cítila tak vynímočná...
tie slová, ktoré mojou hlavou blúdia
znova a znova...
Tie slová, vďaka ktorým som verila,
že si to ty, kto patrí ku mne...
Bolia ma viac ako čokoľvek iné,
keď viem, že boli to len slová...
Klamstvá, ktorými si ma híčkal,
klamstvá, ktoré mi moj život
obrátili naruby.
Zabudla som dýchať, zabudla som
sa smiať, v deň keď si nás utopil.
Voda klesá a vyplavuje naše telá,
to moje bez srdca, to tvoje stále bije...
no nie vďaka mne...
Verila som v nás... každá vec mi Ťa pripomína,
a ja ťa chcem tak veľmi nenávidieť...
kričať, fackať a plaziť sa po zemi
až pokiaľ prídem o posledné zbytky sebaúcty...
No stále budem niečo viac ako ty...
Neviem čím som si to zaslúžila...
a vlastne už na tom ani nezáleží,
hádať sa kto pre nás spravil viac...
dôležité je, kto to zahubil...
Bol si to ty, bejb... len a len ty,
kto moje srdce rozdrvil na malé kúsočky.
A bolí to... tak veľmi až mám chuť svet
postaviť na hlavu...
no viem, že ani to moju bolesť neumlčí...
a je fuk či sa to všetko rýmuje...
lebo jediné čo teraz chcem,
to všetko zo seba vyplaviť...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár