aby som odplatil každému podľa jeho skutkou.
Ja som Alfa i Omega,
Prvý i posledný,
Počiatok i koniec.
(Zj 22:12,13)
I. Kapitola – Osudové stretnutie
Stála som uprostred hlbokého, tmavého lesa, zahaleného rannou hmlou. Snažila som sa prísť na to, kde to som a hlavne, prečo dopekla stojím uprostred lesa iba v nočnej košeli a papučiach. V tom lese nebolo počuť nič – žiadne zvieratá som nevidela, žiadne vtáky neštebotali, dokonca aj vietor ustál akoby mi chcel robiť napriek – vyzeralo to akoby ten les niekto zaklial a len čakal na to, kedy ho niekto zobudí. No potom som niečo začula …
Z hmly sa sťa hrozivý netvor vynoril človek. Ale vyzeral trochu neobyčajne ba až hrozivo. Mal dlhý čierný kabát s kapucňou natiahnutou na hlave. Mal ju tak hlboko stiahnutú do tváre, že som nevedela ani určiť či je to žena alebo muž. Ale v takýchto prípadoch je to väčšinou muž. Každý normálny človek by sa ho začal báť a utiekol by. Zvláštne, pomyslela som si. Vôbec som sa ho nebála.
O malú chvíľu som už taká odvážna nebola. Mám na mysli ten moment, v ktorom ten neznámy človek vytiahol spoza chrbta dlhý meč, Tak to je môj koniec, pomyslela som si. Lenže ten meč stále držal pri tele a začal sa ku mne približovať.
Keď už bol len niekoľko centimetrov od mojej tváre, odrazu zdvihol hlavu tak, aby sa mi pozrel do očí – do mojich vystrašených očí. Mal tak zvláštny pohľad – priam hypnotizujúci pohľad. Jeho oči boli veľké, temno karmínovej farby plnej hnevu a zúrivosti. Čo ma však zarazilo, bolo, že v ľavej ruke držal ruženec.
Po tom krátkom pohľade, hlboko zavrčal, ustúpil o pár krokov dozadu, zdvihol meč, zahnal sa ním rovno na mňa a v tom …
A v tom zazvonil môj obrovský červený budík s takou intenzitou, až som od ľaku spadla z postele. Aj keď som ležala na zemi, ešte som stále nebola celkom pri vedomí, pretože som začula jeho hlas, ktorý mi povedal: „JEDNĚHO DŇA...“
S veľkým povzdychom a s poriadnou dávkou sebazaprenia som sa zdvihla zo zeme a sadla som si na okraj postele.
„Mama mala ozaj pravdu, keď mi hovorila, že tie hotdogy sa nemajú jesť na večeru.“ povedala som si pre seba. S ďalších krátkym povzdychnutím som si prehrabala svoje krátké havranie vlasy. Ako som sa tak v nich prehrabávala, rozmýšľala som nad tým snom.
Ten sen bol veľmi zvláštny. Myslím tým, že všetky moje doterajšie sny boli veľmi chaotické, miešalo sa v nich všetko so všetkým a kvôli tomu som sa vždy smiala zo sna. Ale tento – tento bol iný ako ostatné. Bol až príliš živý. Bolo to ako nejaká spomienka, na ktorú časom zabudnete, ale vaše podvedomie vám ju takýmto spôsobom pripomenie. Ale určite to nebola žiadna spomienka, pretože by som si niečo také pamätala. No najčudnejšie bolo to, že ten hlas som počula ešte aj potom, keď som sa zobudila.
O tom som už viac nechcela premýšľať, pretože som z toho mala zlý pocit, tak som sa radšej postavila z postele, postavila som sa pred zrkadlo a kritickým zrakom som sa sa ohodnotila.
„Dievča, už žiadne hotdogy na večeru!“ prikázala som si.
Mala som pre takéto rozhodnutie exaktné dôvody – oči som mala červené od nekvalitného spánku, čo sa v poslednom čase stávalo dosť často, taktiež kruhy pod očami, ako keby ma niekto zmaľoval a vlasy? Povedala by som, že vyzerajú ako vrabčie hniezdo, ale to by som urazila tie vrabce!
Sadla som si pred zrkadlo, na tvár som si naniesla toľko púdru, aby to dostatočne zakrylo tie kruhy pod očami. Nahádzala som na seba prvé, čo mi padlo pod ruku, schmatla som svoje obľúbené slnečné okuliare a začala som krkolomne utekať dole schodmi, pretože ako vždy som meškala na autobus. Ako každý deň aj dnes, som stihla zísť z verandy, no môj odvoz už bol ďaleko-praďaleko.
„Do čerta so všetkým!“ zahrešila som. Rozzúrene som si sadla na verandu a hnevala som sa na celý svet. Preblesklo mi hlavou, že keby som mala aspoň jednu kamarátku v tom prekliatom autobuse, určite by poprosila šoféra, aby na mňa chvíľu počkali. Ale keďže žiadne kamarátka nebola, každý deň ma musel voziť do školy môj otec.
„Prečo ja?“zamrmlala som si pre seba.
„Ja ti poviem prečo ty, ozvalo sa za mnou, keby si dala na moju radu a nastavila budík o pár minút skôr, určite by si ten školský autobus stihla. Ale ty nie! No načo by niekto dával na rady svojich rodičov, no nie?“
Otočila som sa a zo zachmúreným pohľadom som sa pozrela na svojho otca – Landona Sullivena, no všetci ho jednoducho volali „Lann.“
„Ako vždy, máš úplnú pravdu, oci. Dám na tvoju radu.“ povedala som mu zmierlivo a pobozkala som ho na líce. V tom som sa opäť zamračila.
„Landon Peter Sullivan! Koľko krát som ti už povedala, aby si prestal fajčiť, ha?“
„Dobre, dobre, už to hádžem. Si spokojná?“ dopovedal, keď špičkou topánky uhasil nedofajčenú cigaretu . „Bolo už dosť toho poučovania. Odveziem ťa, ale už naposledy.“
„Dobre tati.“
Viete, toto mi hovorí každé ráno, keď nestihnem do školy. Ako sme tak kráčali k autu, nevinne som nadviazala rozhovor.
„Keby som mala auto, už by si ma viac nemusel voziť do školy.“
„Keby som nemal tak nezodpovednú dcéru, ktorá neberie do úvahy moje rady, nemusel by som ju voziť každé ráno do školy... Ale no tak, Alice. Už sme predsa o tom hovorili. Auto dostaneš až keď skončíš strednú školu a bodka.“
To je celý on. Neoblomný ako skala. Veď aj predsa musí byť. Túto pre mňa otravnú vlastnosť si cibrý do dokonalosti v svojej práci. Je to mestský sudca v meste Greensboro, v štáte Severná Karolína.
A ani ja som sa vám nepredstavila, čo je odomňa nanajvýš neslušné. Volám sa Alice Veronique Catherine Sullivanová, sedemnásťročné dievča túžiace po vlastnom aute. Všetci ma však volajú „Al“ a ja neviem prečo. Jednoducho som sa s tou prezývkou zmierila a hotovo.
Keby som mala o sebe niečo povedať …. tak na začiatok, nepatrím do skupiny práve najobľúbenejších dievčat v našej škole. Ja alebo skôr ostatní ma zaradili do kategórie outsiderov. Nechodím na žiadne párty, nefajčím, nepijem a ani nedrogujem, preto som prirodzene skončila na spodnom priečinku spoločenskej hierarchie, ktorá vládne na našej škole.
Hoci nepatrím medzi elitu školy, mám aspoň šťastie, že patrím k tej prvej skupine outsiderov. Totiž, naša školská hierarchia rozdelila outsiderov do dvoch skupín. V tej prvej skupine sú ľudia absolutne ignorovaný ostatnými zo školy. K týmto patrím aj ja. No v tej druhej skupine sú tí, poväčšine chlapci, ktorým kradnú peniaze na obed, topia ich v záchodoch a potom tam ostanú priviazaný alebo takí, ktorí ostatnú natlačený v školských skrinkách.
Tak … to by bol v skratke opísaný môj mimoriadne nudný život. Ďalšie podrobnosti z môjho života sa dozviete počas môjho rozprávania.
„Oci, večera bude o siedmej. Nieže budeš meškať, jasné?“ spýtala som sa ho pochybovačne.
„Akoby si ma nepoznala.“ odfrkol nespokojne.
„No veď práve. Maj sa, oci.“ dala som mu pusu na líce a vystúpila som z auta. Keď otec odišiel, porozhliadla som sa po škole ako bolo každé ráno u mňa zvykom.
„Ďalší deň v raji.“ zašomrala som si.
Ako som prechádzala okolo parkoviska, všimla som si, že na parkovisku stojí nové, dosť draho vyzerajúce auto. Bol to čierny Forg Mustang GT 500. Nieže by som bola predplatiteľom Auto Moto Revue, lež môj otec už dlhé roky túži po niečom takom. A slúbil si, že hneď ako pôjde do dôchodku, si niečo také, ako je ten Ford Mustang, zaobstará.
S miernym odfrknutím, som prestala premýšľať, komu to auto patrí a pobrala som sa na hodinu. Vchádzajúc do triedy si nikto ani len nevšimol, že som vošla. Takto to bolo každé ráno. Každé ráno som otvorila dvere, vošla som dnu, trochu som sa porozhliadla, no nikto zo zúčastnených nikdy ani len raz nezdvihol hlavu, ako keby to bola tá najťažšia vec v živote. Zo začiatku, má tá ich ignorácia trápila, niekedy som dokonca pociťovala aj hnev. No ako sa týždne zlievali do mesiacov a mesiace do rokov, som si na to už celkom zvykla. Teraz, keď vojdem do triedy, mám pocit, ako keby to bola ich normálna reakcia.
Ale keď do triedy vošla Tiffany Atkinsonová …. To bola presne opačná reakcia mojej triedy. Rovnako ako mňa ignorovali, tak sa ostatný šli pretrhnúť aby jej povedali svoje „ahoj.“ Tiffany bola zhmotnenín sna každého amerického dievčata (samozrejme, až na mňa!) - bola hlavnou rozstlieskavačkou, predsedkyňou školskej rady, hoci mi dodnes nedá spávať, ako ju mohli vybrať do takého významného postu, keď sa jej IQ rovná inteligencii lúčneho koníka, ale čo jej dievčatá najviac závideli, bol jej chlapec. Chodila s kapitánom baseballového tímu, Chuckom Richiem.
No dosť bolo o nich. Ako každú prvú pondelkovú hodinu, sme aj dnes mali literatúru. Otvrila som si učebnicu na mieste, kde sme naposledy skončili. Charles Dickens a sestry Bronteové – moji obľúbený spisovatelia.
Keď zazvonilo, všetci čakali, že dverami prejde pán Jones – náš učiteľ literatúry. No ani po piatich minútach sa nikto neobjavil. Keď už prešlo ďalších desať minút a ja som sa už poriadne nudila, sa s veľkým zafúčaním konečne objavil náš vyučujúci.
„Prepáčte, že meškám, ale dostal som defekt. Takže, uhm... kde sme to naposledy...“
Nestihol ani dopovedať, pretože sa vo dverách zjavil on. Určite si kladiete otázku, kto je to on, ale ani ja som to vtedy ešte nevedela.
„Prepáčte, mladý muž. Môžem vám nejako pomôcť?“ ozval sa pán Jones.
Všetci sa naňho prekvapene pozreli, keď sa na mňa, aspoň to tak vyzeralo, žiarivo usmial a vkročil do triedy.
„Oh, určite mi môžete pomôcť. Je toto trieda učiteľa Jonesa?“
„Áno, mladý muž.“
„Tak potom som tu správne. Dobré ráno, pán Jones. Volám sa Sam Eframm a som váš nový študent. Tu máte študentský preukaz.“ podal mu kus papiera.
„Výborne. Vitajte na mojej hodine, tu máte učebnice a nájdite si voľné miesto, aby som mohol pokračovať v hodine.“
Pozorne sa porozhliadal po nejakom voľnom mieste. Všetci, tak ako aj ja, sme vedeli, že si sadne ku Tiffany, tak som sa radšej zahľadela späť do učebnice.
Mysliac, že si už určite k niekomu sadol, som zdvihla hlavu, aby som zistila, kto je ten šťastlivec. Takmer som dostala infarkt, keď som zistila, že sedí vedľa mňa a usmieva sa. Na mňa! Opatrne som otočila hlavou a videla som nesmierne udivené tváre mojich spolužiakov a Tiffaninu od rozzúrenia skrivenú tvár. Svojim pohľadom som sa vrátila späť ku Sammovi a nesmelo som sa na neho usmiala.
„Ahoj. Ja som Sam a ty?“ spýtal sa ma a pritom sa mi pozeral do očí. Neviete si ani len predstaviť aké krásne zelené oči mal. Takýto odtieň zelených očí môžete vidieť, len na stredovekých obrazoch, ktoré vyobrazujú anjelov. Jeho pohľad bol príjemný a zároveň tak spaľujúci. Jeho čierne vlasy pekne kontrastovali s jeho očami.
Mál jemne symetrické črty, ale neboli to už chlapčenské črty. Bolo na ňom vidieť, že je to už muž a určite to vedeli oceniť všetky dievčatá. Bol oblečený vkusne, ale nebol oblečený, ako naši chlapci. Mal na sebe sivú košelu, ktorej rukávy mal na pol vykásané , čiernu vestu, čierny opasok s kovovou prackou, tmavomodré nohavice a čierne topánky o podotkínam, že to neboli tenisky, čím má už teraz u mňa plus.
Proste a jasne, vyzeral ako keby ho vystrihli z módneho časopisu. Menšia poznámočka, ktorá bude zaujímať najmä dievčatá – hoci mal oblečenú košeľu, spozorovala som, že má pod ňou pekne vypracované svaly. No ale späť k veci...
„Ja som Al. Ahoj.“ hanblivo som sa usmiala.
„Al...veľmi zvláštne meno. Je to skratka z tvojho mena alebo sa tak naozaj voláš?“
„Celým menom je to Alice, ale každý má volá Al a ja už ani neviem prečo.“
„OK, … Al. Nebude ti vadiť ak ťa budem volať Alice, pretože z duše nenávidím tieto skratky. Podľa mňa to uberá z charakteru človeka.“
„Jasné, prečo nie.“ jeho návrh ma trošku zaskočil. „A tvoje je aké celé meno?“
„Nechci to ani vedieť.“ nervózne sa zasmial. „Ehm, môžem sa ťa na niečo spýtať?“
„Jasné. Som len tvoja.“ správala som sa ako úplny debil!
„Prečo sa na nás tak divne pozerajú?“ a mykol hlavou smerom ku ostatku triedy. Obzrela som sa opatrne ponad jeho rameno a vážne sa na nás všetci pozerali.
„Jednoduché. Sadol si si „k čudnej Al“. Každý totiž očakával, že si sadneš k Tiffany.“ kývla som smerom k jej lavici. Sam sa otočil a keď sa pozrel na Tiffany, ktorá bol od zúrrivosti celá bez seba, z ničoho nič sa začal smiať. Mal krajší smiech, než čokoľvek iné, čo som predtým počula.
„Prečo sa smeješ?“ spýtala som sa celá zaskočená.
„Len mi je smiešne, prečo každý očakával, že si k nej sadnem.“
„Asi preto, že je to hlavná rozstlieskavačka a najkrajšie dievča v škole.“
„Ty si oveľa krajšia ako tamtá.“ nahol sa ku mne a brnkol mi špičkou prsta po nose. Vo chvíli som sa červenala až po uši.
„ A mimochodom, prečo máš takú divnú prezývku?“
„Vieš, vec sa má tak, že...“ nestihla som dopovedať vetu, pretože nás v našom rozhovore vyrušil učiteľ.
„Prepáčte, vy dvaja. Nevyrušujem vás náhodou?“ To bolo prvýkrát čo má nejaký učiteľ napomenul. Aké poníženie! Kým som stihla vyžmoliť nejakú solídnu odpoveď, iniciatívy sa chytil Sam.
„Ani náhodou, pán učiteľ. Počúvame vás.“
„Oh, vážne? Tak nám prezradte, pán Eframm, prečo Jana Eyrová opustila...“
„Edwarda Rochestera? Pretože sa dozvedela, že jej milovaný Edward je ženatý a že svoju šialenú ženu ukrýva v podkroví v Thornfielde, kde sa mimochodom odohráva väčšina príbehu. Ak chcete, môžem pokračovať aj ďalej.“
„Veľmi pôsobivé. A ktoré diela od sestier Bronteových sa vám ešte páčili?“
„Čítal som Vilette. Na tomto diele sa mi páčilo ako autorka vykreslila svoju hrdinku ako statočne bojuje so svojim osudom. Ďalej som čítal aj Shirley, ale to bolo niečo hrozne podpriemerné, ale najviac na mňa zapôsobilo dielo Búrlivé výšiny od jej mladšej sestry Emily. Je priam neuveriteľné ako autorka vykreslila hrdinku Catherine, ktorá priviedla do záhuby každého, kto ju miloval. Najviac z nich asi trpel Headcliff a som presvedčený, že sa po smrti obaja stretli, pretože ich láska, napriek všetkým nepriazniam osudu, pretrvala.“
„OK, OK. Vzdávam sa. Myslel som si, že ťa nachytám, ale ty si zrejme veľmi sčítaný. Takže... do piatka si prečítajte ôsmu kapitolu Jany Eyrovej, pretože v piatok bude z toho písomka a ty, Tiffany sa mi potom neopováž tvrdiť, že máš opäť menštruačné bolesti alebo nejaké iné nezmysly.“
Všetci sa smiali, keď začalo zvoniť. Postavila som sa zo stoličky a chcela som si zobrať knihy, ale Sam bol rýchlejší.
„Ak dovolíš, zoberiem ti tieto knihy a ty mi zatiaľ odpovieš na tú poslednú otázku...“
„Ako chceš.“ Od prvej chvíle som pri ňom mala pocit, ako by som ho už odjakživa poznala.
„Už v škôlke som patrila medzi outsiderov. Nikto sa so mnou nehral, nikto sa so mnou nerozprával a vždy som sedela sama. Myslela som si, že keď prídem do školy, že sa to zmení. Ale bolo to presno to isté. Ťahalo sa to so mnou cez celú základnú školu a tieto predsudky voči mojej osobe ma prenasledovali aj na strednú školu. Každý ma tu ignoruje, nikto sa so mnou nerozpráva, nikto sa nepozrie ani v tú stranu, kde sedím, ako keby som pre nich neexistovala.
Zo začiatku ma to trápilo, ale postupom času som prišla na jedno zistenie.“
„Na aké? Ak sa smiem spýtať.“
„Prečo sa trápiť pre ľudí, pre ktorých vôbec neexistujem a ani zrejme nevedia, že žijem?“
„Takže, týmto môžem vylúčiť aj chlapcov. Vieš, chcel som aj na to opýtať.“
„Hoci nemám ani jednu kamarátku či niekoho v mojom veku, mám veľa priateľov medzi dospelými. A práve tieto priateľstva odomňa odpudzujú všetkých mojich rovesníkov.“
„Ako to? Nechápem to. Vieš o tom, že som z teba celý zmätený a to sa mi ešte nikdy nestalo.“ zvolal pobúrene.
„Moji priatelia sú policajti.“
„Policajti. Ako je vôbec možné sa spriateliť s policajtmi?“ spýtal sa šokovane.
„Je to celkom ľahké. Lenže tvoj otec musí pracovať ako miestny sudca.“
„Tvoj otec je sudca?“
„A nielen to. Kým sa tu s mamou presťahovali, môj otec bol najmladším súdcom najvyššieho súdu vo Washingtone. Práve on a jeho povolanie, pôsobí na mňa ako repelent na chlapcov.“
„A čo tvoja mama?“
„Moja mama zomrela pred takmer ôsmymi rokmi na leukémiu.“
„To mi je ľúto … Nechcem byť dotieravý, ale mohla by si mi ukázať tvoj rozvrh. Pretože riaditeľka mi dala ťahať papieriky s mojim rozvrhom.“ Chvíľku sa pozeral na môj rozvrh a hneď sa mu tvár rozžiarila.
„Buď je to náhoda alebo osud, ale ja na náhody neverím. Musel to byť osud.“
„Čo sa stalo?“
„Máme rovnaký rozvrh. Nie je to skvelé?“
„Úplne. Ale ja neverím na osud, takže to musela byť len náhoda.“
„Mysli si čo chceš, ale aj tak budeme spolu ...“ šokovane som sa na neho pozrela a on sa rýchlo opravil.
„Myslím tým, v škole ako inak.“
„Jasné …“ na chvíľu nastalo trápne ticho. Začali sme sa len tak prechádzať a každý sa za nami obzeral.
„Takže … ak dobre uvažujem, tak pri tebe nikto nesedí.“
„Máš pravdu. Nikto nesedí...“ dodala som plačlivo a zvesila som hlavu.
„Chcela si povedať, že nikto nesedel.“ Ukázal na seba prstom. „Odteraz si pod mojimi ochrannými krídla a časom z teba urobíme opäť viditeľného človeka. OK?“
Sklonil hlavu až bol od mojej tváre len na pár centimetrov a pozrela sa mi do očí. Neviem ako to robil, ale vždy keď sa mi pozrel do očí, mi splašene začalo biť srdce.
„Viem, že je to len predsa trochu skoro, ale čo máš dnes na večeru?“
„Dnes je pondelok, takže .. sviečkovú. Presne! Varím sviečkovú.“
„Zbožňujem sviečkovú! Takže prídem o siedmej. Vieš, chcem sa len presvedčiť či tvoj otec ako repelent na chlapcov odoženie aj mňa alebo nie.“
„Ok. Ako chceš!“ vydýchla som ohúrená.
A takto to pokračovalo celý deň – on sa pýtal mňa a ja som sa pýtala jeho. Boli to celkom bežné otázky ako čo mám rada, čo nemám rada, obľúbená muzika, obľúbené jedlá, veci alebo miesta a same ďalšie sprostosti.
Dozvedela som sa, že jeho rodičia vlastnia celkom rozsiahlu sieť obchodov so starožitnosťami po celom svete, takže väčšinu roku sú na cestách. Jeho už omrzelo žiť v takom veľkom dome celkom sám. Hovorím o luxusnom dome v preslávenej štvrti Beverly Hills. A tak sa rozhodol, že si prenájme nejaký byt, samozrejme v otcovom mene, v nejakom malom meste. Až natrafil na naše malé mesto v Severnej Karolíne.
Keď sa vyučovanie skončilo, ten, kto by nás nepoznal, by o nás povedal, že sa poznáme od detstva a nie len jedno dopoludnie. Keď sme vyšli z budovy školy, odrazu ma niečo napadlo:
„Môžem sa ťa na niečo spýtať?“
„Pýtaš sa celý deň, tak do toho, Alice.“ Ah, ako krásne znie moje meno, keď ho vysloví on.
„Ten čierny Ford Mustang, čo stojí tamto na parkovisku, je určite tvoj, však?“
„A čo ťa viedlo k takémotu záveru.“
„Učiteľ by si zo svojho mizerného platu takéto auto nemohol dovoliť a najlepšie auto tu mal doteraz Chuck Richie. A to vlastní len mizerný Chevrolet. Takže jediný kandidát na majiteľa tohto prekrásneho tátoša, si ty.“
„Si veľmi vnímavá.“
„Ďakujem.“ mierne som sa mu uklonila šla som smerom k autobusovej zastávke.
„Môžem sa ťa spýtať, kam to ideš?“ Ukázala som rukou priamo pred seba.
„Smer – autobusová zastávka.“ chytil ma za plecia a otočil ma úplne opačným smerom.
„Nový kurz, plavčík – čierny Ford Mustang!“
„Ale no taaaaaak, Sam. Prečo musím byť plavčik, ha? Nemôžembyť napríklad … čo ja viem … tvoj kormidelník?“ Zasmial sa nad tým.
„Ako chceš, Alice. Vlastne … zadajte nový kurz, kormidelníčka Alice.“ Zatvárila som sa ustarostene.
„Nebude ti vadiť odviesť ma až na druhý koniec mesta?“ On na moju otázku len bezstarostne kývol rukou.
„Pre moju Suzy to nebude žiadny problém. A aj keby som nechcel, musel by som ťa odviesť, pretože by som netrafil k vám na večeru.“
„Suzi? Suzi je tvoje auto?“ spýtala som sa posmešne, keď mi otváral dvere na aute. Každý by si určite pomyslel, že by takémuto auto dal mužské meno.
„Prečo sa pýtaš? Je na tom niečo divné?“
„Nie, ja lenže … prečo si mu nedal mužské meno?“
„Pretože, toto auto ako si ho nazvala, je ako žena – je prekrásna, má ladné krivky a je rovnako zaťatá. Keď si jedného dňa povie, že nenaštartuje, tak môžem ísť rovno peši.“
Asi o päť minút neskôr, sme zastali pred našim domom. Bola to dvojposchodová budova, postavená vo viktorianskom štýle, s verandou a drevenou hojdačkou.
„Páni! Pozerám, že ani ty si nežiješ v úplnej chudobe.“
„A to mi hovorí ten, čo sa odsťahoval z domu v Beverly Hills. Mal si pravdu. Vážne, sme tu prišli rýchlo.“
„Určite ti nevadí, že sa sa pozval na večeru?“
„Nebuď hlúpy. Budem rada, keď prídeš. Pre mňa a môho otca to bude príjemná zmena.“
„OK. Zatiaľ sa maj.“ A letmo ma pobozkal na líce. Mal tak príjemnú vôňu, z ktorej sa mi zakrútilo v hlave. Omámene som mu povedala.
„O-OK. Takže o siedmej. A buď presný.“
Usmiala som sa a vystúpila som z auta. Už som bola na druhej strane cesty, keď som počula tiché zabzučanie otvárajúceho sa okna.
„Hej Alice, je to veľké, zelené a keď to na teba spadne, zabije ťa to. Čo je to?“
„Čo?“ spýtala som sa prekvapene. „Vlastne .. nemám ani potuchy.“
„Letiaci biliardový stôl. Tak sa maj.“ Naštartoval preč a už ho nebolo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár