Nie všetko sa končí slovkom zbohom
Objala som ho. Cez slzy. Aj napriek hnevu a zúfalstvu, napriek preplakaným ránam a vášnivým nociam. Bol tak blízko a tak ďaleko ako nikdy predtým. Opatrne som privoňala k jeho krku. Voňal rovnako ako vždy. Rukami som zašla do jeho vlasov, jemných blond vlasov, ktorých hebkosť kedysi patrila iba mne a pri pohľade do tých jasných modrých očí som na okamih zablúdila do minulosti. Do chvíle kedy som ich zbadala po prvý krát a nič pre mňa neznamenali. Do čias kedy to nabralo rýchly spád a tieto oči boli pre mňa jedným z mála svetlých bodov, oči, do ktorých som tak rada nazerala. Hľadela som do jeho tváre snažiac si zapamätať tento okamih, lebo som bola presvedčená o tom, že sa už nikdy nebude opakovať. Rozlúčka, to keď si dvaja ľudia povedia zbohom a s ťažkým srdcom sa poberú svojím smerom. Každý tým vlastným v hĺbke srdca stále dúfajúc, že niekedy sa tieto dva smery pretnú a opäť nastane šanca, jediná nádej, ktorá mi ostala. Mlčky sme na seba hľadeli nevediac čo povedať.
- Asi sme sa zabudli tešiť z maličkostí... – hľadala som dôvody...chcela som ich nájsť, chcela som zachrániť to málo čo nám ostalo.
- Alebo sme zabudli ako sa máme rozprávať. –
Hánkom prsta som pohladila jeho hebkú peru, tak ako som to robievala predtým. Najprv tú spodnú potom som obkreslila líniu tej hornej. Záležalo na tom? Mne? Áno... Jemu? Možno... Sklopila som pohľad a do rúk som vzala pohár vína. Smutne som si odpila, prehĺtajúc množstvo otázok.
- Nezáleží na tom prečo, alebo ako. Dôležité je, že to nastalo a niet východiska z tejto situácie.-
Takže nie. Nezáležalo mu na tom. Nezamýšľal sa nad tým koľko som toho obetovala, koľko prebdených nocí mám za sebou, ani nad tým či to všetko malo vôbec nejaký zmysel. Jednoducho tam sedel, vyzeral tak pokojne zatiaľ čo ja som premáhala plač.
- Mrzí ma to... mrzí ma, že sme tak dopadli. –
- Všetko je presne tak ako má byť. Všetko zlé má svoj význam a nie všetko čo sa na prvý pohľad zdá byť zlé skutočne zlé aj je. –
Smutne som sa pousmiala a znova si odpila. Tak komické, to ako som neznášala jeho poučky a filozofiu a teraz by som mu dokázala načúvať aj celý deň. Odpustila som mu, odpustila som dávno predtým než to všetko urobil.
- Viem, no to neznamená, že je to o to ľahšie. –
- To nie... to nie je. –
Opäť som to zbadala, ten matný náznak toho čo som videla pred rokmi. Túžby, lásky, vášne a tajuplnosti. Chvíľu pred tým ako ma pobozkal.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár