Stena, ach tá železná stena. Stále len hrubne a hrubne. Ja som stále vzdialenejší a vzdialenejší. Je mi trocha ľúto, že už vás tu nemám priamo, ale nebojte sa, cítim vás vo svojom srdci. Aj tak mi však vaša spoločnosť trocha chýba. Aspoň som tu nebol až tak sám. Viem, už by bolo na čase vpustiť sem aj skutočných ľudí. Niežeby som nechcel, skôr ani neviem ako. Snažím sa, no podať celistvú výpoveď vysvetľujúcu celú moju osobnosť a pohľad na svet? Takmer nemožné. Sedím si tu na tej svojej vežičke a nikomu sa za mnou nechce do tých výšin driapať. Zazlievať im to nemôžem, tiež som lenivý a úplne chápem. A to, že sa ma zľaknú? To je predsa úplne normálne, aj ja by som sa bál keby vidím len kúsok, a nie celú tvár.
Aspoň, že je tu príjemne. Čerstvý vzduch, krásny výhľad, nádherná hudba. Pár krát som už aj zliezol dole. Bože, to bolo čosi. Ten strach a tú paniku, čo som vyvolal. Radšej som sa vždy vydriapal naspäť nech je pokoj. Možno naozaj chcem priveľa, možno som nebol stvorený na to aby ma niekto chápal, aby som sa mal komu otvoriť bez odsúdenia.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár