akoby som na nich mohla zabudnúť,
akoby ma mohli prestať prenasledovať
sú mostom do mojej minulosti
poznačené trpkými spomienkami
s bolestivými následkami, veď vy viete,
nič sa neskončí pouhým slovom
ani rozhovorom za jedným stolom,
a ja sa tak snažím to všetko ukončiť.
Spoločné chvíle, či smutné a či
úsmevom poznačené,
trpím keď na ne spomínam
pretože ich nedokážem vrátiť späť,
radšej ich zatláčam do úzadia,
avšak oni i tak chcú ma vždy viesť.
A tak musím so smútkom spomínať,
aká som bola a aká už nebudem,
a na svoj život postupne zabudnem,
zostávam zabudnutá v minulosti.
Boh vie, že po tom netúžim,
Boh vie, že tak žiť nemusím,
len nájsť iný spôsob ako...
a prestať sa hrabať v minulosti.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár