Aké to je - odísť

Teraz asi očakávate nejaký emotívny príspevok o smrti. Nič také sa nekoná. Teda celkom nedávno mi umrel psík, to je fakt. Nijak to však s týmto blogom nesúvisí (okej, možno to spomeniem).

Onedlho to bude rok čo som odišla. Zo Slovenska. Keď som mala asi 16 rokov, bolo mi tak trochu jasné, že budem žiť niekde úplne inde. Už vtedy som si vybrala studený sever. Skôr to boli také tie druhy snov, o ktorých si vlastne nemyslíte, že sa zrealizujú. Počas vysokej školy som sa začala sama učiť fínsky jazyk, no vzdala som to celkom zavčasu (hneď ako som zistila, koľko majú pádov). Presedlala som na švédčinu a ukázalo sa, že som urobila správne. Samozrejme, v praxi je jazyk úplne niečo iné ako v knižkách, učebniciach či na duolingu. 

A tak, úplne nečakane a zároveň totálne prirodzene som tu. Vo Švédsku. A aby toho nebolo málo, na samotnom najsevernejšom severe, za polárnym kruhom. Vraj v trinástom najnebezpečnejšom meste na svete. Vitajte v Kirune. 

V lietadle som plakala. Hovno, už cestou na letisko som bručala. Keď odchádzate, je to ťažké, pretože neviete, čo všetko sa zmení, kým nebudete doma. I keď už máte nový domov, ten starý chýba. Chýbajú ľudia. Priatelia, rodina, aj ten pes, ktorého ste napriek zákazu vo veku 13.rokov doniesli domov, proste ste si dupli. Deň, keď som odišla, bol posledný. Bol to január 2017, bola zima, v Kirune bola ale ešte väčšia. Návrat sme plánovali na prelom júla a augusta. Prišla som neskoro, môj pes odišiel asi 4 dni pred naším príchodom. 

Všetci sme vo vnútri tak trochu blázni. Aj keby ste to ťahali z najsamhlbšej hĺbky vašej päty, tak určite nájdete niečo šialené, čo chcete urobiť. Niektorí z vás to uskutočnia, lebo nasrac, život je len jeden a nie je až taký dlhý, aby sme si mohli dovoliť urobiť NIČ. A ja som teda jedna z vás, šialencov, čo majú radi adrenalín, zmeny, a nevydržia pri nudnej rutine. Áno viem, tento blog vyzerá ako čistý chaos, bez pointy, ale už odkedy sme sem prišli, mám na srdci a na jazyku toľko zážitkov, emócií, i cudzích ľudských príbehov, že som z toho sama zmätená...

Tak ako som snívala o živote v Škandinávii, tak som chcela pracovať v kaviarni. V akejkoľvek, len získavať skúsenosti, aby som ich neskôr mohla zúžitkovať. Plány už nerobím. Prečo? Plánovanie je pre mňa o nervy. Otázky typu ,,kde sa vidíš o dva roky?" ma vytáčajú. Neviem na ne odpovedať. Nezamýšľam sa nad tým. Pokračujem v svojom snívaní, pretože to o čom som snívala hoc aj pred 10 rokmi je dnes realita. Nebolo nutné myšlienky nijak siliť, prišlo to samo práve vtedy keď malo. A to úplne stačí. Pocit a sen je niekedy viac ako schéma, rozvrh, plán. 

Pár strohých informácií, rozprávať som sa učila za pochodu, bolo to tvrdé a ľudia mi to dávali vyžrať, a to aj napriek tomu, že Švédi sú pomerne priateľskí ľudia. Moje žarty pri pokladni žiaľ nechápu, ich zmysel pre humor mi pripomína anglické vtipy. Osadenstvo je tu rôzne, od 80-ročných vyšportovaných babiek, ktoré melú po anglicky lepšie ako ja, cez prežraté tučné deti, ktoré chálujú kilá sladkostí nielen na Lordaggodis, až po tmavších imigrantov, ktorí síce neublížia, ale správať sa bohužiaľ nevedia. Po 9 mesiacoch mám pocit, že šéfko by ma za nič nedal. K vedúcemu toľko - tiež nie je Švéd, je to Turek dušou aj telom, malý mužík, ktorý by sa aj rozdal a to aj napriek tomu, že by sa sám týždeň nenajedol. 

Začiatky boli pre mňa fakt ťažké - začínala som v kuchyni s Afgáncom, ktorý nevedel po anglicky a dá sa povedať, že ani po švédsky, takže s odstupom času mám pocit, že sme sa dorozumievali telepaticky. Starý šéf bol Azerbajdžanec, a poriadny K-O-K-O... Neustále odkladal spísanie zmluvy, takže som robila načierno, bez odvodov, poistenia, personálneho čísla, za 50 švédskych korún na hodinu. Výplatu som dostala po 2 týždňoch na ruku a aj to mi nezaplatil všetko, odžubal ma o slušnú čiastku. No ako sa vraví na sviňu sa voda varí, a tak karma prišla vo forme kontroly z úradu a šéfinko vyfasoval mastnú pokutu. Dnes už nie je šéfinkom.

V podstate v tomto meste ani nie je čo robiť. Žije tu okolo 20 tisíc ľudí, mladí sa sťahujú do veľkých miest. Z voľnočasových aktivít vás tu nemá čo zaujať. Máme plaváreň (malé mestečko ako Kiruna má v porovnaní s Banskou Bystricou plaváreň na 5x vyššej úrovni a ešte s lacnejšími permanentkami ), strašne veľa kaviarní a reštaurácií a pizzérií (ktoré vlastnia takmer iba Arabi) a bowling. Na druhej strane, je to raj, pretože asi 10 mesiacov v roku máme sneh. Každému prajem aspoň raz v živote vidieť nočnú žiaru tu na severe, pretože je to niečo, čo sa nedá opísať slovami a ten pocit sa nedá zachytiť do foťáku. Naživo je to proste real. 

Tiež rozmýšľame o sťahovaní trošku na juh. Kiruna, žiaľbohu, je obeťou ťažby železnej rudy a centrum sa prepadáva pod zem. Výpadky elektriny sú celkom normálne, takže párkrát som v robote len sedela na barovej stoličke a čakala na spasenie. Ešte že to nie je práca úkolová, ale mám hodinovú mzdu, hehe. LKAB, ktoré bane vlastní, má na starosti vystavať nové mesto. Avšak ja mám pocit, že tie plány majú úplne na piču, pretože staré mesto sa pomaly prepadáva a ešte nikde nestojí nové centrum. Neviem si predstaviť, aké pracovné miesta (okrem tých v bani) tu vlastne ostanú, asi tu nebude vôbec nič, len čierna diera. 

A vlastne je to jedno, lebo Švédi majú radi svoj pokoj, pohodu, nestresujú, na všetko majú čas. 

Aké to teda je - odísť? Vnímam to úplne opačne. Niekam som prišla. Objavila mnoho nových vecí, miest, jedál, ľudí, kultúr, a najmä, objavila som v sebe ešte viac odvahy a sily, než som nabrala pri odchode zo Slovenska. Bolo vo mne viac, než som si myslela. Viac, než čakalo moje okolie.

Kedysi som bola strašná citlivka, no po pobyte v tejto treskúcej zime a tme mi srdce trochu zmrzlo. Toto je jediná zmena, o ktorej si nie som istá, či bola k lepšiemu.

PS: V poslednej dobe už neviem skladať vety po slovensky, ak vám tento výlev nedáva zmysel, nie je chyba vo vás.

 Blog

11 0 0 0 3

Komentuj

7 komentov k blogu