Aj po tej hodinke, čo sme sa rozprávali, som už tušila, že budeme mať veľa spoločného. Potom som si prečítala niektoré Tvoje články a úplne všetko som pochopila, prečo mi pripadáš taká blízka. Možno sú to ťažké chvíle, ktoré človek prekonáva sám a len sám, čo nás spája, aj keď, myslím, že v tomto prípade to bude ešte niečo hlbšie, čo momentálne neviem opísať slovami.
Po našom rozhovore som veľa rozmýšľala. Spájala som si to, čo si mi povedala, s tým, čo som si prečítala v Tvojich príbehoch. Potom som vďaka tomu prišla na to, prečo som už dlhšiu dobu taká zmatená. Kedysi som aj bola taká ako ty, snívala som. Ak mal niekto problémy, odpoveďou vždy bolo, veriť v svoje sny. Aj Popoluška verila.
Niekde ale nastal zlom, prestala som snívať, zaplietla som sa do neustálych spletí negatívnych myšlienok, ľutovala som sa a rozmýšľala som nad tým, ako sa všetko, po čom túžim, "NEDÁ" namiesto toho, aby som hľadala riešenie, ako to ide.
Krátko po tom, ako sme dohovorli, ozvala sa mi jedna známa a dosť úprimne mi povedala jej názor na veci, ktoré sa teraz dejú v mojom živote. Strašne ma to zobralo. Potom som si spomenula, ako som Ti rozprávala, že ma nezaujíma, čo si o mne druhí ľudia myslia. Nie, neklamala som Ti, ale zrejme ešte (alebo už? ) nie som taká odolná, ako som si myslela. Alebo je to tou zmatenosťou?
Kedysi som od rána do večera písala. Všetko. Čo som cítila, snívala, prežila, chcela. V čase, keď som začala tancovať, sa mi zdali slová také bezvýznamné, až som nimi začala pohŕdať. Zrazu som nebola schopná vyjadriť, čo cítim inak ako tancom. Dnes viem, že to bola zbabelosť, nie neschopnosť. Bála som sa svojich pocitov, tak som im prestala dávať formu, len som ich ventilovala prostredníctvom tanca. To však viedlo len k tomu, že som bola čoraz viac nespokojná. Dlho som sa snažila zmeniť všetko, o čom som si myslela, že je dôvodom môjho nešťastia, ale až včera, po rozhovore s Tebou, som prišla na to, čo je skutočnou príčinou. Prestala som vnímať svoje myšlienky, iba som sa tak nezaujato poddávala okoliu a vstrebávala som jeho názory. Ignorovala som, kto naozaj som. Ak by som teda mohla byť šťastná, skutočne šťastná, keď som na seba nebrala ohľad?
Nesnažím sa tu vytvoriť umelecké vylievanie srdca, po sto rokoch, čo som sa odvážila znova písať. Chcem Ti len povedať- ĎAKUJEM.
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
1
levik123
22. 4.apríla 2010 18:47
jezisi, az teraz som si to precitala, prepac, nevedela som o tomto blogu...
Napíš svoj komentár