Namarin denník - 1.časť

Namarin denník


Sobota 21.december, 2:00

Šepky som pootočila kľučkou tak aby ma nik nepočul. Dom bol síce veľký a momentálne plný ludí, no všetci už sladko spali... aspoň som si to myslela. Po špičkách som opatrne otvorili dvere mojej izby, v ktorej ma, nanešťastie, už netrpezlivo čakala mama.
- Namara možeš mi vysetliť kde si sa túlala celú noc?! -
Áno, toto boli jej prvé slová keď ma zbadala stáť vo dverách s výrazom vystrašeného potkana.
- Ehm... ahoj mama. Kde som bola celú noc? Nooo.. bola som sa prejsť, poznáš to, nevoľnosti po sýtej večeri.- pokúšala som sa vyviaznuť bez vážnejších scén mojej prísnej matky, ktorá sa po mojich slovách postavila z postele a nazrela mi do previnilej tváre.
- Takže ty si sa bola prejsť... a sama, však? - ponadvihla obočie čím mi jasne naznačila, že veriť mi by bola najhlúpejšia vec v jej živote, teda ak nepočítam moje narodenie, pretože to pre ňu znamenalo skazu jej presláveného, dokonalého života, ktorým žila pred mojim narodením. Svet bez problémov, áno, v takomto svete žila moja mama Affrodite Contance. Bolo pre ňu ťažké vzdať sa mužov najma keď si jej krásu muži nemohli nevšimnúť.
- Áno mami, bola som sama - pritakávala som jej i keď som jej do očí klamala. Nemala som inú možnosť. Keď som jej klamala nemala ako mi dosvedčiť opak mojich slov. Posadila som sa na postel, tú posteľ, na ktorej pred okamihom sedela i moja matka.
- Namara, ak sa to ešte raz zopakuje poviem to otcovi a buď si istá, že on nebude len stáť a prizerať sa tak ako to robím ja... Varujem ťa, Namara.-
To boli jej posledné slová pred tým než opustila moju izbu. Ja som len ticho sedela a hľadela do samotnej tmy v mojej priestrannej izbe. Keby sa o mojich nočných výletoch dozvedel otec neváhal by a poslal by ma do Berlína a to som nechcela. Stačili mi prázdniny, ktoré som tam každý rok musela znášať. Už mala mama aj tak veľa pochybností, chýbalo už len to aby zistila s kým som bola počas tých dvoch nocí a všetko by bolo vonku a to by znamenalo moj koniec. Plán... áno, potrebovala som plán.


Sobota 21.december 10:00

- Namara okamžite vstaň. Tvoj otec a ja odchádzame do Berlína za tvojim starým otcom. Ty ostaneš doma. -
Matkin prísny pohľad prebodol moju vyčerpanú tvár. Keď som si uvedomila čo mi vraví na mojej tvári sa mihol nepatrný úsmev.
- Odchádzate do Berlína? A kedy sa vrátite? - spýtala som sa mami rozospatým hlasom pričom som si snažila rozuzliť vlasy.
- Áno, odchádzame a to kedy sa vrátime ťa nemusí zaujímať. Chcem aby ti bolo jasné, mladá slečna, že tvoje nočné výlety sa nebudú opakovať. O hodinu by sem mala doraziť Amae, ktorá na teba bude dozerať. Nenechám ťa samú, už si predviedla čo dokážeš. - znechutene poznamenala a elegantnou chodzou vyšla z izby. Ach, prečo ma musela porodiť práve táto žena? Čím som si to zaslúžila? Ach nie.. práve mi do izby vstupuje ničnevediaci otecko s úsmevom na tvári.
- Ahoj srdiečko, tak mi už pojdeme. Onedlho sú Vianoce a je čas navštíviť tvojich starých rodičov.- oznámil mi so svojim prívetivým hláskom, priklonil sa a pobozkal ma na čelo. Ach, kebyže som len nemusela cítiť tie neznesiteľné výčitky keď mu hľadím do tých dobrosrdečných očí...
- Oci? Prečo sem musí prísť Amae? Nechápem, veď som bola sama už toľko krát, prečo nemožem byť aj dnes? -
Snažila som sa presvedčiť aspoň jedného z rodičov. Fakt som netúžila po spoločnosti starej spráchnivenej ženskej, ktorá ma aj napriek tomu, že onedlho oslávim svoje 17. narodeniny pokladá stále za dieťa.
- Dievčatko moje, tak rozhodla tvoja matka a ja jej protirečiť nebudem. Poznáš ju, keď si niečo zaumieni nezmením to ani ja.-
- Ociiii, veď ťa ľúbi ty ju dokážeš presvedčiť... - sladko som sa pousmiala, no ani tento úsmev ma nezachránil pred Amae, pretože do mojej izby následne vstúpila moja mama.
- Frank kebyže si vedel čo tvoja dcéra robí za tvojím chrbtom tvoj úsmev by na tvojej tvári akosi zamrzol, ver mi... -
Tieto slová prerušili dobrú náladu v dome.
- Ďakujem mami...- ironicky som naznačila matke a urazene som zoskočila z postele. Otec ma zmateným pohľadom mlčky sprevádzal až do obývačky.
- Affrodite, o čom to hovoríš? Čo robí naša dcéra za mojim chrbtom? -
Počula som spoza dcerí ich rozhovor. Prosila som boha aby matka nič nepovedala, zadržiavala som s napatím dych... a potom sa to stalo.
- Ale no tak Frank ja iba žartujem. - poznamenala s falošným smiechom a nevraživo sa namňa zamračila. Vedela som, že to robí len preto aby som jej znova mala byť za niečo vďačná, no po pravde som aj bola. Vedela som, že ak by to povedala, otec by nešiel nikde a strážil by ma ako oko v hlave alebo, nebodaj, by som do Berlína musela ísť s nimi a to by bolo oveľa horšie ako prázdniny s Amae.
A pár sekúnd som počula už len zamykanie dverí a zostala som sama. Mala som približne hodinu než dojde Amae a tú som chcela využiť naplno. Vzala som do rúk telefón a vytočila som Nicolasove číslo.

Nedeľa 22.decembra 19:00

A je to tu. Sedím na záchodovej doske a píšem tieto riadky. Po špinavom líci mi stekajú krehké slzy, ktoré následne dopadajú na krehký papier. Atrament sa rozmazuje a ja sa snažím aby tieto slová zostali aj napriek rozmazanému atramentu čítateľné. Všetko čo sa stalo sa stalo vinou Amae... nenávidela som ju aj pred tým, ale keď mám porovnať ako ju nenávidím teraz tak je to neporovnateľné. Nechápem prečo robila z komára somára. Áno, je pravda, že domov som neprišla o 22:00 tak ako som mala, ale prisahám, že do 23. hodiny som fakt chcela prísť. Ale nie, Amae musela volať matke a otcovi, a oni museli prísť domov. Samozrejme, že som nemohla prísť domov. Kebyže ma videli vtedy... už nikdy by som nevyšla von. Kvoli Amae nemám problémy len ja, ale má ich aj Nicolas. To sú mi skvelé Vianoce.
- Namara buď taká láskavá a vyjdi z tej toalety. Ak si si nevšimla my sme rozhovor s tebou ešte neskončili! -
To kričal otec. Matka len ticho vzlykala pri krbe. Teraz som ju ľutovala. Celý ten čas ma kryla a práve preto si vyslúžila od otca pár krutých slov a rán. Vážne som ho nechcela rozhnevať, sama som vedela aký je. Škoda, že Amae nevidela čo sposobila, lebo šla hneď po príchode mojich rodičov domov. Škoda.

Stále nedeľa 22:00

Ležím vo svojej posteli a nechcem myslieť na to čo mi posledné dve dni sposobili. Moje pery sú celé od krvy, ale je mi to jedno. Len čo som vyšla z toalety s provokatívnym úsmevom na perách vyslúžila som si dosť bolestivú facku od otca. Niežeby ma to bolelo, vtedy som ani nemyslela na tú facku, ktorú som od neho dostala. Znova sa mi slzy bez toho aby som ich privolala spustili po červenom líci a nepatrne sa spájali s krvou, ktorá mi stekala z pier. Nepovedala som mu ani slovko, len som tam tak stála a hľadela mu do jeho chladných očí. Ešte nikdy ku mne nebol taký, akoby ma chcel chrániť, no sám mi ubližoval. Možno nechcel, ale urobil to a ani sa mi neospravedlnil.
- Už sa s tým faganom nestretneš... nikdy viac. Choď do svojej izby a už sa mi neukazuj na oči.- to boli jeho slová, ktoré ma ranili viac než tá facka. Podľa mojho názoru aj tak vedel, že sa s Nicolasom ešte stretnem. Bola som rovnaká ako mama. Riskovala som a to sa mne a dokonca aj jej občas vypomstilo. Odišla som do izby zatiaľ čo otec stále kričal na mamu, ale na to som už bola zvyknutá. Stále som počúvala ako otec matke pripomína ako ma rozmaznáva a robí zo mňa pobehlicu, bolo to na dennom poriadku. Keď sa ukludní, potom príde za svojim dievčatkom usmeje sa naň a tvári sa akoby bolo všetko v poriadku. Takto to chodilo už celých 16 rokov. Ľúbila som ho, no niekedy som ho tak veľmi neznášala, že by som bola schopná zabiť ho. Teraz je v dome avšak už kľudnejšie. Otec je vo svojej izbe a matka? Tá stále vzlyká v obývačke. Už aby som sem napísala čo sa vlastne stalo. Bude to znieť komicky, ale v podstate sa nestalo nič čo by malo otca tak veľmi rozzúriť. Strávila som síce ďaľšiu noc s Nicolasom, no to on nevedel. Vedel len toľko, že som sa tretí krát v noci túlala kdesi po uliciach a že som noc nestrávila doma. Už sa odhalila aj tá včerajšia noc... otec prinútil matku povedať to, no na tom mi nezáležalo. Stálo mi to za to. Tá noc bola úžasná. Pili sme a zabávali sme sa ako každý človek v mojom veku. Bola tam dokonca aj Weronica s Michaelom. Už som bola na odchode keď mi Amae zavolala. Povedala mi, že moji rodičia sú na ceste domov a že vedia, že niesom doma. Tým všetko skazila. Ihneď som sa vyzula a neopovážila som sa prísť domov. Bojazlivo som sa pritúlila ku Nicolasovi a on mi ponúkol bezpečie a strach zo mňa akoby vyprchal. A potom sa to stalo... verte či nie bolo to fakt dokonalé. Sviečky a ruže tam síce neboli, no aj bez toho to bolo pre mňa niečo neobyčajné. Keby o tom vedel otec... nechcem si ani pomyslieť na následky. No a ráno som vstala a s boľavým bruchom od strachu som opať šepky pootočila kľučkou a vošla do domu. Ale bohužiaľ nedopadlo to tak hladko ako v sobotu. Už ma čakali rodičia v obývačke. Tie pohľady... mamin sklamaný a otcov chladny výraz tváre- bolo to strašné. Čakala som, že to bude zlé, ale že až takto?

Pondelok 23.12. 12:00

Zostáva len jediný deň do Vianoc a doma sa to stále neukludnilo. Už nesedí za stolom celá rodina ako to bolo vo zvyku celých 16 rokov. Otec takmer neje. Obed strávi vo svojej izbe a matka? Tá obeduje iba kvoli mne. Cítim, že tieto Vianoce nebudu práve najprívetivejšie. Práve som dojedla a chystám sa do svojej izby... tam trávim vačšinu času. Ráno som videla Nicolasa. Hádzal mi kamienky do okna. Mal šťastie, že otec si ho nevšimol. Vyšla som na okno a poslala som ho preč. Nechcem znova riskovať. Už mi vzali i mobil a nechcem aby ma poslali do Berlína od čoho veľa nechýbalo. Už už by som vošla do svojej izby keď sa zrazu ozval matkin hlas spoza mňa... Tentoraz nebol nahnevaný, dokonca bol milý a prívetivý.
- Namara, niekto ťa vonku čaká. Prosím ťa, choď ta po tichu.-
Vďačne som sa na ňu usmiala a plná očakávania a zvedavosti som šepky kráčala po schodoch až ku dverám. Zopla som si dlhé blonďavé vlasy do gumičky a následne som vyšla z domu. Vonku však nestál Nicolas čo ma trochu sklamalo. Stála tam Weronica, kamarátka, s ktorou som sa spoznala v onú noc. Sedela na úzkej drevenej lavičke pred domom a hľadela mi smutne do tváre. Pomalou váhavou chodzou som zostúpila zo schodou a zastala som tesne pred ňou.
- Ahoj Weronica. - milo s úsmevom na perách som sa pozdravila a očakávala som, že úsmev mi opatuje. Nestalo sa tak. Stále mala hlavu sklonenú a posobila akosi smutne.
- Ahoj Namara. - odzdravila tak šepky, že som ju sotva počula. Nechápala som prečo sa chová tak divne... chápem to až teraz.
- Čo sa deje Weronica? - spýtala som sa opatrne očakávajúc všetko len nie takú odpoveď akú mi ponúkla.
- Noo.. vieš Namara, Nicolas... - začala no ja som jej následne skočila do reči.
- Áno, viem bol za mnou ráno, hádzal mi kamienky do okna, je vobec normálny? Keby sa to otec dozvedel má...-
- Namara! Tu nejde o dnešné ráno. Vlastne aj ide, ale nie.. nie v takomto zmysle - zašepkala a zaslzenými očami mi pozrela do tváre. Zľakla som sa jej pohľadu a zmatene som cúvla.
- Tak o čo ide Weronica? - nevedela som čo si mám myslieť. Bola som z toho už trošku nervózna a najma vystrašená... z jej slov, tých pohľadov. Desilo ma to.
- Nicolas je v kóme. - vyhlásila a ja som sa len usmiala. Jednoducho som sa usmiala.
- Weronica či veríš alebo nie takto mizerne klamať som ešte nepočula nikoho. -
Neviem prečo zomňa vyšli práve tieto slová, no nemohla som tomu veriť. Nedokázala som to. Veď ešte pred pár hodinami som ho videla pod naším oknom. A teraz by bol v nemocnici? Nie, to nemohla byť pravda.
- Namara v tomto by som ti nikdy neklamala. Viem ako ho ľúbiš. Je v štátnej nemocnici. Havaroval na motorke, ktorú dostal na 20. narodeniny. -
-To je hlúposť Weronica. Neverím ti, veď tá motorka... jazdil na nej bezpečne. Dokonca aj mňa raz viezol. Nie, nie, Weronica prosím ťa choď preč. - cítila som sa tak zle ako nikdy v živote. Akoby sa zastavil čas a ja som bezhybne stála na mramorovom zábradlí. Nedokázala som to pochopiť. Stále mi nešlo do hlavy ako je možné, že pred pár hodinami stál pod mojím oknom. Kebyže som ho neposlala preč... zaborila som si tvár do dlaní a mlčky som privrela oči. Cítila som, že Weronica tam stále stojí, no nemala som silu odohnať i ju.
- No ták, Namara, on bude v poriadku. - utešovala ma, no ja som o to nestála.
- ZMIZNI, dobre??!! Nechcem aby si tu mlčky stála a zazerala namňa! CHOĎ! - nechcela som kričať, no v tom momente som sa nedokázala ovládať. Počula som odomykanie dverí, no neobrátila som sa. Hľadela som na odchádzajúcu Weronicu Sabyl a ľutovala som čo som povedala. Už som cítila len objatie, objatie tak pevné a láskyplné.


Pondelok 23.12. 19:00

Je to pravda. Sama som bola za ním. Matka presvedčila otca a ja som ho videla. Ležal tam tak bezmocne a bezvládne, až som sa rozplakala. Lekári povedali, že si udrel hlavu a že to bol silný úder, že musíme len čakať. Ach, keď som videla jeho mamu sediacu v čakárni... bola tak smutná a zronená. Prečo? Prečo sa to muselo stáť práve jemu? Veď nič neurobil. Prečo som ho vtedy poslala preč? Prečo som bola tak hlúpa? Neviem čo mám robiť. Som úplne zmatená, no stále dúfam, stále mám v sebe veľkú nádej. Ešte si to tak celkom neuvedomujem, neviem si totižto predstaviť, že by som ho stratila. Navždy. Jednoducho to nejde, je to vec nemožná. On nemože odísť. Už sa neviem dočkať keď otvorí oči. Chcela by som byť pri tom, fakt by to pre mňa veľa znamenalo.

Utorok 24.12 8:00

Chcem aby sa stal zázrak, prosím nech sa stane zázrak, nech Nicolas otvorí oči a všetko bude dokonalé. Ešte v nedeľu doobeda som si myslela, že horšie Vianoce mať nemožem, no mýlila som sa. To čo sa stalo bolo omnoho horšie než hádky mojich rodičov, omnoho horšie než otcove slová. Teraz sa ku mne obaja správajú prívetivo, ale viem, že iba preto, lebo ku mne pociťujú lútosť. Najradšej by som ho znova videla, no mama vraví, že to nie je dobrý nápad, že sa iba rozptýlim a že by som nemala myslieť na to najhoršie, ibaže ja na to najhoršie nemyslím. Práve naopak, ja na to najhoršie nedokážem myslieť. A ešte aby som sa nemala dostatočne zle, otec mi prikázal, že musím sa zúčastniť vianočného plesu, ktorý uskutočňuje otcova firma. Musím sa hrať na to v akej skvelej rodine žijem a aká som šťastná. Neviem ako dlho sa dokážem tváriť šťastne v takejto melancholickej nálade.

Utorok 24.12. 19:00 tesne pred plesom

Sedím v aute na ceste do sály. Otec vravel, že je to tam krásne.. akoby mi na tom záležalo. Neviem či si obaja myslia, že mi to zlepší náladu, ale ak si to naozaj myslia, budem pochybovať, že ma splodili práve títo dvaja ľudia. V poslednom čase o mne vedia tak málo, vobec ma nepoznajú. V podstate je to i moja vina, to ja im o sebe vobec nehovorim, ale viem ako by to dopadlo kebyže to bolo inak. Vystupujem z auta a v krátkych šatách, ktoré mi mama kúpila mi je pomerne zima. Aj napriek tomu, že je to ples, ktorý je pomerne dosť známy a mali by sa na ňom zúčastniť veľkovážení ľudia bolo naokolo ticho. Počula som len tlmené klopkanie mojich a matkiných opatkov, ktoré sa ladne dotýkali zeme. Matka vyzerala úžasne. Mala na sebe čierne zamatové večerné šaty, ktoré jej krásne obopínali štíhli pás, vlasy mala uhladené do slávnostného účesu a na nohách mala taktiež čierne lodičky. Bola síce zima, no cesta autom nebola chladná a v sále bolo teplo. Ja som na sebe mala červené o čosi kratšie šaty s výrazným výstrihom, pre ktorý som sa mimochodom s matkou pohádala. Až teraz si uvedomujem aké to boli maličkosti. Dnes mi na tom nezáležalo. Stále som očakávala telefonát z nemocnice. Chcela som byť informovaná o každej maličkosti, ktorá sa udeje. Musím teda uznať, že výzdoba sály bola prekrásna. Krásne vianočné ozdobné reťaze roznych farieb sa vynímali na belulinkom strope, vyzdobené stromčeky žiarili na všetkých rohoch miestnosti štvorcového tvaru.
Miestnosť bola plná prekrásne oblečených dám a vážnych tvárí veľavážených pánov. Zahliadla som tam zo troch pozvaných v mojom veku, no nemala som chuť ba ani príležitosť pozastaviť sa pri nich.
Mobil uložený v krásnej novej zamatovej kabelke zavybroval a ja som od strachu a zároveň nádejí pocítila akési napatie. Ruky sa mi triasli keď som váhavým pohybom ruky otvárali úzku a nepriestrannú kabelku. Boli to Weronica... na tento telefonát som čakala dlho. S túžbou a nádejou odzrkadľujúcov sa v mojom hlase som sa šeptom ozvala. Z druhého konca drotu som začula vzlyk... vydesilo ma to.
- Weronica ! Ozvy sa prosím, rýchlo...- pišťala som do telefónu a moj hlas nadobúdal neforemnú piskľavú podobu. Strach o Nicolasa mi zvieral hrdlo.
- Namara... ja.. nemožem..- šepkala do telefónu a vtedy som to všetko pochopila. Pomalým pohybom, ktorý sprevádzal nedoverčivý pohľad som odložila mobil na svoje miesto a snažila som si nevšímať podlamujúce kolená, ktoré boli následkom akéhosi šoku. Vykročila som bez toho aby si ma niekto známy všimol z veľkej sály. Bol to zvláštny pocit kráčať po chladnom kamenistom chodníčku nevedno kam. Cítila som ako mi prudké paprsky vetra šľahajú do tváre, no mne to neprekážalo. Moje pocity boli natoľko zmiešané, že ani ja jediná som ich nedokázala rozlúšťiť. Stál tam... vtedy bol priamo predomnou, hľadel mi do očí a nevinným úsmevom mi naznačoval, že je všetko v poriadku... že sa nemusím báť, no ja akoby som ho nepočula stále som cítila nekontrolovatelný strach, bolesť, ktorá mi nedovolila pohnúť sa ani o kročik ďalej. Stála som tam a hľadela kam si do neznáma. Zmizol... bez toho aby som si to stihla uvedomiť. Nechal ma stáť na konci úzkeho lesného chodníčka, ktorý lemovala mokrá nahromadená poda a maličke zlatisté kamienky úplne samú, no predsa som nebola sama. V pozadí som začula akési vzlyky, no tie mi nedovolovali prerušiť moj žiaľ. Vzlyky sa približovali a mna čoraz viac znervózňovali. Snažila som sa sústrediť sa len naňho no čím boli vzlyky bližšie tým viac ma rozptylovali. Weronica ma opatrne objala a snažila sa ma upokojiť, no ja som sa stále nekontrolovatelne triasla a moje ruky sa akoby bez vyzvania prudkým pohybom zabárali priamo do jej hrude a bojovali o vyslobodenie z jej zovretia.
To nemože byť pravda...on nemože.. nedokázala som na to ani len pomyslieť.
- Nami, Nicolas nás opustil. Je to fakt, ktorý si ty jednoducho musíš uvedomiť. Nebola to tvoja vina, a aj ak odišiel, my ho stále budeme nosiť so sebou... stále nás bude sprevádzať pretože srdce je vec, ktorá nás všetkých spojila a ani samotná smrť nemá šancu to puto zničiť. - šepkala mi Weronica opatrne akoby čítala moje myšlienky. Cítila som sa tak bezmocná a zároveň vinná. Jej slová sa mi vnárali priamo do srdca... Nicolas nás opustil... nebola to tvoja vina... on odišiel...
Pomaly som si to začínala uvedomovať. Už tu nebol... jednoducho odišiel. Pomaly som klesala na kolená a dlaňami som si prikryla tvár, akoby som sa chcela pred niečím uchrániť. Nevyronila som ani slzu, len som ticho kľačala vo večerných šatách na mokrej hline a bezmocne si hľadela do práznych dlaní. Tá úzkosř, ktorá mi zvierala srdce, ten smútok, ktorý mi nedovolil pokojne sa nadýchnuť a úprimne sa usmiať ma zvieral v pevnom objatí a úmyslom nikdy ma nepustiť a zatiahnuť ma kdesi do najhlbšej hĺbky... temnej... stratenej... nepreniknuteľnej... V istú sekundu som túžila sedieť na tej motorke spoločne s Nicolasom a opustiť tento nezmyselný svet s ním. Bol to prvý človek, ktorému som otvorila svoje srdce a ukázala mu svoje najtajnejšie želania, tužby a tajomstvá, ktoré si on nepochybne zobral tam hore so sebou. Vianoce... tak pokojné a svaté sviatky sa pre mňa stali od toho dňa najsmutnejšími a najnepríjemnejšími sviatkami roka. Moj zrak zastrela tma a ja som už nepočula Weronicine tiché vzlyky. Ožila vo mne nádej, že všetko bol len sen... bol to len sen ... prosím, nech to je predsa len sen.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu