Neviem ako tento blog nazvať... :(

Je 22. hodina a 32. minúta a ja sa cítim pomerne dosť mizerne. Možno tento blog ani len nebude mať zmysel... možno tu budú spísané veci, ktorým mnohí nechápete, alebo práve naopak ste zažili niečo podobné ako ja. Momentálne mám výčitky, to nemôžem poprieť. Pred krátkym obdobím som sa dala dokopy s chlapcom, ktorého síce nepoznám dlho, ale zdá sa mi byť milý, zlatý a úprimný. A taký aj je. Chyba je však vo mne. Ubehol už pol rok odkedy som sa rozišla s chlapcom, ktorého som mala naozaj rada... naučil ma veľa či už ide o dobré alebo zlé veci. Za tie dobré som mu rovnako vďačná ako za tie zlé, pretože i tie ma posunuli ďalej. Bola som s ním naozaj šťastná. Keď na to teraz spomínam na perách mám úsmev. Mrzí ma iba to, že som prestala veriť tomu, že raz opäť zbadám tie nezbedné iskričky v mojich očiach, či bezdôvodný, šťastný úsmev na mojich perách. I keď mi veľmi ublížil nedokážem ho nenávidieť aj keby som chcela. V tom čase som v sebe našla niečo čo som pokladala za neexistujúce. Keď som vtedy na seba hľadela v zrkadle videla som šťastné, veselé dievčatko, ktorému nič nechýbalo. Bola plná nádejí, túžieb, snov...
Keď na seba hľadím teraz vidím len uzavreté dievča, ktoré prestáva veriť i samej sebe. Akoby sa zo mňa stratila polovička, ktorá bola v tom čase to najlepšie čo som mala. S mojim súčasným priateľom sme iba pár dní, no začínam pochybovať či som spravila dobre keď som sa s ním dala dokopy. Pri ňom som nervózna a hľadám si akúkoľvek výhovorku aby som zmizla. Možno to je detinské, áno, určite to je detinské, no nedokážem si pomôcť. Pri ňom sa nedokážem uvoľniť a práve teraz si ešte väčšmi uvedomujem, čo mi tak veľmi chýba. Domnievala som sa, že keď sa teraz pozriem do zrkadla znova zbadám tú starú niku, ktorá mi tak veľmi chýba, no nejde to. Snažím sa mať ho rada, namýšľať si, že to možno ešte príde, ale ako ide deň za dňom i ja prestávam veriť. Rovnako ako prestávam veriť, že raz opäť prežijem to čo som prežila vtedy rovnako prestávam veriť, že tento vzťak ma budúcnosť. Viem, mám len 16 rokov a budúcnosť mám pred sebou a viem, že mi mnohí z vás budú vravieť, že to ešte príde, ale bojím sa, že nebudem schopná tomu uveriť. Teraz možno nie.. možno mnohí majú pravdu a príde to, ale teraz tomu asi nie som schopná veriť. Nechcem sklamať chlapca, ktorého teraz mám rovnako ako som sa vtedy nechcela ocitnúť v role sklamaného. Tento text je písaný v zúfalom stave a musela som to niekam vypustiť tak som sa rozhodla to napísať sem. Možno mi práve vy otvoríte oči. Strašne mi chýba ten úsmev, tá nádej a zmyselnosť v mojich očiach... strašne rada by som ju zbadala opäť, nech by to prinieslo akékoľvek sklamanie... myslím, že to stálo za to

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu