Úvaha o zmysle života, treba sa občas zamyslieť

Snaha presadiť sa, získať prvenstvo, objaviť svoj zmysel života a následovať svetlo, ktoré má byť konečným cielom, vykúpením ak to tak chcete nazvať.
Typicky ľudské? Myslím, že nie. Určite nie len... Ležím si na posteli a sledujem nočného motýla. Púť za jeho svetlom. Splašene lieta okolo mňa, naráža do stien a do lustra. Občas sa zrúti na zem no vždy sa zase pozviecha a o chvíľu už zas počujem šuchot jeho krídel nad hlavou. Nevadí mu, ak si ublíži. V jeho ceste predsa nie je žiadna prekážka, ktorú by nemohol zdolať. Toľko sebavedomia na tak malé zvieratko, až ma to prekvapuje...

Stačilo by postaviť sa a zhasnúť a ciel jeho života by bol fuč. Aké jednoduché by to bolo. Nemal by sa už za čím hnať, všetka jeho bolesť by sa razom stala zbytočnou. Myslel si, že je sám sebe pánom, šiel si za svojím. Netušil, že je niečo, niekto, komu stačí stlačiť gombík a sprehádže sa mu celá realita bytia. Neviem, či je všeobecne vzatou tým nadradeným niečím Boh, príroda, kozmická sila, osud či náhoda, ale nech je to čokoľvek, v tom momente to bolo vtelené do mňa...Možnosť rozhodnúť o tom, či ten snaživý, nič netušiaci úbožiak stratí aebo nestratí to, po čom tak šialene túži.

Ľudia, snáďinteligentnejší ako motýl, no posadnutí predstavou seba ako nadradenej rasy tiež nič nevedia. Nevedia, či sú ich činy naozaj ich alebo sú „zmanipulované“. Bezhlavo sa rútia za svojím svetlom a cestou len chladne preskočia ostaky tých, ktorým zhasli.

Dnešný osud motýla je v mojich rukách...Ten pocit moci ma zapĺňa, je to absolútne fascinujúce. V každej bunke tela...Každým neurónom letí ta myšlienka – Zhasnúť? Nezhasnúť?
Nezhasla som. Nechcela som mu vziať jeho svetlo, viem ako to bolí keď vám je odopreté iečo po čom túžite. Nie len vážne veci ako je láska, blízky priatelia, pomoc v núdzi...Štvú aj maličkosti – v obchode už nemajú môj obľúbený džús, rozvezujú sa pravidelne šnúrky od topánok, vonku prší a ja nemôžem na korčule... Nejde len o zmysel života. Je tu aj zmysel pre ktorý prežívame konkrétny deň, hodinu, minútu, každý jeden nádych a výdych.
Túžila som vidieť ako dosiahne svoj ciel. Medzičasom sa už dostal do vnútra lustra...Koniec bol na dosah...

bum ... škvrk ... bum ... škvrk ...bum ...

Desivé zvuky víťazstva. Motýl, môj malý, nečakaný, nočný experiment. Striedavo sebou trieska o luster a spaluje svoje vzácne krídla na rozžeravenej žiarovke. Uvažujem, či pochopil a snaží sa dostať von alebo len nemôže uveriť tomu že toto už je ono, jeho vytúžené svetlo...
Minúta, dve, tri, štyri. Intervaly sa predlžujú až nakoniec utíchne definitívne. Priškvaril sa tam. Už nikdy neodletí, len ráno, až to vychladne, ho zoškrabem, hodím do koša a pošlem na recykláciu. Už nikdy neodletí. Neroztiahne krídla, nepocíti pocit slobodykeď letí preč vetrom unášaný. Dosiahol čo chcel, naplnil zmysel svojho života.
...
...
...
...
Za čím sa v živote náhlite vy?
Zhasnúť, alebo zažnúť?
Slepá ulička?

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu