Ale cítiš, ako ťa to tam vnútri zožiera, ako Ťa to sťahuje dole, dole a ešte nižšie.
Napriek tomu sa smeješ ďalej, usmievaš sa na všetkých okolo a po večeroch plačeš.
A tak to ide deň po dni a zrazu zistíš, že už nemôžeš ani plakať.
A tak sa cez deň na všetkých usmievaš a večer si vytváraš svoj vlastný svet, svoju ochrannú bariéru, do ktorej sa uzatváraš.
A uzatváraš sa do nej čím ďalej častejšie.
A zrazu už sa cez deň neusmievaš a v tom momente sa Ťa ostatní začnú vypytovať, Čo sa deje, stalo sa niečo?
Nie, vlastne sa nič nestalo, len už Ťa jednoducho nebaví predstierať, že je všetko v poriadku...
...ked sa stále niečo kazí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
vreskot000
31. 10.októbra 2017 19:29
neviem uplne presne či niečo konkrétne opisuješ, alebo všeobecne, ale s božou pomocou naozaj sa dá všetko zvládnuť.
Napíš svoj komentár