nej viseli na stene rôznej kováčske nástroje kliešťami začínajúc a kladivami končiac. Na opačnej teda ľavej strane sa nachádzal veľký po celej dĺžke steny tiahnuci sa stôl. Na ňom boli umiestnené rôzne meče spolu s puzdrami a na bližšom konci aj nože. V strede tomu všetkému vládla obrovská kovadlina. Bola rozľahlá a Aletheia nevedela ako ju sem dostali, teda ak pohnúť s ňou, bolo vôbec možné. Na stole, z ktorého zhodila nožnice, ležala aj mala nádobka s nápisom: Pre siroty. Vytiahla z róby malý mešec so zlatými mincami, ktorý vždy nosila pre prípad núdze so sebou a vhodila tam jednu. Cinklo to a Aletheia sa pre seba usmiala. Uhlíky v peci hlasne pukli a podišla k stolu s mečmi. Otočila sa za seba, či náhodou niekto nevošiel za ňou a uvedomila si prečo je tu taký smrad. Ten dom nemal okná aj keď na hornom poschodí si ich všimla. Vrátila sa pohľadom k mečom a prezerala si ich. Nechcela sa ich dotýkať, lebo mala voči práci majstra úctu. Jeden po druhom ich skúmala a na koniec si v mysli vybrala dva, ktoré by jej vyhovovali. Tá práca mierne pripomínala elfskú. Táto vyzerala na pohľad kvalitnejšie ako ta elfská. Ale to bolo pochopiteľné, keďže elfovia nie sú takí dokonalí ako trpaslíci. Kedysi v dávnej dobe každý elfský meč bol ukutý rukou trpaslíka.
Za sebou začula pohyb a vo dverách sa objavila malá postava. „Tie meče nie sú na predaj,“ odvetila piskľavým hláskom a pohla sa k nej. Bol to ženský hlas akoby ešte dieťaťa. „Odíďte prosím.“
„Prepáčte a mohli by ste mi povedať, kde v meste by som zohnala rovnako kvalitnú prácu ako tá, ktorú som videla tu.“ Aletheia vedela, že je to trpaslíčka a pochvala jej umenia narábanie s kovom ju zaujme na toľko, že ju hneď nevyhodí.
„Vidím, že pani má dobré oko. Som Siti z Mrazivej a môj otec je kováč, ktorý toto všetko ukul. Teraz niekde dokupuje posledné suroviny na ďalší meč. Ja len hľadám po svete vhodný materiál a nosím mu ho. Vždy je ešte viac nadšení ako ja, keď vidí, že mu nesiem niečo nové.“ Hlas trpaslíčky sa zmenil z odstrašujúceho na odmerane prívetivý. „A kto ste vy?“
„Volám sa Aletheia a pochádzam z ďalekej Elesméry domova elfov. Cez toto mesto len prechádzam a potrebujem zbraň. Žena nikdy nevie čo ju čaká na cestách. Taký meč dokáže zabrániť mojej smrti a dopomôcť k nej iným.“
„Plne s vami súhlasím, preto stále pri sebe nosím toto a vytiahla spoza chrbta kladivo. „Hovorím mu Maličký, je to môj najmilší spoločník. Nikdy nesklame.“
„Tomu verím,“ odvetila som a prezrela som si ho poriadne ako aj ju. Kladivo bolo z tmavej rudy, ktorá miestami v tme tlmene zažiarilo. Rukoväť bola omotaná nejakou kožou, na ktorej bolo jasne vidieť, kde ho trpaslíčka drží. Trpaslíčka bola o polovicu menšia ako elfka a mala čierno čierne vlasy a spod ofiny na čele jej vykúkali ešte černejšie oči. Jemnú, od pece opálenú pokožku, zahaľovala nejaká zbroj. Nebola zdobená a ani nijako upravovaná, ale aj tak to bola kvalitná práca. Isto keď pôjde niekam do boja, bude mať na sebe kov hodný kráľov.
„Možno pani elfka, ak príde môj otec a zmení moje slová alebo si môžete počkať na jeden kúsok, ktorý otec ešte chce vyrobiť. Také množstvo kovu na kladivo nepostačí, ale na meč by však mohol. Avšak neviem či budete chcieť žiariaci meč a ešte k tomu ani neviem kedy otec príde. Jedine, že by ste tu počkali a pritom sa na ten kov môžeme pozrieť.“ Pokynula rukou smerom k dverám a naznačila, aby som išla.
Netušiac, čo to môže byť za žiariaci kov, pokračovala ďalej. Zvedavosť ju premohla. Išla prvá a to bola chyba. Nečakala totiž na zemi kožušinu a tak sa vyľakala, že úbohej trpaslíčke, ktorá išla krok za ňou, stupila na nohy. Asi to v tých kovových čižmách veľmi necítila, ale Aletheia sa cítila previnilo.
„Prepáčte moja chyba, mala som ísť ja prvá alebo aspoň vám o tom povedať.“
Obišla ma a vliezla do tej tmy. Po pár sekundách už mala v ruke svietnik a pokynula jej, aby vstúpila. Vošla teda a pohľad jej spočinul na skromne zariadenej miestnosti so schodiskom na jednej strane a asi oltárom pre ich bohyňu na druhej strane. Oproti stál stôl, vedľa neho truhla a za stolom stolička. Na stole sa povaľovali papiere s rôznymi kresbami a výpočtami, ktoré nechápala. Siti položila svietnik na stôl a podišla k truhlici. Uškrnula sa a otvorila ju. To, čo bolo v nej ju úplne ohromilo. Žiarivý kov, ktorý bol na dne, jej vyrazil dych. Bol jednoducho krásny a zázračný. Siti ho chytila do rúk a opatrne vytiahla.
„Nie je to krása? Našla som ho raz v noci v jaskyni pod vodopádom. To miesto mi poskytlo úkryt pred búrkou a keď aj na druhý deň pršalo, išla som ju lepšie preskúmať. Už ani neviem, kde tá jaskyňa je, ale toto bolo na jej konci. Dorazila som k malému jazierku s malým ostrovčekom akurát pre tento kov. Zobrala som žiariaci poklad. Vychádzala som z konca jaskyne a naposledy som sa otočila, aby som si ju vryla do pamäti a uvidel som ešte niečo. Malý stromček v malom otvore v jednej zo stien. Neviem ako sa tam dostal, alebo na čo tam bol, ale ten tam ostal. Mohol si tam voľne rásť. Keď prestalo pršať, vydala som sa domov.“
Na Aletheii bolo vidieť, že jej konečne mi došlo, na čo sa to vlastne pozerá. Strom, jaskyňa a žiariaci kov. Rozveselilo ju to, pretože možno potom aj zvyšok tej legendy, môže byť pravda. „Ak je všetko, čo hovoríš pravda, tak viem, čo je to za kov. Teda ak steny tej jaskyne boli zeleno striebornej farby.“ Očakávajúc odpoveď sa na ňu pozrela. „Povedz áno, v duchu som prosíkala.“
Áá...“ nedokončila to, čo chcela povedať, pretože ja ju objala a zasypala otázkami o tom, kde je tá jaskyňa, ako sa tam dostane a že je to väčší poklad ako kedy dúfali. Rozpovedala jej všetko z tej legendy, o tom ako na tento svet prišla bohyňa Eva, ako v boji proti prastarému bohovi tohto sveta vyhrala, o tom ako z posledných síl oslobodila elfov a ako schovala, keď odchádzala na nebo, roztavenú časť svojej zbrane niekde v jaskyni spolu s prvým stromom. Potom jej povedala aj o tom, že strom v Elesmére umiera a aj to, že ich les môže zahynúť. Siti len s vypleštenými očami na ňu pozerala a počúvala. Rozpovedala jej aj to ako sa dostala až sem, ako sa neovládla a preto utiekla. Obe boleli nohy, ale boli tak zaujaté a vzrušené, že im to nevadilo.
„Siti, všetko čo som ti teraz povedala, je tajomstvo elfov. Týmto som porušila jeden z najprísnejších zákonov našej rasy. Teda všetko až na ten môj príbeh, ten môžeš rozprávať, komu len chceš. Teraz ťa poprosím, aby si mi odprisahala, že nikdy nikomu neprezradíš, to čo som ti povedala o elfoch.“
„Prisahám,“ povedala Siti a Aletheii odľahlo. Nechcela nahnevať elfov ešte niečím iným. „Viem, že ťa o to nemôžem poprosiť, ale potrebujem ten kov a miesto tej jaskyne.“
„Prepáč, ale jedno ti dať nemôžem. Na jaskyňu som zabudla, len viem, že je to na severozápad odtiaľto, na okraji Vysokých hôr. A len otec môže rozhodnúť, čo sa stane s týmto kovom. Je totiž jeho...“ To s tou polohou ju malo napadnúť. Isto je začarovaná. Zalomcoval ňou hnev, ale sľúbila si, že sa ním nenechá ovládnuť. Zasa. „Poďme nájsť tvojho otca a spýtame sa ho.“ S tým Siti súhlasila. Schovala kov na svoje miesto a zobrala svietnik. Vyšli sme spolu von z miestnosti a Siti za sebou zavrela dvere. Sfúkla svietnik a položila ho k mečom. Cestou von sa ešte posledný krát obzrela na dvere a opustila dom do slnečného dňa, ktorý nemal ešte skončiť.
Hľadali sme jej otca snáď v každom kúte mesta, ale nenašli sme ho. Počas spoločnej cesty rozprávala Siti. Hovorila asi o všetkom, čo zažila a čo vedela. Ako prežila detstvo v jednom horskom trpasličom meste, ako sa učila zbierať veci, ako si cvičila svojho vlka, ktorý je teraz niekde v dome, ako našla prvú cennú vec a otec jej z toho spravil Maličkého, ako sa museli presťahovať sem, lebo ich mesto počas jednej zimy pochovala snehová lavína, ako bolo ťažké presadiť sa tu, ale im sa to podarilo a to bolo asi tak všetko. Aletheia si tú malú spoločníčku obľúbila a keď to konečne vzdali a vracali sa spolu k ich domu prirástla jej k srdcu viac ako hocaký iný elf. Došli k domu a už zvonka počuli údery kladiva. Pán trpaslík bol už dávno doma a dokončoval nejaké dielo. Tak preto ho nemohli nájsť, lebo na tomto mieste nehľadali. Aletheia sa usmiala a nasledovala Siti do domu k jej otcovi. Na prvý pohľad sa od seba nijako tí dvaja nelíšili. Až potom, keď si trpaslík dal dole koženú čiapku a otočil sa k nim, uvidela, že má biele vlasy a svalnatejšiu postavu.
„Kde si toľko bola a kto je toto?“ privítal ich a Aletheiu si premeriaval zvedavým pohľadom. „Túlali sme sa po trhu a ukazovala som jej to tu,“ zaklamala Siti. „Tak toto je môj otec,“ otočila sa Siti na elfku „Arin.“
„Je mi obrovský potešením stretnúť sa so skutočným majstrom svojho kováčskeho remesla,“ jemne sa mu uklonila a trpaslíka to zarazilo. Ešte nikdy nezažil, že by sa mu elf uklonil a to sa už asi nikdy nestane. Okamžite sa však prebral z opojenia, pretože vedel, že elfom vždy ide o niečo viac ako len o rozhovor.
„Čo by si chcela elfka? A ty Siti, kde si bola tak dlho?“ Trpaslík pokračoval v útočnej nálade a asi bol z niečoho veľmi nazlostení. „Predstav si, že ten človek nevedel rozoznať moje dielo od nejakého hrdzavého braku.“ Otočil sa zasa k peci a rozhodol sa ich chvíľu počúvať.
„To ja som ju zdržala, pretože sme Vás hľadali po celom meste,“ ujala sa reči Aletheia. „Prišla som sem, aby som si kúpila meč a tuto Siti,“ usmiala sa na ňu „mi prezradila, že tu máte ešte cennejší poklad. V zadnej miestnosti.“
Trpaslíka to ochromilo a skoro mu padli kliešte na nohu. „Ty jedna malá... nemohla si byť ticho? Určite si sa tým musela strašne chváliť.“
„Ale nie pane, spomenula to len tak medzi rečou a ja som potom vyzvedala. Podľa toho, čo som zistila, by sa malo jednať o vzácny kov, ktorý bol vytvorený v dávnych vekoch.“ Siti pozerala do zeme a nechala ich nech sa rozprávajú, myšlienkami bola niekde inde.
„Chcela by som ho od Vás...,“ začala som, ale trpaslík ma prerušil: „Ani náhodou.. našli sme ho my, takže patrí nám.“ Aletheia nechcela ďalšiemu trpaslíkovi prezradiť tajomstvo elfov, ak by to nebolo nevyhnutné. „Mohli by sme sa teda dohodnúť nejako inak? Čo by ste za to chceli? Ak potrebujete čas na rozmyslenie, tak ak môžem niekde tu prespím a zajtra ráno sa dohodneme. Vaša dcéra mi povedala, že toho kovu je akurát tak na meč, ak chcete, môžete ho ukovať a pyšniť sa tým, aký krásny a dokonalý meč ste vytvorili, ale potom bude patriť už len elfom. Vašu prácu uznávam a je dokonalá. Niet nad trpasličiu.“ Trpaslíka záujem o jeho prácu zasa zaujal a bol poctený myšlienkou, že dostane všetko, čo chce. Možno by sa konečne mohol pozrieť do Elesméry. Počul, že je tam veľa nevyužitých surovín? Alebo by ju poslal nájsť dávne kladivo boha trpaslíkov, ktoré by malo byť niekde na dne jazera Whar. Aletheia ho pozorovala a všimla si, že nad tým aspoň uvažuje, to bol dobrý začiatok.
„Musím si to poriadne rozmyslieť. Vyspi sa hore v Sitinej izbe a ráno sa porozprávame. Choď prosím do vedľajšej izby,“ mávol k dverám a podišiel za Siti. Aletheia ho teda poslúchla a počkala na Siti pri dverách. Tí dvaja sa rozprávali o niečom v cudzej reči, asi v rodnom trpasličom jazyku. Trpaslík bol navlečený do koženej zástery, ktorá mu bola tak akurát. Bruško mu vytŕčalo ako každému správnemu trpaslíkovi, ale to ho aj tak nerobilo neobratným. Odvrátila od nich pohľad a sledovala všetky meče na stole. Boli skutočne krásne. Ani si ich všetky nestihla zasa prezrieť a Siti stála pri nej.
„Mám vo svojej izbe posteľ aj pre teba, tak poď,“ povedala sklamaným a smutným tónom. Aletheia ju ticho nasledovala, keď Siti otvorila dvere a vzala svietnik do ruky. Vyšli na poschodie a dali sa tmavou chodbou s dverami na stranách. Chodba sa po pár metrov rozdeľovala na dve, ale oni išli stále rovno. Ešte pár metrov a narazili na dvere hneď oproti nim.
„Pusti ma prvú nechcem, aby ťa uhryzol. Volá sa Veľký Al.“ Aletheia zostala zarazene stáť. Podvedome spravila dva kroky dozadu a nechala Siti otvoriť. Ešte ani nestihla celkom otvoriť dvere a už ležala na zemi. Svietnik spadol na zem a zhasol. Vylial sa z neho olej z loju a okamžite stvrdol. Na Siti ležalo nejaké zviera v kožuchu a oblizovalo ju. Siti sa pritom smiala a snažila sa dostať ho zo seba, čo sa jej za minútu aj podarilo. Teraz ho videla lepšie. Bol to malý vlk asi tak dvoj ročný a vyzeral celkom milo až kým si nevšimol hosťa a nezačal vrčať. Aletheia si uvedomila, že by si ho mohla udobriť a tak si siahla do róby. Vytiahla odtiaľ v listoch zabalený chlieb a ponúkla mu ho. Opatrne si ho zobral a odbehol niekam do izby.
„S týmto mám spať? Nejako hádam do rána hádam prežijem.“
Siti vošla a hneď za ňou Aletheia. Bola to malá miestnosť a skoro prázdna. Boli v nej dve postele na bočných stranách, pri každej z nich stála skriňa a všetko to osvetľovalo cez jedno malé okienko svetlo mesiaca a mesta. Spopod Sitinej postele na ňu hľadeli dve maličké očká. Nad jej posteľou bola polička s nejakými pre mňa haraburdami.
„Máš to tu útulné a pekné. Ja som mala niečo podobné v kostole Elesméry. Chce sa ti ísť už spať?“ Necítila sa až tak unavená, aby som išla do ríše snov.
„Vieš, že ani nie,“ odpovedala Siti a posadila sa na posteľ. Elfka ju napodobnila a obe sme sa prezerali. „Rada by som vedela o tebe niečo viac.“ Pozrela na mňa so záujmom v očiach a keďže sa s ňou už trocha spriatelila, rozhodla sa jej povedať niečo zo svojho života.
Bola konečne nie sama, ale ani za sto životov by ju nenapadlo, že jej najlepšou kamarátkou sa stane malá trpaslíčka s menom Siti.
Bola hlboká jesenná noc. Vonku lietali listy a s trávou pred domom sa pohrávala neviditeľná ruka. V temnom dome bolo rozsvietené len jedno jediné okno. Plápolajúci plameň zo svietnikov ožaroval miestnosť jemným svetlom. Dom sa zdal byť opustený. Všetko naznačovalo tomu, že sa deje niečo hrôzostrašné. Bolo počuť len bolestivé výkriky a nič viac. Výkriky ženy trpiacej bolesťami. Pri žene stáli dvaja elfovia, niekedy sa ticho slovom či dvoma ohlásili. Hlasy prichádzali zhora, z poslednej izby naľavo. To bola tá osvetlená miestnosť. Výkriky boli čoraz hlasitejšie. A zrazu skončili. Bolo ticho, ani hlasy nebolo počuť. Ticho pretrhol až plač. Plač malého dieťaťa. Dievčatka. Dievčatka menom Aletheia.
Aletheia, malé elfské dievčatko so striebornými vlasmi, behala okolo domu za motýľmi. Zadýchane zastala a vzdala to. Došli jej sily. Oči mala stále upreté k nebu na oblohu. Sledujúc mraky a usmievajúc sa zasa ležala v tráve. Odpočívala. Bola sama bez priateľov, ale bola šťastná.
„Aletheia...“ ozvalo sa z domu.
„Mami,“ ticho jej vyšlo z úst a rýchlo sa postavila. Utekala k domu s úsmevom na perách. „Tati.“
Sedela na kameni. Vo vlasoch mala vpletené kvietky a v rukách sa pohrávala s čiernou figúrkou draka. Bol to dar. Dar od rodičov na jej narodeniny. Mala obrovskú radosť. „Nezabudli, našli si na mňa čas...“ Vložila draka do vrecka a to potom do malej drevenej šperkovnice. Odkryla trávu a vložila dary do diery v skale. Potom zasa všetko upravila tak ako to bolo. Práve načas.
„Aletheia...“ počula hlas Kessely.
Vstala a rozbehla sa k domu. Bola sama, ale nemala starosti.
Plakala. Behala po dome a vykrikovala: „Mami, tati kde ste?“ Hľadala rodičov. Márne. Odišli a nechali ju tu samú. Padla na kolená a Kessela sa ju snažila utíšiť, ale nič nepomáhalo. Aletheiiny rodičia odišli a ona to vedela. Objala malé dievčatko a prichýlila si ju k sebe.
„Moja maličká neplač, vrátia sa...“ so slzami na očiach jej zaklamala.
Dievka vzlykala a mlčala. Bola sama, ale bola zdravá.
Sedela na okraji postele a držala za ruku svoju priateľku. Poslednú osobu v jej živote, ktorá jej ostala. Keď od nich odchádzal liečiteľ netváril sa veľmi šťastne. Obe boli bledé ako stena, ale Aletheia na tom bola lepšie. Kessela ležala na posteli a plytko dýchala. Aspoň to tak vyzeralo. Bol večer a stále sedela vedľa nej. Nepúšťala ju. Kessela otvorila oči a pokynula jej nech k nej pritiahne svoju tvár.
„Elesméra...“ jediné čo povedala a zatvorila oči navždy.
Prikryla ju dekou a vydala sa do Elesméry. Bola sama, už skutočne sama.
Otvorila oči, chcela sa pohnúť, ale nemohla. Bola zviazaná a opretá o strom. Videla len ohnisko a postavy sediace okolo neho. Rozprávali sa o niečom, ale to ona nepočula. Boli vychudnutí a malí, ale bolo ich dosť, aby nemala nádej na útek. Privrela oči a nahrnuli sa do nich slzy. Jedna postava sa postavila od ohňa a podišla k nej.
„Si naša korisť a postaráš sa nám o zábavu...“ precedil cez zuby.
Podišiel bližšie a skontroloval povrazy. Uškrnul sa a pozrel k ohnisku. Následne ju udrel do hlavy a ona zasa omdlela. Bola sama a nemohla s tým nič robiť.
Prebrala sa vo svojom temnom väzení. Telo mala poznačené bojom, bola samá modrina a zaschnutá rana. Dokázala si ošetriť zranenia, ale bola to len smiešna práca malej dievčinky. Zatiaľ to však stačilo. Musela bojovať pre zábavu iných aj keď to nechcela. Nemala na výber. Keď vzdorovala bolo to ešte horšie. Nedávali jej jesť a bola vyslabnutá. Keď nebojovala a oni mali zlú náladu mučili ju. Počula kroky a zosmutnela.
„Zasa, ja už nechcem...“ otvorili sa dvere a mocné ruky ju uchopili. Nemala možnosť inej voľby. Musela zasa ísť bojovať. Bola sama a strácala sama seba.
Sedela ticho vo svojom väzení a premýšľala o smrti. Chcela umrieť, teraz už naozaj. Zasa počula tie známe kroky, ktoré veštili, že už je čas. Otvorili sa dvere a ona ako panenka vypochodovala von. Kráčala po chodbe, poznala túto cestu už naspamäť. Vošla do arény. Aj tú už poznala dokonalo. Postavila sa do stredu a rozhliadla sa po tvárach. Nemeniacich sa a známych. Vlci ju obkľúčili a vrhol sa na ňu vodca svorky.
„Konečne budem voľná...“ čakala na smrť. Zatvárala oči a zrazu vlkovi niekto odsekol hlavu. Spozornela a uvidela ladne sa pohybujúceho chlapca asi v jej veku. Svojím mečom rozdával smrť vlkom. Videla aj jeho prekrásne snehovo biele krídlo. Telo rýchle a ohybné, brnenie ľahké. Bolo po boji. Vedela, čo ju bude čakať za to, že nebojovala. Ale na bolesť si už zvykla. Mučili ju a ona myslela na neho. Bola sama, ale možno získala nádej.
Bol vedľa nej a nebol to sen. Konečne niekoho mala, nebola sama. Od ich prvého stretnutia uplynul asi rok. Už neboli bezschopné deti. Bojovali bok po boku a spoznali sa. Aj keď on jej nikdy nepovedal svoje meno. Pozrela sa mu do tváre a usmiala sa.
„Ľúbim ťa,“ šepla mu.
„Aj ja teba,“ pobozkal ju nežne, tak ako ešte nikdy. „Dnes ujdeme. Budeme konečne voľní.“
Mlčky prikývla a zasa začula kroky. Kroky ich slobody. Postavili sa a počkali kým sa otvorili dvere. Uvideli päť mužov. Kamael im vykročil naproti s rukami pred sebou, tak aby ich videli. Podišiel k nim a potom sa na nich vrhol. Aletheia nasledovala jeho príklad a vrhla sa do boja za ich slobodu. Premohli ich a dokonca neboli ani zranení. Krik davu z arény zakryl zvuky boja. Utekali ako im nohy stačili. Zdalo sa im ako keby utekali celú večnosť.
„Konečne,“ pomyslela si keď uvidela spoza rohu jasné mesačné svetlo. Zrýchlila a prehnala sa okolo kamaela, ktorý dovtedy bežal pred ňou. Vybehla von. Ako ona vybehla von ozval sa za nimi rev. „Zistili, že sme im unikli,“ preletelo jej mysľou. Kamael sa zastavil uprostred chodby a pozrel na Aletheiu.
„Zbohom moja láska,“ otočil sa do chodby a utekal dnu.
„Stoj! Nechoď...“ Rozbehla sa za ním no skôr ako tam stihla odbehnúť ozval sa mohutný výbuch a vstup zavalilo. Zasa bola sama a cítila nesmiernu bolesť.
Elesméra. To je prekrásne miesto. Obzerala sa okolo seba a nemohla sa vynadívať. Prichádzala o túto krásu a teraz si to všetko vynahradzovala. Rada sa prechádzala po okolí a rozhodla sa, že sa bude venovať bylinárstvu. Prisahala si sama pred sebou, že už nikdy nikomu neublíži. Chcela liečiť a pomáhať iným a už nikdy nechcela začať to sklamanie zo smrti svojho blízkeho. Ten Kamael sa pre ňu obetoval a ona to teraz chcela robiť pre iných. Pozorne spoznávala čary bylín a ich účinkov na choroby a organizmus. Jej snaha sa stala až takou, že odsúvala všetko bokom. Nemala priateľov a ani nikoho koho kedysi poznala. V jeden večer keď tak sedela sama v chráme zasa pri knihách rozhodla sa, že sa vráti domov. Do domu, v ktorom kedysi bývala a bola šťastná. Už bola skúsenejšia a staršia. Vyšla na kopec , za ktorým mal by ť ich dom.
„Nieee,“ vykríkla a zalapala po dychu. Bol to výkrik beznádeje. Jej dom, jej spomienka na staré časy bol v ruinách. Zostalo z neho len pár ruín a nič viac. Presedela tam celý deň a spomínala.
Bolo už neskoro v noci, keď skončila vyprávanie a obe sa zmohli len na: „Dobrú noc.“ Elfka zachrípnutým tónom a Siti z posledných síl. Zaspali tak ako boli odeté a vlk nás obe strážil. Tešila sa na ráno, to bola jej posledná myšlienka. A ešte jedna potom, ktorá sa zdala nemožná ako celý tento deň.
Bola konečne spokojná so svojím život a uvedomila si, ako všetko robila najlepšie ako vedela. A to vďaka tej malej postave spiacej s ňou v malej izbe.
Aletheia vstala ako druhá. Keď otvorila oči, prvé čo uvidela, bol vlk, ktorý ju oňuchával. Nechcela ho vyplašiť, aby ju zbytočne neuhryzol, tak sa nehýbala. Až keď skončil svoj pachový rituál a otočil sa k Sitinej posteli posadila sa. Zívla a pozrela cez oblok ako vysoko už je slnko. V dome bolo ticho a tak zišla dole. V peci po ohni ani pamiatka a po kováčovi tiež nie. Asi zasa niekde behá po meste alebo spí. Ktovie ako sa rozhodol. Akonáhle si to uvedomila otvorili sa vchodové dvere a uvidela majstra kováča, ako si nesie na chrbte mech uhlia. Doniesol ho až k peci a posadil vedľa nej. Zotrel si z čela pot a otočil k Aletheii.
„Už som sa rozhodol – spravím ti meč a dám ti ho, ale za to zoberieš so sebou Siti do sveta a všetko, čo nájdete a bude vzácne mi dovolíš použiť.“ Prikývla som a on ešte pokračoval. „A za desať rokov sa sem vrátiš so Siti a rád by som navštívil Elesméru.“ Tá posledná požiadavku ma zarazila, ale podala mu ruku na znak dohody. On ju stisol a bolo to. Má meč zo zázračnej rudy.
„Budem potrebovať tvoju pomoc, ak chceš, aby bol meč už dnes hotový. Najprv choď, ale zobudiť Siti a najeme sa.“ Mávol rukou a odišiel. Vydala sa za Siti a keď došla k dverám, zarazila sa. Spomenula si, čo sa stalo včera Siti a tak len pootvorila dvere. Hneď zacítila, ako sa vlk snaží vtlačiť do dverí a ako na ne aj škriabe. To zobudilo Siti a tá ho zavolala k sebe. Aletheia vošla dnu.
„Dobré ráno,“ riekla a uvidela ako sa Siti mazná s vlkom.
„Dobré aj tebe, Aletheia.“ To bolo prvý krát, čo ju oslovila menom a elfka si až teraz uvedomila, ako veľmi sa so Siti spriatelila. „Poď, ideme dole sa najesť a potom sa pustíme do práce, nech môžeme zajtra vyraziť.“ Odhrnula trpaslíčke plachtu, pod ktorou bola zababušená a ona len vzdychla. Vedela, že otec by sa hneval, tak išla.
Keď boli už dole pri stole, na ktorom ich čakal chleba, nejaké mäso, nátierka a džbán s vodou, v tichosti sa najedli. Aletheia si odtrhla chleba a naliala si vody a to jej stačilo. Siti vytiahla zo svojho dielu mäsa kosti a hodila ich vlkovi, ktorý si ich doniesol do kúta. Kuchyňa a jedáleň boli spojené tak ako to u trpaslíkov býva. Zariadenie bolo poskromné, ale stačilo pre ich potreby. Malá piecka, stôl v strede so štyrmi stoličkami a nejaké tie skrinky na potraviny. Voňalo to príjemne a napĺňalo to vzduch niečím iným, ako bol pach potu a dymu.
Keď sa konečne najedli, Aletheia pomohla Siti spratať všetko zo stola na svoje miesto a potom prešli cez dom až do dielne. V tej už bol Arin a zakuroval vo vyhni.
„Ak chceš, aby ten meč bol dokonalý a hlavne, aby bol hotový už dnes, musíš robiť všetko presne tak, ako ti poviem. Ak niečo pokazíš, zničí to meč alebo budeme musieť napravovať tvoju chybu.“ Ešte len vstúpila a povzbudil ju. Silene sa usmiala a pozrela na Siti. Tá len pokrčila ramenami a pokračovala za otcom.
„Siti vie, čo má robiť, ako každý správny trpaslík. Takže to vysvetlím tebe. Ja sa budem starať o pec a meč. Siti bude pracovať s kladivom a pomáhať mi. Na teba ostáva jediná vec – robiť, čo ti poviem a dúchať do pece vzduch. Podať čo budem potrebovať podržať a podobné veci. Teraz choď a otvor každé okno v dome a aj každé dvere. Potrebujeme dostatok vzduchu.“ Odišla z izby robiť, čo jej prikázali a Siti s Arinom zatiaľ pracovali dole. Prešla všetky izby a vykonala, čo chcel. Keď sa vracala naspäť, cítila v chrbte jemný vánok. Obaja trpaslíci mali už na rukách rukavice a na ňu čakali pri dverách. Boli príjemné na dotyk, ale pre jej ruky trocha priveľké. Siti priniesla rudu a Arin prikladal do pece. Spolu preniesli stôl bližšie k peci. Odložili z neho meče do skrine vo vedľajšej miestnosti. Potom nad oheň umiestnili zvláštnu železnú palicu s nádobkou na konci. Arin začal kladivom udierať do žiarivej rudy položenej na kovadline, až ju rozdelil na tri menšie kúsky. Tie potom dali do malej kanvičky na konci, aby sa ruda roztavila. Na stôl pri peci elfka priniesla formy na meč, do ktorých sa ruda mala nalievať. Tri formy pre tri pláty. Od pece tiahol žiar a vzduch sa stal skoro nedýchateľným. Len od bočných dverí bol cítiť jemný vánok. Arin prvý krát vytiahol z ohňa rudu a vylial jej obsah kam mal. Tento proces sa opakoval ešte dva krát, až sa zaplnili všetky výplne. Pripravili sme dve nádoby na chladenie. Jedna bola asi meter vysoká kruhová kaďa, ktorá mala slúžiť neskôr pri kovaní. Tá druhá bola obdĺžniková a nízka. Arin so Siti vzali vyplnenú formu a vložili ju do kade. Po okrajoch ostalo dostatok miesta, aby tam mohli pohodlne naliať vodu. Aletheia nosila vodu do vysokej kade spolu so Siti a Arin si vzal na starosť tú menšiu. Už to isto robil tisíci krát. Studňa na vodu bola za domom a dvere boli umiestnené pod schodmi. Trpaslíci oplývali neobyčajnou silou a elfka sa s vedrami trocha trápila. Keď bola kaďa plná, Arin už stihol pripraviť kladivá. Museli sme počkať, kým ruda stuhne. Popritom sme museli dávať pozor aj na oheň v peci. Arin budúcej majiteľke meča zatiaľ zmeral ruky od ramena po lakeť, od lakťa po zápästie a nakoniec od pása, kde som mala opasok po kolená.
„Ak mám pre teba vyrobiť dokonalý meč, musím vedieť presne, aký dlhý má byť, aby sa ti s ním dobre bojovalo a nijako ti neprekážala ani len pošva.“ Siti mu doniesla tenké drôtené pásy kovu. Arin nás vyhnal preč, aby sme počkali vedľa a nerušili ho. Asi nechcel ukázať nič zo svojho umenia. Elfka aspoň nemohla nič pokaziť. Išli dozadu a mazlili sa s Alom.
Po hodine sa ozval Arinov hlas, ktorý ich volal dnu. Vošli a po pásoch kovu ani stopy. Len sme si všimli handru cez niečo prehodenú. Niečo zakrývala. Práca však volala. Formy boli vychladené, tak aby s nimi mohol pracovať. Trpaslík zobral kladivo a rozbil ich na menšie kúsky. Potom vzal do ruky niečo podobné nožu a začal rýpať do kovu, aby ho rozdelil. Dalo sa to rozlíšiť aj podľa farby, ak ste mali tak dobré oči ako Aletheia. Kováč rozdelil kúsky na mäkšie a tvrdšie. Tvrdé boli svetlejšie a tmavšie boli na kôpke s mäkkými. Podľa toho, čo povedala v záhrade Siti, tie tvrdšie pôjdu na okraj a tie mäkšie do stredu. Zobral si najprv tvrdšie a vložil ich do pece. Postupne jeden po druhom vyťahoval a na kovadline ich spojoval do jedného dlhého, ktorý mal skoro dva metre, možno viac. Nechal ho vychladiť a počas toho zobral tie mäkšie a spojil ich do polovičnej dĺžky prvého. Dlhšiu tyč trpaslík so Sitinou pomocou ohli presne napoly. Chytili obe tyče do klieští a vložili ich do pahreby. Tým zahriali kovové časti a keď boli dostatočne, potom ich vytiahli. Začali s kladivami po nich udierať, aby sa spojili. Tvarovali ich do podoby meča. Potom to Arin ponoril do vody a ozvalo sa zasyčanie a výbuch pary. Nasledovalo ďalšie zohriatie. V rukách elfka držala dúchadlo a vháňala do ohňa vzduch. Občas prihodila do ohňa. Asi päť krát musela priniesť do kade vodu. Nič sa zatiaľ nepokazilo. Pokračovali sme hodiny a hodiny, kým Arin nepovedal Siti, nech mu do jeho izby zanesie pilníky a brúsne papiere. Meč konečne aj ako meč vyzeral. Bol prekrásny aj takýto.
„Prestaň, nechaj oheň tak.“ Arin držal v ruke meč a pozorným okom si ho prezeral. „Už je najvyšší čas.“ Svietil mesiac a vonku svietili lampáše. Nastal čas brúsenia a dolaďovania detailov. Kým Siti všetko priniesla, otočila sa po schodoch asi desať krát. Meč čakalo len pár posledných úprav a náter. Ten mala pripraviť Aletheia. Zoznam ingrediencií bol napísaný na papieri, ktorý jej Arin dal. Bol na ňom olej, nejaké bylinky a tuk. Ukázal na nádobku a skrinku, kde nájde suroviny. Arin odišiel s mečom do svojej izby a zavrel sa tam. Keď to spravila, nechala to položené pred jeho dverami. Boli unavené na smrť, teda aspoň tá nezvyknutá elfka. Keď si ľahla do postele, okamžite zaspala.
Vstala a Siti nikde, ani Ala nevidela. Zišla dole na raňajky, Arin okamžite ako ju uvidel, vložil jej do ruky hotový meč. Bol ľahký a predsa dokonalý. Leskol sa. V hornej časti na oboch stranách bol Aletheiin erb. Kováč hodil trpaslíčke druhý meč. Tá sa postavila a predviedli sme krátky boj.
„Zažeňte sa udrite mečmi naraz.“ Rozkázal Arin. Odstúpili teda od seba ďalej a urobili to, čo povedal. Bola prekvapená výsledkom. Jej meč prerazil ten druhý a rozpolil ho. Na meči nebol ani škrabanec. Bol úžasný. Zasunula ho do pošvy, na ktorej bol taktiež strieborný list so slnkom a mesiacom. Podala ho trpaslíkovi. Ten si ho zobral a odišiel hore. Počuli sme ako dupe po schodoch a potom zavrel dvere.
Bola prešťastná, ale po včerajšku ju bolel každý sval môjho tela. Ďakovala Eve, že sa všetko podarilo a že nič nepokazila. Poďakovala Eve.
Aletheia spolu so Siti vyšli bránami mesta. Na opasku sa jej húpal pripnutý nový meč vykovaný včerajší deň. Vyrazili len peši na ľahko, vedeli si potravu zadovážiť aj samé a zvieratá boli lesov plné. Aletheii stačia bylinky a voda. Pre Siti sa už niečo nájde. Vyrazili teda k Vysokým horám. Vládla im ponurá nálada, ale plné síl si zrezka vykračovali.
„Vieš, čo si mi hovorila, že si nespomínaš, kde je tá jaskyňa. Myslím, že viem ako je to možné,“ pozrela sa na Siti a tá čakala, čo povie. „V elfskej mágii existuje istá formula – kúzlo, ktoré vymaže z pamäte istú informáciu, ktorá je dôležitá. Je to asi najpravdepodobnejšia možnosť.“ Siti pokrčila ramenami.
„Možné to je. Dúfam, že čoskoro nájdeme aj Veľkého Ala.“ Toho pustili už v noci von a dúfali, že ich niekde nájde. Na Siti bolo vidieť, že sa o neho bojí. Ani Aletheii nebolo všetko jedno. Vyrazili cestou, ktorou prišla. Viedla Aletheia. Tieto lesy pre nás boli záhadou, neznámou krajinou, aj keď elf je v každom lese ako doma. Mapa nás viedla na miesto, kde mala byť ukrytá jaskyňa. Menšia pomoc od Arina. Túlali sa, nemali sa kam ponáhľať. K horám to boli tri dni cesty a najhoršou časťou bol prechod cez rieku. Nevedeli totiž, či je tam nejaký most alebo brod. To ich mohlo zdržať. Mesto skončilo niekde za nimi a konečne sa cítila viac uvoľnenejšie. Mestá nie sú pre elfov. Naša výprava pokračovala v ceste, pokiaľ nám to svetlo dovolilo.
V lesoch sme nevideli nijaké zvery, tak oheň ani nebol potrebný. Aletheia pozorovala hviezdy a Siti sa hrala s Alom. Bola prešťastná z toho, že ho asi po hodine cesty stretli, ako si pochutnáva na chytenom zajacovi. Aj mne padol kameň zo srdca. Všetko bolo, ako chceli.
Bola som unavená psychicky aj fyzicky, ale predo mnou sa otvárala nová lepšia budúcnosť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Ide o typický príbeh "sword and sorcery", keď hrdina (hrdinka) putuje za nejakým cieľom, cestou zbiera skúsenosti, družinu, zbrane, a nakoniec splní úlohu, resp. naplní vytýčený cieľ. Potiaľ to je to v poriadku. Avšak sú tu tri problémy:
Z poviedky nie je jasné, čo je vlastne Aletheiným cieľom. Nazbiera síce skúsenosti, získa priateľku a meč, ale koniec sa akosi nekoná. Preto v poviedke chýba prvok napätia, niečo, čo by posúvalo dej dopredu. Ak ste pod "cieľom" mysleli hľadanie vlastnej identity, tak ste ho veľmi obratne ukryli. Kompozícia je klasická "išli, išli a došli", ale rozprávanie zbytočne rozvláčne bez skutočných záchytných bodov. Spomienky na minulosť sú všetky vychrlené na jednom mieste a potom je len jednou vetou spomenuté, že išlo o "nočný rozhovor medzi dvoma dievčatami", čo pôsobí veľmi násilne, až zbytočne.
Druhý problém je, že text sa veľmi ťažko číta. Vaša štylistika je zatiaľ neobratná. Je tu nesmierne množstvo štylistických aj gramatických chýb. Čo sa štylistiky týka, sú to všetko chyby toho druhu, že vy síce viete, čo chcete povedať, ale neviete to vyjadriť. Skúsenejší čitateľ (resp. korektor) dokáže pochopiť, čo ste tým mysleli, ale bežného čitateľa unavuje hľadať vo vetných konštrukciách nejaký význam, tieto veci potom odpútavajú čitateľovu pozornosť od deja. Uvediem niekoľko príkladov:
Strieborné oči a biela pokožka jej prinášali pocit výnimočnosti...
cez pery jej prenikol tichý ston - malo byť pomedzi pery
sa postavil voči nej na obranu svojho života - malo byť: postavil sa jej zoči voči, aby si bránil život; alebo: postavil sa proti nej, aby si bránil život
Z toho čo bolo kedysi hlavou ostalo niečo podobné zelenou melasou.
Dominantou mesta bol kostol miesto pre modlitby veriacich v Einhasad.
Zbytočné opakovanie informácií:
„Ďakujem bohyňa,“ poďakovala Eve
Ork začal v orkskom jazyku odriekať kúzlo
Ten nejavil známky života. Bol s najväčšou pravdepodobnosťou mŕtvy.
a tak ďalej.
Medzi štylistické chyby patrí aj používanie výrazov, ktoré sa do historickej (vznešenej) fantasy nehodia - sú to moderné výrazy, ktoré ste mali nahradiť dobovými, napríklad: moment (okamih, chvíľka), signalizovať (naznačiť), asi tak metrový (bol dlhý asi siahu, meral vyše siahy a pod.) atď. Takto ste zbytočne porušili atmosféru fantasy príbehu slovami z modernej slovnej zásoby. Príliš veľa používate privlastňovacie zámená "svoj", keď je toto zámeno zbytočné, pretože čitateľ logicky vie, k čomu alebo komu sa ďalšie slovo viaže, napr.:
"Kto vlastne som?" vyslovila svoju myšlienku nahlas;
Zablokovala jeho úder svojím mečom
Ork dokončil svoje kúzlo
- v týchto a ďalších podobných prípadoch slovko "svoj" vôbec nemalo byť.
Potom sú to, samozrejme, gramatické prehrešky, vrátane hrubíc: "rytieri sú zatláčaný", "v poslednej dobe", "tak sama", "premáhala zmysli" atď. Je ich tam veľké množstvo a nedá sa ich všetky vymenovať.
Tretí veľký problém je logika príbehu. Nenechávate dej plynúť a postavy konať tak, ako si to žiada situácia a ony (ako ste ich vytvorili), ale ako si to žiadate Vy. Sú tu aj drobné logické prehrešky typu:
Za sebou začula pohyb a vo dverách sa objavila malá postava. - to mala oči na chrbte, že zbadala malú postavu, ktorá sa objavila za ňou?
Aj keď on jej nikdy nepovedal svoje meno... (o štyri riadky pokračujete Kamael im vykročil naproti s rukami pred sebou - ako mohla vedieť, že sa volá Kamael, keď jej nikdy nepovedal svoje meno?
Horšie je to však s tou základnejšou logikou. Najviac to bolo vidieť na mieste, kde sa elfka zázračne spriatelí s trpaslíčkou. Nič tomu nenasvedčuje. Aletheia proste príde do relatívne nepriateľskej dielne a vzápätí bez akéhokoľvek presviedčania urobíte Siti jej najlepšou priateľkou. Nefunguje to tak v živote, nefunguje to ani v poviedke.
Logike neprispieva ani ďalšia závažná chyba: Striedate rozprávača v prvej a tretej osobe. Je mi jasné, že ste pôvodne písali asi poviedku v prvej osobe a potom si to rozmysleli a začali písať o Alehei v tretej osobe - avšak neopravili ste si to dôsledne v celom texte. Niekde sa Vám to dokonca podarilo aj v jednej vete:
Zaspali tak ako boli odeté a vlk nás obe strážil.
Záver je písaný v prvej osobe celý bez akéhokoľvek náznaku, prečo k tomu došlo.
Páčila sa mi tá časť po boji, keď si Aletheia išla oddýchnuť. Je to lyrický vstup a ten Vám išiel oveľa lepšie ako bojové scény alebo dialógy. Zhodou okolností je tu aj najmenej chýb, ako keby ste to písali v celkom inom duševnom rozpoložení ako zvyšok textu.
Nuž čo na záver:
Predstavivosť máte, aj túžbu nejako ju využiť a vybudovať epický príbeh. Čaká Vás ešte ale dlhá cesta. Na začiatok odporúčam zopakovať si gramatiku zo základnej školy a strašne strašne veľa čítať, nielen fantasy, ale hocijakú literatúru. Potrebujete to dostať do "ucha", ako treba postupovať, aby príbeh odsýpal, aby bol pre čitateľa zaujímavý. A potom treba byť pozornejší a vyvarovať sa tých logických chýb.
Neviem či ste čítali Spisovateľskú alchýmiu, ktorá teraz v štyroch dieloch vyšla na www.fantazia.sk. Ak nie, je to návod ako stvorený pre Vás. Prvá, úvodná časť, hovorí všeobecne o začiatočníckych chybách, ale Vám by sa najviac hodila druhá a tretia časť - v druhej sa hovorí najmä o kompozícii príbehu, ako ho urobiť napínavým, a tretia o tom, ako si vytvoriť hodnoverné postavy. Skúste si to poprečitovať.
Skúste sa nad tým všetkým zamyslieť a napíšte zasa niečo kratšie do Ohnivého pera, poviedky ešte berieme. Ako vravím, možno to raz pôjde, ale zatiaľ to potrebuje veľa veľa čitateľského aj pisateľského trénovania.