ONCE UPON A TIME... Pred mnohými a mnohými rokmi žil v kráľovstve Elendorf kráľovský pár Raven a Ann. Obaja vládli svojej krajine múdro a spravodlivo desiatky rokov. No ich šťastný život nikdy neobdarilo žiadne dieťa.
Keď mal kráľ štyridsať rokov, pri jednej zo svojich výprav dobili mesto, ktoré sídlilo na útese ostrova, ktorého meno nevedel, ale v preklade to znamenalo „tam kde slnko zapadá“ Po dlhých dňoch, keď už mesto bolo dobyté sa starý Raven prechádzal po zničenom meste, keď v tom začul usedavý nárek malého dieťaťa. Po hodnej chvíli, kráľ našiel malé dievčatko, ktoré sotva vedelo sedieť ako sa zaplietlo do ružového kra. Kráľ dievčatko zdvihol do náručia a všimol, že na plienke má zlatou niťou napísané meno – volala sa Hitomi. Kráľ usúdil, že dieťa musí byť z kráľovskej rodiny, pretože v tejto časti sveta mohli mať zlatom vyšité mená len členovia kráľovskej rodiny.
Raven si spomenul, že jej rodičia spáchali samovraždu, hneď ako vpadli do mesta, pretože by nemohli zniesť prehru a následne zajatie. Pomyslel si, že toto dievčatko malo šťastie, že ho nezabili ako seba jej rodičia. Napadlo ho, že Hitomi môže doniecť svojej bezdetnej manželke.
Ann si malú Hitomi okamžite zamilovala. Ako čas plynul, manželia si všimli, že zakaždým keď na ňu zavolali, otočila sa v druhú stranu... Hitomi nevidela. O rok neskôr prišli na to, že hoci Hitomi učili rozprávať, nevedela povedať ani jedno slovko. Bola nemá. Napriek tomu, si manželia Hitomi nechali a ešte viac ľubili a kráľ ju vyhlásil za dedičku trónu.
O 15 rokov neskôr, keď mala Hitomi sedemnásť rokov, sa na jej narodeninovej oslave zjavil neznámy cudzinec s dôležitými správami a ich dcére. Hovoril, že pred stovkami rokov Bohyňa spravodlivosti splodila s Bohom múdrosti dcéru, ktorej dali meno Hime. Hime sa mala jedného dňa stať nástupkyňou svojej matky. Hime sa však svojej cesty vzdala a požiadala svojich rodičov, aby sa mohla stať smrťeľnou. Hime sa o niekoľko rokov vydala a spolu s jej manželom založili kráľovstvstvo, z ktorého pochádzala Hitomi. Keď Hime porodila svoju prvú dcéru, jej rodičia vyriekli proroctvo, ktoré hovorilo o tom, že trinásty ženský potomok ich dcéry Hime, bude po svojich prastarých rodičoch – bude slepá ako spravodlivosť a nemá, pretože múdrosť sa môže vyjadrovať aj bez slov. Tak vznikla legenda o nevidiacej princeznej. Ale aby neboli bohovia taký krutý, mohla sa svojej slepoty aj nemosti zbaviť len v prípade, ak jej na oči dá muž bozk z čistej a nepoškvrenej lásky, ktorého bude milovať.
Hneď ako si kráľ vypočul cudzinca, poslal kráľ poslov do každého rolu kráľovstva s výzvou, že dá svoju korunu tomu, kto navráti ich dcérinym očiam svetlo. A tak sa z každého kúta nahrnuli bohaté rodiny aj so svojimi synmi s nádejou, že práve oni budú mať šťastie. No nikomu z nich sa nepodarilo jej vrátiť zrak.
Po polroku márneho snaženia sa zúfala princezná prechádzala po svojej súkromnej záhrade. Pretože bola jar, princezná ovoniavala každý púčik, každý kvietok, na ktorý len dosiahla.
Keď jedného dňa sedela v tráve pokojne si pletúc venček z kvetov, odrazu začula prekrásnu melódiu. Najprv nevedela čo je to z a melódiu, ale spomenula si, že jej otec vie hrať na husliach. Vedela, že to nie je jej otec, pretože krásne hral, nikoho ešte nikdy nepočula hrať tak čisto. Hitomi bola už od mala zvedavé dieťa a tak sa vybrala hľadať toho, kto vyhrával na husliach v jej záhrade. Bolo ho dosť ťažké nájsť, pretože záhrada bola dosť priestranná.
Asi po piatich minútach začala melódia silnieť. Keď už bola celkom hlasá a zreteľná, si po hmate našla strom, pod ktorý si sadla. Netušila však, že pod tým istým stromom hral aj ten neznámy huslista. Bol to krásny krásny mladý muž s belasými očami ako samé nebo a s nakrátko ostrihanými havraními vlasmi.
Do Hitomi sa okamžite zamiloval na prvý pohľad, no vedela, že je slepá a tak radšej nedal o sebe vedieť a hral ďalej. Keď mladí prestal hrať, opatrne sa postavil a odišiel preč. Keď Hitomi večer ležala v poesteli, v kútiku duše dúfala, že tam na druhú deň bude ten neznámy huslista. A tak sa aj stalo. Hitomi chodila každý deň v tú istú hodinu pod ten istý strom, aby počúvala svojho neznámeho huslitu. Hitomi sa dňho zaľúbila skrz jeho hudbu a mladík sa zamiloval skrze jej zelených očí bez svetla.
O tri týždne neskôr, sa však jedného dňa jej huslita neobjavil. Celá zúfala prišla domov, a keď ju jej rodičia zastavili nevediac čo sa stalo, hodila sa im s tichým plačom do náručia. Jedinými spôsobom ako sa dozvedieť čo sa naozaj stalo bo tom, že dali pred ňau papier a povedali aby všetko napísala. Hoci bola Hitomi slepá, dokázali ju naučiť písať. Trik bol v tom, že každé písmeno abecedy malo svoju básničku s postupom ako ho napísať.
A tak Hitomi nepísala všetko o záhrade, ale aj o chlapcovi, ktorý tam hrávala na husliach. Ale hlavne napísala, že sa zamilovala. Kráľovi to stačilo. Opäť kráľ posla poslov do každého kúta kráľovstva, nech privedú každého chlapca aj muža, ktorý vie hrať na husle. Povedal tiež, nech si každý zo sebou donesie svoje husle, pretože Hitomi môže ukázať na svojho huslistu jedine vtedy, keď spozná jeho hru na husle. Prišiel každý, kto vedel aspoň trochu hrať na husle. Hitomi bola celá vzrušená z toho, že si dnes nájde svojho milého. No čím ich viac odmietal, tým bola smutnejšie.
Až nakoniec ostal maldý muž. Kráľ povedal:
„Hraj.“ Ale mladík len naňho nechápavo civel. Spoza davu višiel starec a povedal:
„Prepáčte mu to, Vaše veličenstvo, ale môj pán je hluchý aj nemý...“
„Tak to vôbec nemusí hrať.“ povedal kráľ.
„Len ho nechaj oci, veď je už aj tak posledný. Nech si len zahraje.“
Starec naznačil mladíkovi aby začal hrať. Hneď ako Hitomi začula prvé tóny jeho huslí, sa jej do očí nahrnuli slzy. Pomaly vstala a vznešeným krokom šla rovno k huslistovi. Rodičia vedeli, že je to „on.“ Keď už stála tesne pred ním, opatrne zdvihla ruku a dlaňou ho pohladila po líci. Chlapec sa na ňu usmila, hodil husle na zem a vzal Hitomi do náručia. Hitomi sa od šťastia rozplakala. Chlapec jej chcel usušiť slzy bozkami, a tak ju pobozkal na oči a potom hneď na ústa. Hitomi zaklipkala ústami a keď otvorila oči, videla! Videla krásneho muža s nádherne nežnými očami. Dlho sa na seba pozerali a nakoniec prehovorila ako keby nikdy nebola nemá:
„Ako sa vlastne voláš? “ spýtala sa princezná. Opäť zaňho prehovoril starec:
„Je mi veľmi ľúto princezná, ale môj pán je od narodenia hluchonemý.“ Hitomi sa naňho zúfalo pozrela a keď sa na ňu smutne usmial, ešte viac sa k nemu pritúlila. Pobozkala ho na ústa a potom mu roztraseným hlasom nežne pošepkala do ucha:
„Aj keby si do smrti nepočul môj hlas, aj keby z tvojich úst nevyšlo ani slovko, navždy ťa budem milovať. Stačí ak navždý ostaneš so mnou.
Do chlapca ako keby trafil blesk z jasného neba. Otvoril ústa a nakoniec povedal: „Čo si sa ma to chcela opýtať? “
„Chcela som vedieť ako sa voláš...Čo? Veď ty ma počuješ a rozprávaš! ! ! “ skríkla Hitomi hodiac sa mu späť do náručia. „Naša vzájomná láska nás oboch vyliečila...Láska bez slov.“
„Ale prečo si vtedy ani raz nedal o sebe vedieť? “ spýtal sa vyčítavo princezná
„Pretože som vedel, že si slepá a bál som sa, že keby som sa ťa dotkol, zľakla by si sa ušla by si. Vieš, ja som sa do teba zamiloval na prvý pohľad...“
„A povieš mi už konečne ako sa voláš? “
„Volám sa Adam.“
„A povieš nám Adam, odkiaľ si? “ opýtal sa kráľ.
„Prepáčte mi to, Vaše veličenstvo. Volám sa Adam a som dedič trónu v susednom kráľovstve. Ak smie...žiadam Vás o ruku Vaše jedinej no krásnej dcéri, Vaše veličenstvo.“
„Môžete sa vziať.. A navyše po Vašom sobáši sa vzdám trónu a vás, deti moje, korunujem za kráľa a kráľovnú Elendorfu.
A tak sa aj stalo. Po svadbe ich Raven korunoval. Na ich kornovaciu sa z hora pozerali Bohyňa spravodlivosti, Boh múdrosti v spoločnosti Hitominých pravých rodičov. Boh múdrosti povedal:
„Vidíte? Láska môže byť bez slov a predsa je to láska.“
Hitomi a Adam vládli múdro a spravodlivo mnoho rokov a kým vládli v Elendorfe ich potomkovia, v kráľovstve bol vždy mier a pokoj.
AND THEY LIVED HAPPILY EVER AFTER
„The End“
Rozprávka
Komentuj
Komenty k blogu
1
moncici777
20. 11.novembra 2009 18:06
pekné
Napíš svoj komentár