Realita bola omnoho komplikovanejšia. Svet kde sme spolu ja a Andrej existovali mizol.. Rozpúšťal sa.
Prvá rana prišla pri mojej chorobe. Na pár týždňov som musela ísť domov, do susedného štátu s vážnou chorobou. Nezvládli sme to. Jednoducho sme počas toho došli na to, že nevieme komunikovať a vyjadrovať nejaké city alebo to, že si chýbame. Vlastne ani neviem či mi chýbal...
Vrátila som sa a už sme spolu neboli. Pamätám si ako sme sa obchádzali, skláňali hlavy a nevedeli sa ani pozdraviť. Pocity vo mne, a myslím, že aj v ňom, boli neuveriteľne nečitateľné.
Chceli sme jeden druhého. Túžili sme po sebe. No fakty, že sa nevieme rozprávať, vyjadrovať si lásku a nemáme nič spoločné okrem priateľov, nás zadržiavali v tom, aby sme sa vyjadrili.
Postupom času som sa snažila ísť ďalej. Andrej sa motal okolo mojej spolubývajúcej a ja som spokojne čítala knihy a snažila sa nebyť zaujatá.
To sa však zmenilo. Prišla párty. Alkohol a nejaké drogy spravili svoje a ja s Andrejom sme si k sebe našli znova cestu.
Nie však na dlho.
Začiatok bol ružový a sladký. Vynahrádzali sme si dotyky a bozky, ktoré nám chýbali počas odlúčenia. No až sme sa ich nabažili dostatok, vrátilo sa to. Znova nebola spoločná reč.
Druhá rana prišla, keď som si uvedomila, že nemá zmysel sa držať pri niekom koho máme radi no nedokážeme s ním prehodiť pár slov.
Musela som samú seba presvedčiť o tom, čo je správne, nie čo mi pripadá dobré..
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár