Dotazník na lásku

Sediac na parapete nášho prízemného bytíka, s prižmúrenými očami hľadiac do slnka, telom aj myšlienkami vystavená okoloidúcim, ponáram sa do tvojho inzerátu...je tak stručný a tak tuctový – „Hľadám...Nájdem?“
„Kto ho vie, možno aj... Si jeden z mnohých a ako jeden z mnohých možno nájdeš, možno budeš nájdený a možno ti ostane len nádej, ktorá keď je sama býva zavše tak tragickou.“
No v tom som si všimla, že tým tvoj textík nekončí. Pár dramatických enterov a skoro som rpehliadla pokračovanie – menej tuctové, menej stručné a akoby menej tvoje. Silné slová, keď ťa nepoznám, no predstava vlastnej dokonalosti a maximálnej empatie nepustí

Nečakal si len na trápne, nič neriešiace odpovede stratených duší. „každý nájde....láska je osudom každého z nás, keď jej to dovolíme...nestrácaj nádej...“ ani na reakcie podpichovačov typu „ak hľadáš ponožky, pravdepodobne máš doma Zášupšáka... hľadáš v nesprávnych vodách... dať si túto hlášku patentovať, vysúdil som už milióny...“
Poistil si sa. Pridal si dotazník.

Dotazník na lásku.

Tak drzé a pritom tak geniálne. Jeho jednoduchosť ma zarážala. Dokonca som sa na chvíľu povzniesla aj nad odmerané pohľady babiek a poznámky o tom, že okno nie je na sedenie, prebral ma až náraz hlavou o otvorenú vetračku a bola som nútená klesnúť do reality.

Nepýtal si sa na meno, adresu, vek ani vzdelanie, ako to už v dotazníkoch býva zvykom – načo aj, napísal si... nič z toho nie je podstatné, keď človek miluje. Láska je intímna, ale pritom anonymná – nemiluješ niečie meno, miluješ dušu. A duša, tá je nesmrteľná, spája sa v každom živote s menom iným.

Nepýtal si sa akú hudbu počúvam, aké sa mi páčia filmy ani či ťa budú čakať raňajky po tom, čo ťa ráno zobudím svojím pohľadom.

Nechcel si vedieť, či mám rada kvety alebo bonboniéru, či sa bozkávam už na prvom rande a či vôbec randím. Bolo ti ukradnuté, koľký by si bol v poradí. Čo si prajem keď padá hviezda a či viem koľko púpav toho roku vykvitlo na lúke za mojím domom.

Zaujímali ťa iné veci. Chcel si vedieť, či ti dovolím aby si ma miloval... svojím pohľadom, svojím dotykom, svojou dušou, srdcom, telou, svojou existenciou aj neexistenciou. Bez ohľadu na to, či by som ťa ľúbila ja, veď keď miluješ, nie je to zištné, robíš to, lebo inak sa nedá. Ak je láska oplácaná, je to absolútny duševný orgastický vrchol bytia. Ak nie je, je to stále lepšie ako vôbec nedokázať milovať.

Chcel si vedieť, či mi môžeš venovať svoje srdce, previazané červenou zamatovou stuhou. Nie na výmenu za moje, len tak, lebo chceš... Chceš milovať a chceš dať celé svoje srdce.

Chcel si vedieť, či mi môžeš dať svoje rameno na vyplakanie keď mi bude smutno. Či ma môžeš objať keď sa budem cítiť sama. Či máš nárok venovať svoj čarokrásny úsmev keď mi bude smutno...Či...

Nadchlo ma to...také jednoduché... niekoľko „či“ a za každým prosté zaškrtávacie políčka „áno“ alebo „nie“.

Neodolala som...tá predstava bola koniec koncov krásna...lákavá ako pohár so zmrzlinou... kokosovou a čokoládovou a aj trochu jahodovej.

Schytila som prázdny list papiera a ako malá som do každého rohu nakreslila malé srdiečko. Potom som vystrihla tvoj dotazník, pri každej otázke poctivo zaškrtla „áno“, prilepila na papier. No nedalo mi dopísať to trápne trápne post scriptum – „Láska nie je len dávať – láska je občas aj o prijímaní...Neboj sa byť egoista a žiadaj...aspoň niečo, aspoň bozk.“

Odvtedy pravidelne sedávam v okne a čakám, až mi holúbok poštový donesie odpoveď. A ona neprichádza a neprichádza. Žiadna báseň, plná citu a vyznaní, žiadne pposlanie dakam, žiadne ponuky na polovicu tvojho kráľovstva, žiadne slová...

Možno som mala napísať len to suché „Každý nájde“ a kašlať na to... a možno som len mala pretočiť stránku novín a sústrediť sa na aktuálnu politickú situáciu doma aj v zahraničí...

Ale to už je priveľa „možno“ a privela „či“ na poobedňajšiu úvahu za tak krásneho počasia. Ospravedlňte ma teraz, idem si sadnúť do okna

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu