„To že som sľúbila?“
„Áno...nevnímala si ma, ale vôbec...čo sa do pekla stalo? Bojím sa o teba.“
„Ale vnímala som ťa, neboj, dostaneš tie lístky aj tú vzducholoď.“
„No to som vážne rád...Kde si teraz? Chcem ísť za tebou a zobrať ťa domov.“
„Sedím pri Dunaji...je to tu pekné, také tiché a kľudné, akoby sa zastavil čas a pritom viem, že stále beží, vidím ako prudko tečie voda a uvažujem, ako dlho by ma unášala, kým by som stratila vedomie a prestala vnímať, že čas sa nezastavuje.“
„Si smutná?“
„Smutná? Nie, nie smutná...len sama.“
„Sama? Veď máš predsa mňa...Stále som tu pre teba, to vieš.“
„A teraz? Si snáď tu? Držíš ma v náručí a dávaš mi ten krásny pocit, že celý okolitý svet neexistuje, ani ja neexistujem, lebo som tebou, jednoducho len si, či sme?...Venuješ mi horúci bozk a jemné pohladenie? Lásku? Nie... Nie si tu, len mi voláš, lebo ťa žerie svedomie... Sľúbil si mi priateľstvo ale nemáš čas byť mojím priateľom, tak o čom sa teraz bavíme? Prečo sa vždy tváriš zainteresovane, keď potrebujem niečo viac ako priateľstvo a keď potrebujem teba, všetci sú prednejší?“
„To si nemala hovoriť.“
„Prečo? Nahneváš sa, budeš sa cítiť dotknuto? Položíš telefón a necháš ma konečne na pokoji? Konečne pochopíš, že pre mňa je priateľstvo viac než len zavolať, keď už máš plnú schránku zúfalých odkazov? Viac než ísť raz za mesiac na čaj a prehodiť zopár zdvorilostných fráz a nemať sa o čom baviť, lebo sa už dávno vďaka obojstrannému nezáujmu nepoznáme? Viac, než že sa opítaš ako sa vlastne mám ja, po tom čo hodinu riešime tvoje rádoby problémy a ja uvažujem, kedy už skončíš a ja si budem môcť ísť v kľude zatnúť žiletku do ruky?“
„Už som to pochopil, prepáč....Nie som dobrý priateľ, ale nie je to len moja chyba... nechceš mi hovoriť o svojich problémoch, to ty sa bojíš zdôveriť.“
„Nebojím, ale ako by si mi už len ty mohol pomôcť?“
„Tak to skús! Čo ťa teraz trápi? Čo chceš spraviť? Alebo nechceš...
...Si ešte tam?“
„Áno, som....len uvažujem..neviem, ako ti to vysvetliť.“
„Skús to... som silný, zvládnem to, aj za teba... tak sa usmej a povedz mi to... v najhoršom tomu nebudem rozumieť, čo môžeš stratiť?“
„Dobre....skúsim to...vieš, ide o to, že sa toho vo mne vela deje... mám v sebe vela pocitov, ktorých sa neviem zbaviť...neviem ich zo seba dostať von...kedysi mi to nerobilo problémy, veď ma poznáš...keď ma niečo potešilo, smiala som sa z plných pľúc, no teraz sa len pousmejem a podotknem, že je to fakt haluz...keď sa ma niečo dotklo, rozplakala som sa, bez hanby, len som plakala a potom mi bolo lepšie. Teraz chcem plakať, často mám až hrču v hrdle, trasie sa mi celé telo, ale nevylúdim jedinú slzičku, nejde to, neviem prečo, už to nedokážem...Predtým som sa rozdávala svetu, moja radosť nikdy nebola len mojou, môj úsmev patril každému, objatie, najkrajšiu vec na svete som venovala vždy keď sa len dalo. Teraz si to skoro všetko nechávam pre seba, aj keď nechcem, ale moje telo akoby nebolo schopné sa podeliť, nie som schopná ničoho... Mám chuť rozrezať si telo, aby sa z neho všetko dostalo von, aby to už neťažilo moju dušu... Aby mohla byť chvíľu slobodná a robiť čo chce...aby mohla nájsť inú dušu vo vyhnanstve, ktorá by jej poskytla azyl a kúsok miesta v svojej existencií. Mám chuť si ukusnúť kus mäsa, aby som si bola istá, že ešte cítim bolesť a aby si konečne niekto všimol, ako veľmi trpím aj keď presne neviem čím...Ľudia si totiž nevšímajú bolesť vašej duše rovnako ako jej krásu...sú posadnutý telom...akonáhle nahodíte falošný úsmev, všetko je vyriešené, smejete sa, tak je to v poriadku, nič sa nedeje....koho trápi, že ten úsmev je len železnou maskou, divadelnou oponou v divadle môjho bytia, odkiaľ už odišli všetci herci a diváci to ani nepostrehli...
Tak čo povieš? Dá sa tomu rozumieť? Dáva to vôbec zmysel, táto zmeska pocitov, vylúdená či už mojou hlavou, srdcom, alebo len zadkom primŕzajúcim ku kamennému múru na ktorom sedím? Dokážeš byť ešte môj priateľ? A myslíš si stále, že mi môžeš pomôcť?“
Po chvílke ticha sa ozval výstrel...len na okamih prerušil to ticho na druhej strane linky..Evidentne nie si dosť silný, tobôž nie za nás oboch...Budem sa musieť vykuchať sama....Nech žijú priatelia...Teda už nežijú, prepáč nám to...
Pýtal si sa čo môžem stratiť, keď ti všetko poviem...Ako ti mám teraz odpovedať, keď som ešte ani poriadne nezačala a ty si už zbabelo ušiel? Nebyť nesmrteľná, dojdem ti aspoň vynadať...
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
2
Nadherny pribeh.Taky realisticky. Nie su to len hlupe kecy o fure masa a drogach. Pekne.
3
super. konecne niekto kto sa troch aj zamysla na zivotom a ludmi.
5
Ja som si túto vec prečítala až teraz, vlastne, už predtým som to čítala, ale nedočítala do konca, a zamrazilo ma pri tom... vážne silná vec, tak trochu ma dnes aj pri srdci bodla, ale to prejde Pekné, Janka
6
neskutocneeee...az ma to rozplakalo,ako keby som pocula seba samu hovorit-teda mmntalne
fakt super
fakt super
7
este ze existuju aj skutocni priatelia..inak to ako si poisala tie pocityy..ze obdiv..nikdy by som nedokazala pripodobnit sa k divadlu kde herci odisli a su len divaci a takee..velmi si to vystihla.kazdy sa tak obcas citi.prazdny.
Napíš svoj komentár
...delia sa s nami o bolesti aj o radosti...
...bývajú v podnájme našej existencie...
...hľadia na na nás zo zrkadla...
...a predsa sú taký cudzí...