Taký dlhší štvrtok v Bratislave aneb akí sme my - ľudia

Dnes som sa po dlhšej dobe ocitla v bratislavskej džungli. A keďže som sa dnes len pasívne viezla (rozumej cestovala som vlakom a konečne som nebola šofér), mala som dostatok času premýšľať, všímať si detaily, pozorovať ľudí a ich správanie a reakcie. Už dlhšiu dobu si myšlienky a zaujímavé postrehy z kníh premietam do bežného života a dnes to platilo dvojnásobne. I keď, birdz možno nie je tým pravým miestom, kde o tom písať, pretože tu čo i len náznak či iskra pozitívneho myslenia nebýva pochopená... alebo možno práve preto to sem postnem.


Ráno som mala chvíľu čas a tak som si pred odchodom vlaku odbehla do kaufu - nech aspoň čosi cestou zhltnem, nestíhala som raňajkovať a nedobre sa fajčí na lačný žalúdok. Pred vchodom už stál ten sympatický pán, ktorý poctivo predáva Nota Bene. Áno, mám svojho obľúbeného NotaBeniaka. Vlastne dvoch. Usmiali sme sa na seba a hneď vedel, že cestou z obchodu v mojej taške, hneď po Forbse, skončí aj Nota Bene. Mám rada tie dni, keď sa stretneme, pretože mi vždy praje krásny deň. A ja viem, že to myslí úprimne. Oči hovoria viac ako ústa. Aj ten najchudobnejší muž môže byť oveľa bohatší, než si ty sám...


Keďže som chcela túto cestu skutočne využiť na to, aby som pozorovala ľudí, nesadla som si do kupéčka, i keď mi bolo jasné, že vyložené nohy a spánok by mi fest prospeli. Neviem vlastne ako nazvať ten vagón, kde sedíte všetci spolu, všetci sa počujete a viacmenej aj vidíte, žiadne súkromie a tak... Čas vo vlaku sa začal spomaľovať nepriamo úmerne rýchlosti vlaku. Pozorovala som každý detail. Všimli ste si, že:

- i keď cestuje človek sám, väčšinou si sadne do štvorky, kde je aj stolík?
- vždy sa vo vozni nachádza minimálne jeden tínedžer so sluchátkami a valcuje okolie s volume 3000?
- staršie dámy si krátia cestu na dovolenku s manželom lúštením krížoviek?
- vždy je vo vozni človek, ktorý veľmi rád, dlho a nahlas telefonuje?

Ešte som si ani nesadla, a už sa na mňa usmievala staršia pani, odhadujem 64ročná, a začala mi rozprávať ako minule nastúpila na zlý vlak a odviezla sa niekam úplne inam. Pán manžel sedel a počúval jej príbeh, podľa výrazu tváre už zrejme stý raz. V tom začala pani vyšilovať a zneistela - sedí vôbec v správnom vlaku? Ide to do Bratislavy? Svojím vystúpením zneistila celý vozeň a ľudia zmätene pokukovali - po sebe, na ňu, von oknom, na mňa. Sledovali ako bude konverzácia pokračovať. Uistila som ju, že naozaj cestujeme do Bratislavy a že sa neprevezieme do Vrútok (Vrútky ani ja nemám rada). Pani sa ukľudnila, vydýchala a konečne sa usadila k manželovi a pokračovala v rozprávaní svojho neuveriteľného cestovateľského zážitku. V očiach jej hrali detské iskričky a bola nadšená z toho, že sa previezla, kam nechcela. Akoby to bolo také malé dobrodružstvo, lumpáreň, ktorú čakáte skôr od malého dieťaťa. Tým som vlastne chcela povedať, že vyzerala trochu ako psychopat

Krátko po našom rozhovore sa ozvala brutálne známa melódia, klasická nokiácka. Dedko, ktorý sedel za mnou vpravo veľmi svižne zdvihol a spustil nekonečný monológ. O tom, že cestuje do Bratislavy, lebo dostal pozvánku na ocenenie najlepšieho atléta, a o tom, že sa za volanou osobou okolo tretej poobedňajšej hodiny zastaví.  Okrem toho dotyčnej panej odporučil prečítať si dnešnú tlač, pretože vôbec nenapísali článok, ktorý očakával. Potom nasledoval ďalší telefonát o tom, že o dvanástej má príchod do Bratislavy kvôli oceneniu najlepšieho atléta a že sa zastaví za ďalšou známou. Tá však bola v práci a nemala na neho čas. A takto sa telefonát zopakoval ešte niekoľkokrát, vlastne prebiehali nepretržite až kým sme nedorazili do cieľa. Neviem či už dokážem čítať ľudí. No z tónu jeho hlasu a nadšenia, s akým oznamoval, kedy sa za kým zastaví, koho navštívi minimálne na polhodinku, možno aj viac, som mala pocit, že v Banskej už veľa známych nemá a väčšinu času je sám. Preto vyhľadáva spoločnosť ľudí. Uponáhľaných ľudí, ktorí si ako sa hovorí ,,nedokážu nájsť čas". Ale nie je to o čase. Je to o prioritách. Klobúk dole pred starým pánom, ktorý cestoval 3 a pol hodiny do Bratislavy na seánsu a chcel svojou prítomnosťou potešiť starých známych, ktorých asi fakt dlho nevidel. Občas by sme sa mohli zastaviť. A urobiť veci, na ktoré akože nemáme čas, lebo ak na ne nemáme čas dnes, nebudeme na ne mať čas ani zajtra. A zajtra už nemusí byť. Koniec koncov, aj výskum hovorí - ľudia na smrteľnej posteli ľutujú, že stratili kontakt s milovanými (okrem iného).

Keď zrovna nerozprávala staršia pani o svojom výlete a dedko neoznamoval svoj veľkolepý príchod, celým vozňom drnel 50cent. Tmavovlasá kočka, ktorá nastúpila niekde na Sliači, si vypekala o 106. Cez sluchátka, ale myslím, že terkoval aj rušňovodič.

Bratiska je také špecifické miesto. Ľudia sú permanentne v zhone, trúbia po sebe, ukazujú si cez stiahnuté okienka hanlivé gestá a búchajú pästičkami po volante. Nonstop počuť policajné húkačky, alebo sanitky. Zápchy a dopravné nehody. Ujo taxikár prešvihol svoje stanovište. Aj napriek tomu, že som poctivo v daždi, celá premočená a premrznutá, stála pri ceste, žeby ma videl. Pretože, ako mi vysvetlil neskôr, som mala čakať na Tomášikovej 28, a nie Tomášikovej 28/a (nikdy tieto označenia nepochopím). Ako mi stihol oznámiť, už 6 rokov platí, že taxikár môže prefrčať po autobusovej lajne. Preto nechápal to trúbenie. Po šiestom zatrúbení zabrzdil a už chcel vystupovať, ale potom si to rozmyslel so slovami ,,ešte raz a rozbijem ti kapotu ty lazník! to je tak, keď Malacky prídu šoférovať Bratislavu, ne?" - a pozrel na mňa, no zrak odvrátil hneď ako som mu povedala, že som z Banskej a tiež mám občas problém orientovať sa tu... Následne mi vysvetlil, že v Bratiske nesmiem ísť cez centrum 50, pretože všetci jazdia 80. Oboznámil ma aj so situáciou na cestách v BA. Momentálne je asi 20 nehôd. A už to nie je ako kedysi - zápchy od toľkej do toľkej, ale FURT. No skrátka, nemožní vodiči, lazníci, všetci sú drzí a zlí k sebe navzájom. To už skoro kričal, tak som sa spýtala či nepozná dobrú kaviareň blízko železničnej stanice. Že nepozná. Niekedy je fajn zamyslieť sa nad tým, či nemôžeme niečo urobiť, zmeniť našim správaním. Posledný rok sa mi potvrdilo, že to čo dávaš, sa ti naspäť vracia. A preto každý deň urobím nejaké milé gesto, hneď ráno. Snívam o tom, ako začnem slovenské ,,pošli to ďalej".


Pred odchodom z Bratislavy mi ešte stihol pán Wu (meno vymyslené) naservírovať do kebabu kus plastu, ktorý som skoro prehltla. Ale neberiem to osobne, v pohode. Chcela som si z neho vystreliť a povedať, že som z inšpekcie, ale nabudúce by mi mohol naservírovať napr. olovo. Takže som sa rozhodla sadnúť si v kľude na kávu a zavŕšiť tento deň s knihou a cigou, odvážila som sa teda zísť do tej podivnej podzemnej kaviarne... a ono to tam bolo dosť pekné a útulné, a pán, ktorý tam pracoval (a zrejme to aj vlastnil), mi porozprával, že mu nevadí, že sa vôbec nevyspí, že tak to má byť, a že kupuje len pravú taliansku kávu a nie tú lacnú šmejďácku lavazzu, ktorú už aj tak nikto nechce piť. A že zomierali ľudia kvôli tým krádežiam liečiv.  A keď už vieme klamať a kradnúť v zdravotníctve, klamať pri predaji kávy je malina. Musím uznať, že z neho bolo cítiť vášeň pre to, čo robí. Začudoval sa, prečo som nezjedla čokoládku ku káve a keď som mu povedala, že nemôžem, vybehol na mňa (ale milo), že je horká, že môžem, nech si dám, a že mi dá aj mliečnu a tú nech darujem a že sú skvelé! Tak som horkú zjedla (a bola skvelá! dúfam že v nej nebol palmový olej...) a mliečnu darovala. Predstavila som si, aké by to bolo, keby každý robil to, pre čo má vášeň, a každý mal vášeň pre to, čo robí. Ale... vieme vôbec, pre čo máme vášeň, alebo sme už poniektorí úplne vyhorení a pripravení život len ,,nejako prežiť a zomrieť"? Na čo je tvor čo netvorí, povedal Majk, a ja súhlasím. Niektorí vraj zomierajú ako 25ročný, ale pochovajú ich až v 75. Áno, ďalší obľúbený motivačný žvást na birdzi.


Cestou domov som sa nasáčkovala do kupéčka, kde sedel aj mladý chalan, zrejme študent, cestoval do Zvolena a tam prestupoval, ako mi prezradila revízorka. Celkom som sa potešila, že s niekým dnes aj pokecám. A potom to prišlo. Vybral sluchátka a mobil - a v strnulej polohe sa vydržal 3 hodiny nehýbať. Len pozeral do displeja. Toto peklo sa skončilo až vo Zvolene, lebo prestupoval. Stavím sa, že hneď ako sa usadil, pokračoval vo svojej zaujímavej činnosti. Samozrejme, neboli sme v kupéčku sami, cestovali s nami ešte ďalší traja ľudia - dve ženy a jeden pán. Avšak akoby ani neboli. Obrazovky smartfónov im osvetľovali tváre od momentu nástupu až po výstup. Vtedy som svoje predstavy o plodnej konverzácii zabalila a vytiahla knihu (kvôli čomu som vyfasovala nepríjemné a nechápajúce pohľady spolucestujúcich...). Niekedy by som normálne brala medzinárodný deň sociálonej interakcie. Niečo ako deň bez cigariet. Každý by odložil telefón, ntbook, knihu, akýkoľvek rušivý element... a dal by sa do reči s najližšie stojacou osobou. Aspoň jeden deň, kedy by sme neboli asociálni. To, že sa niekto považuje za introverta, neznamená, že nie je schopný komunikácie. Práve introverti mi neustále dokazujú, že v ich hlavách ležia filozofické poklady, skvelé nápady, zaujímavé myšlienky a poznatky, ktorými môžu obohatiť ďalších ľudí.  Rozprávajme sa. Rozprávajme, ale aj načúvajme. Len hlúpy človek si myslí, že vie všetko. Múdry vie, že sa môže ešte veľa naučiť. Konverzujme, ale s otvorenou mysľou. Nestavajme múry, stavajme mosty.

 Denník

14 1 1 0 5

Komentuj

15 komentov k blogu