Tak ani neviem... dosť dlho som tu nič nenapísal, keď mám povedať pravdu, ani neviem či sa ešte tak veľmi čítavajú blogy ako kedysi...Ale dnes po dlhom čase mám normálne že chuť niečo napísať.
Mám pocit že som tu vyčkával. Odišiel som odtiaľto ako jeden, ktorý sa raz vráti, keď bude na to čas. Inak milujem ten pocit keď sa dokážu napĺňať človeku sny. Keď niečo čo ti len chodilo po hlave a zdalo sa ti nemožné, totálne nemožné, že ty taký obyčajný jedinec nemáš ani šajnu to zmeniť, tak že to ozaj dokážeš. Ten pocit je dosť silný, popravde dosť aj na mňa prišiel a trochu mi zamotal hlavu .
Blbé je keď sa ráno zobudíš z fajn sna a povieš... bože škoda že je to sen. Ale super je keď sa zobudíš a zistíš že to sen nie je.
Keď si uvedomíme vlastne to naše poslanie na svete. Ja si myslím že každý tu nejaké má. Ťažko povedať či vopred určené.. Verím aj v osud ale neviem. Dôležité je to, kvôli čomu tu vlastne sme. Niekto celý život prežije v presvedčení že on tu nemá žiadne poslanie, a to nehovorím o nejakom výsadnom, fajnovom, zmysluplnom poslaní. Ale späť k veci.. keď si ho uvedomíme a začneme niečo k tomu robiť, ľudia, veď mi také veci dokážeme.. len sa chytiť svojich silných stránok.
Hej, treba byť na seba dakedy (keď nie vždy) tvrdý a prísny. Dakedy, aspoň pár krát byť ako decko ktorému sa nič nechce.. Tak je to asi fajn a normálne.. teda ambiciózne...
Ľudia dokážu svojou činnosťou ozaj veci... a niekedy aj človek, ako jedinec. Ale to je ozaj šanca ktorú môže každý alebo nikto z nás dosiahnuť..
...a niekedy aj sny sa dajú dosiahnúť, nereálne sny...
dobre mi padlo prečítať niečo od sakula také zrelé a veľmi pravdivé, jedna z práv, ktoré človek pochopí, len ak zažije na vlastnej koži, som rada, že ťa poznám a že ideš takou správnou cestou v živote
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.