Rozlúčková

Navokol nikto a vsade len prach,

nevidim nic, len citim svoj strach,

moje stopy v piesku pomaly miznu,

moje viecka sa uz k sebe tisnu,

stracaju jas, stracaju nadej,

nemam uz cas a zivot nema dej,

citim sa ako vazen,

co caka na nebesku piesen,

vazen, ktory nema uz hlas,

uz nie sa len od strachu triast,

jeho chut uz pomynula,

jeho laska uz zahynula,

jeho vecna viera sa stratila,

len telo bez duse zon spravila,

len chladny vzduch hladi jeho tvar,

uz nezazije tych krasnych chvil par,

jeho city s nou uz navzdy odisli,

ked sa naveky ich cesty rozisli,

za nu modlil sa snad milion krat,

pre nu trpel aj tisice krat,

zrazu ticho vokol, len šum lístia,

a vsetky hlasy navokol sa tišia,

zrazu nieco ho hreje,

aj ked srdce sa chveje,

zrazu vidi svetlo,

a citi to mrazive teplo,

odchadza pomaly tam,

kde nebude nikdy sam,

jeho city boli len domienkou,

teraz on je uz len spomienkou,

snad zachova sa v srdci jej,

ked uz vecnostou a nicim je,

slubil ze bude jej zivot kraslit,

teraz len z vysin jej srdiecko strazit.

 Báseň

2 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu