Srdce mi puká, strácam slová... snažím sa ich ukryť do básne,
neviem ako začať, hnev ma ovláda... načo sú mi všetky tie kázne?
Netuším čo je pravda, čo je lož, neviem či dobro konám,
veď ani biela farba bielou v skutočnosti nie je... a čo jej význam?

Človek nás učí čo je správne a čo naopak hriechom je,
avšak nič nie je skutočné, ničivá bolesť v nás koluje,
žilami putuje, usídli sa v srdci, tam sa trpko dusí,
pokiaľ neunikne von potokom spriaznených duší.

Úbohé uspávanky, slová chvály a ľútosti, tie už sú mi známe,
všetko dookola, kolotoč nezmyselných slov, okolnosť zaklame.
Výhovorky a prúdy falšovaných výčitiek, "prekrásna" zem...
kráčať po jej daroch znamená strácať krásny sen.

Áno, som mladá o živote toho veľa neviem,
ale buďme k sebe úprimní... prešlo mnoho zmien,
no život stráca svoje pravé hodnoty, stráca na kráse,
v žilách mi vrie hnev voči krvilačnej ľudskej rase.

Hanbím sa za cudziu i svoju vlastnú závisť,
keď sledujem tú ľudskú nenávisť,
ktorá tak rada ničí, rada ubližuje,
no jej dosledky nikto nesleduje.

Obhliadni si svoje možnosti,
ja radšej budem démon v podsvetí,
ako sa nechať živiť klamstvami,
ako byť človekom žijúcim na zemi.

 Báseň
Komentuj
Napíš svoj komentár