Stačí keď sa ráno zobudím a nie a nie vstať z tej postele. Prehadzujem sa a stále si hovorím, ešte minutku a idem. Ale kdeže. Stále sa v tej posteli klamem a chcem sa oklamať, že ešte mám nejaký ten dôvod na ležanie v nej, že tam len tak nestrácam čas. Jasné, že strácam. A keď sa konečne vytatárim z nej, tak sa musím či chcem a či nie usmiať. Často sa mi nechce začať nový deň, pretože sa mám obavy čo v nom bude. Ale, namiesto toho aby som si priznala strach, radšej si poviem, že som lenivá ísť do nového dňa. A potom ako teraz keď si to v podvedomí priznám, sa opäť na sebe len zasmejem. Naraňajkujem sa. Idem do školy. Na prednášku. Cestujem tak hodinku. Stratený čas, sa snažím nejako využiť. Ale zbytočne. Nejde mi to. Tak len sedím a pozorujem okolie. Tu sa opäť pousmejem. Tichý pozorovateľ. Baví ma pozorovať. Na svete sa dá toho toľko sledovať. Pripadám si občas ako špión, ktorý zbiera informácie rôzneho druhu a keď cestuje využíva čas na ich analýzu a pomaly ich spracováva. V škole. Snažím sa si nahovoriť, že má zmysel to dochádzanie na tie prednášky. Ale často nemá. Zbytočne sa tam občas 20 ludí zíde. Dvadsať preto, lebo toľko nás chodí na náš odbor. Ale ja si poviem, že aspon sme sa stretli, prehodili pár slov. A, že doma by som sa len nudila. Snažím sa si povedať, že to nebolo zbytočné. Ale vo vnútri seba som naštvaná a nadávam v rámci môjho svedomia, či nám tá milá doktorandka nemohla dať vedieť, že sa jej neráči prísť. Tak späť domov. A opäť sledujem okolie. Nič sa nedeje. Tak prídem domov. Víta ma na dvore pes. Vo vnútri ďalší. Šteká ako keby sa na náš dom rútila katastrofa. To sa ako teší, len to tak zvláštne dáva najavo. Jednoducho nevie čo zo sebou. Tu sa pousmejem nad ním. Chytím ho a trochu ho ako malé dieťa popestujem. Ukludní sa a spokojného ho pustím na zem. Už je poobede. Nič sa zatiaľ neudialo. No, ja si naivne myslím, že ešte tento deň, môže byť aj užitočný. Zjem neskorý obed, ktorý som ja nepripravila a som vďačná, že mysleli aj na mňa a nechali mi z neho. Idem trochu von. Vonku nikoho. Všetkým je asi zima. Veď vonku riadne mrzne. Vidím ako ide domov mamina na bicykli z roboty. S úsmevom na tvári. Usmejem sa aj ja. Pýtala sa čo bolo v škole. Nič, poviem. Typická odpoveď. Vysvetľovať sa mi nechce, ale sama pred sebou sa tvárim, že nebudem jej to vysvetľovať, iste ju to aj tak nezaujíma. Akože ju ja zachránim pred mojím nudným vysvetľovaním. To si hovorím. Možno by to tak nebolo. Deň pokračuje. Nič sa nedeje. Chytá ma už melanchólia. Vonku tma. A ja som vôbec nič nerobila. Idem do izby. Trochu ju upracem. Pozriem si film, ktorý ma vôbec nezaujal. A idem späť. No, este sa zase pousmejem a poviem si, že tento deň predsa mal zmysel. A to, že nabudúce si dám pozor aby sa neopakoval. A spokojná zaspím, že zajtra bude iný deň. Ešteže, mám v sebe skryté niečo aj to pozitívne. Možno trochu ironické, ale nevadí. Inak by ma tá melanchólia asi zadusila.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár