netuším ako začať...
Aby odišiel, to jediné ja chcem.
nechcem znova kľačať.
Padať a následne vstávať,
hrať sa na silné dievča.
V srdci sa mi rozpúta páľava,
v očiach slzy sťa nevinné levíča.
Veriť je dar, no zároveň zrada,
zrada samej seba,
myslieť si, že ho mám rada,
akoby som bola slepá.
Túžim občas zavrieť oči a riadiť sa srdcom,
no lepšie je rozum poslúchať.
radšej nech mi je myseľ sudcom,
akoby som všetko mala srdcu ponechať.
Nech mi ľudia vyčítajú,
že neverím ani sebe samej.
Nech s tým avšak počítajú,
nezanechám po sebe ani úsmev.
Chlapec, prosím, nauč sa neklamať,
Už mi nič nehovor, nechcem počúvať klamstvá,
spoznaj pravdu a nauč sa milovať,
odíď a vezmi si so sebou zákerné tajomstvá.
Nevieš kto som, nevieš čo cítim,
no stále odolávam tvojím klamlivým slovám.
Tak prestaň s tým rytím,
viem, že som silná, vravím si, že to zvládam.
Už nie som to naivné dievčatko,
čo túžilo si splnť každučký sen,
Nie som to útulné mačiatko,
túto zmenu si ty konečne ceň.
Tak prestaň mi klamstvá vravieť do očí,
myslíš si, že som až taká hlúpa?
napokon sa to pre teba aj tak za dobre otočí,
a sebavedomie ti hrdo stúpa.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár