Vonku krásne snežilo. Vločky tých najkrásnejších tvarov dopadali na zem. Bola tma a malé dievčatko stálo na chodníku vonku a hľadelo v ústrety padajúcim vločkám. Mala vyštípanú tvár od zimy. Veď bol december. Pár dní pred Vianocami. Také krásne obdobie! Také čarovné! Všade vládlo hlboké ticho. V tom začula na ulici krik. Pohľad jej padol na staršiu mohutnejšiu pani v širokom klobúku a drahom kabáte. V rukách niesla plné tašky. Iste darčeky na blížiace sa sviatky. Rozčuľovala sa až od hnevu sa celá triasla. Okolo nej pobehoval akiste jej muž. Oproti nej bol to len taký chrústik. Dievčatko zavrtelo hlavou a pobralo sa domov, cestou okolo nich. Ako tak išla pochopila čo sa ta dotyčná pani rozčuľovala. Nie, vlastne nepochopila. Veď to nebol žiadny dôvod na rozčuľovanie a okrem toho tašky čo mala v rukách ako vysvitlo neboli darčeky na Vianoce, ale len obyčajný nákup harabúrd pre ňu samú. Ale to nebol vrchol jej márnosti.
,,Ty si mi úplne na nič.“ rozčuľovala sa na manžela
,,Hotové božie dopustenie“ zalamovala rukami a dievčatko si len pomyslelo či vie kto je vôbec Boh.
,,Na čo,,,prosim ta, na čo som si ťa ja vlastne vzala? Vysvetli mi to, lebo ja naozaj neviem.“ Strčila mu tašky do rúk a kráčala po chodníku k obrovskému vysvietenému domu, ktorému zdanlivo nič nechýbalo a za ňou cupkal jej muž, ktorému zazvonil mobil. Ako sa tak snažil zdvihnúť mobil popadali mu všetky tašky. Jeho žena spustila neuveriteľnú hystériu. Celý nešťastný sa ospravedlňoval. Konečne sa mu podarilo vybrať mobil z kabáta. Žena mu ho surovo vytrhla.
,,Daj to sem“ priložila si k uchu. Počúvala a bez pozdravu zrúkla ,,čo? Na Vianoce? Nie, to v žiadnom prípade. Vieš koľko vás je? Nehnevaj sa na mňa zlatko, ale nie. Nech si je na Vianoce každý tam kde býva. A povedz to aj sestre. Vieš koľko by som mala roboty a varenia a potom upratovania a a a všetkého. V žiadnom prípade.“ a položila. Muž sa k nej pomaly priblížil ,, deti?“
,,Áno“ rozhorčene prisvedčila ,,Chceli prísť na sviatky. Moje nervy. Veď to by znamenalo dve naše deti a ich tí spratkovia“
,,Naše vnúčence“ poopravil ju
,,No veď hovorím. To by teda dopadlo. Toľko ľudí. Ani si to predstaviť nechcem.“
,,Ale,...“
,,Nie, žiadne ale. Táto téma skončila. Pridaj do kroku.“
Pomaly zašli do domu. Dievčatko zamračene pokračovalo ďalej po chodníku.
Bývalo asi o 2 ulice ďalej. Cesta netrvala dlho. Keď prišla domov privítala ju vôňa pečených koláčikov. Úplne zabudla na príhodu.
O pár dní vo vianočný deň sa celá rodina dievčatka stretla u starých rodičov. Bývali v maličkom dome. So skromnou výzdobou ale zato s veselosťou prekypujúcou až na ulicu. Dievčatko jej rodičia a malá sestra vošli dnu a ocitli sa v početnej spoločnosti. Starký, starká, strýko, strynka, bratranci a sesternice. Všetci chudobne avšak s láskou pripravovali v maličkej miestnosti večeru. Starká im prišla v ústrety a srdečne všetkých vyobjímala. Tu si dievčatko spomenulo na nedávnu príhodu. Zamračila sa. To si všimla starká. Podišla k nej. ,,Trápi ťa niečo?“ spýtala sa so stálym úsmevom na tvári, ktorý jej do nej už vryl hlboké vrásky.
,,Len jedna vec. Prečo sú niektorí ľudia nevážia čo majú?“
Starká sa šibalsky usmiala ,,Lebo nepoznajú čaro Vianoc. Cez Vianoce máme možnosť sa stať lepšími, a kto si neváži toto málo nezaslúži si viac. My si to vážime a preto máme viac. Máme samých seba. Naša rodina je to hlavné. “ Dievčatko sa pousmialo.
,,Ja si vážim Vianoce.“
,,To je dobre.“ brnkla jej starká po nose ,,preto si tu. Tu spolu s nami.“
Starká sa pobrala späť do kuchyne aby pomohla ostatným s prípravami.
Dievčatko sa ešte raz zamyslelo. A predsa tej žene a jej nádhernému domu niečo chýbalo aj keď bol najparádnejší z pomedzi všetkých. Bola to láska. Ach aká je len šťastná, že sú Vianoce. Lebo aj to málo si váži a preto, zahľadela sa na svoju rodinu ktorá si pospevovala vianočné pesničky, má takú rodinu akú má. Najlepšiu na svete!

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár