Ako každý deň aj dnes ma zobudil môj budík. Urobil som s ním to, čo s ním robím každé ráno – šmaril som ho o stenu a povedal som si, že sa mi nechce. Povedal som to sladko, pretože mama musela niekam odísť skoro ráno. A tak som bol celý rád, že nie je doma a že ma nikto nebude rušiť v spánku. Aspoň som si to myslel...
Akurát som mal krásny sen o tmavovlasej exotickej žene odetej len v bikinách, keď ma zrazu začal budiť mužský hlas. Nebolo by na tom nič čudné... len to, že som jediný chlap v našej domácnosti. Podvedome v polospánku som hovoril:
„Oci, ešte päť minút...“
„Stávaj sedmospáč, ja nie som tvoj fotrík....hýb sa!!!“ Hoci som nemal otvorené oči, cítil som, že mi hovorí priamo do ucha, tak som sa ho snažil udrieť päsťou. Pri tom ako už moja päsť mierila na jeho tvár som mal otvorené oči a videl som ako moja päsť preletela skrz jeho hlavu. Asi by ste sa na mojom mieste preľakli, ale ja som to bral s rezervou. Bol to len Hiro – niečo ako môj strážny DUCH!
Asi som sa zabudol zmieniť o tom, že vidím duchov. Veľmi sa za to ospravedlňujem. Určite si kladiete otázku, ako je to možné...stalo sa to asi takto...
Už som vám predtým hovoril, že môj otec zomrel keď som mal asi päť rokov. Keď mal pohreb, jeho telo sme mali vystavené u nás doma v obývačke. Mama jeho smrťou veľmi trpela a chcel som jej jednoducho nejako pomôcť, hoci som bol ešte len malé dieťa. Rozhodol som sa, že mu dám posledné „zbohom“. Pohol som sa k jeho truhle a keď som sa k nemu priblížil dostatočne blízko, tak urobil niečo, čo zmenilo celý môj budúci život...otvoril oči (všetko čo urobil alebo povedal som počul len ja) a povedal mi:
„Drahý Jarod, nikdy nedopusti, aby sa tvojej mame niečo stalo.“
„Neboj sa ocko, nikdy sa jej nič nestane.“
Potom zatvoril oči a ja som sa srdcervúce rozplakal a keď ma viedli celého skrúšeného do detskej izby cez plač som hovoril:
„Nikdy....smrk....nikdy....nikdy....smrk....nikdy.“
O niekoľko rokov neskôr, keď som mal pätnásť, sa mi stalo niečo podobné... nie s ockom, ale s maminou matkou Rose, ktorá už bola mŕtva hodných pätnásť rokov mŕtva. Vtedy keď som ju zazrel, sedel som na verande učiac sa na zajtrajší test. Pristúpila ku mne, pohladila ma po vlasoch (doteraz sa čudujem, ako to, že sa ma duchovia môžu dotýkať...veď nemajú hmotnú podobu...bude v tom asi nejaký trik...veď ja na to prídem...?!) a hlasom plným nehy sa mi prihovorila:
„Ahoj Jarod, možno ma nepoznáš, som tvoja babička Rose...“
„Ja ťa poznám...Mama má tvoju fotku na nočnom stolíku a každú noc pred spaním ju pobozká a povie, že jej chýbaš...“ Pritom sa jej oči zaliali slzy:
„Ja viem, miláčik, ja viem...ale preto som tu neprišla...chcela by sa s tebou porozprávať jedna žena...“
„OK, a kde je??“
Ani som sa nestihol poobzerať po tej záhadnej žene, keď sa zrazu zdvihol vietor a predo mnou sa z hmli vynorila krásna žena, oblečená v čiernom obleku ako muž, dokonca aj s čiernou kravatou, po boku s ďalšími štyrmi mužmi, oblečený v čiernom ale s kuklami na tvári. Každý normálny človek by vzal nohy na plecia, lenže ja som už videl niečom podobné, takže ma to vôbec neprekvapilo a tak som tam len spokojne stál a čakal kedy sa ozve:
„Ahoj Jarod...“ozvala sa neznáma.
„Ahoj.“ Odpovedal som jej.
„Chcela by som sa ťa niečo spýtať.“
„A čo?“
„Ty vidíš tých mužov, čo stoja za mnou?“
Mne sa trochu zdalo čudné, že sa ma pýta také obyčajné otázky.
„Jasné, že ich vidím. Prečo by som ich nemal vidieť?“
„Pretože to nie sú ľudia.“
„Nie sú??? Tak...keď to nie sú ľudia, tak sú to potom určite duchovia.“
„Ako si to spoznal?“ spýtala sa prekvapene.
„Pretože je leto. A každý normálny človek by sa v takom oblečení potil ako kôň....to je celé.“
„Si chytrý, Jarod.“ Povedala mi. Ja som bol už odmala podľa všetkých veľmi inteligentné dieťa. V piatich rokoch som sa naučil čítať, a o trochu neskôr aj písať. Doteraz sa mi učí veľmi ľahko.
„Sú to strážcovia brány.“
„Akej brány?“ spýtal som sa trošku znepokojene.
„Tebe by som povedala, že sú to strážcovia ....dajme tomu „univerzálnej brány“, ale naozaj sa tá brána volá „The gate of Twilight“- brána súmraku.“
„Brána súmraku?...brána....a načo slúži vlastne tá brána...“
„Ja ti vysvetlím takto....Mám jeden veľký problém. Tu hore, vo svete ľudí pobieha veľa smutných duchov, ktorý sa nemôžu dostať k svojim blízkym. Nechcel by si mi s tým pomôcť?
„Hej.“ Pri mojej odpovedi mi dala do rúk dve veci: veľký zlatý kľúč vysádzaný drahými kameňmi a čiernobiele rolničky.
„Na čo mi to je?“
„Tak...tieto rolničky ti pomôžu privolať bránu. A to tak, že ak nejakého uvidíš, tak na nich jednoducho zazvoníš a zjaví sa ti brána...a tým kľúčom....“
„....tým kľúčom otvorím tú bránu. Ale stále mi nie je niečo jasné....prečo sa ta brána vlastne volá brána súmraku....?“
„Pretože to je univerzálna brána, pomocou ktorej sa ti zjavia ešte dve hlavnejšie brány – brána nebeská a brána podsvetia. Keď zazvoníš na tie čiernobiele rolničky, objaví sa ti brána a ak tým veľkým kľúčom otočíš doprava, objaví brána nebeská a ak tým kľúčom otočíš doľava zjaví sa ti brána do podsvetia...“
„A prečo sú tie rolničky čiernobiele?“
„Pretože existujú okrem dobrých duchov aj tí zlí.“
„A ako rozoznám tých dobrých od tých zlých?“
„To je jednoduché...určite si si všimol, že okolo duchov je taká aura...“
„Hej, všimol....“
„Počkaj, vysvetlím ti to inak....Existujú 3 typy duchov: dobrý – tí majú takú svetlo modrú auru, potom sú tu zlý duchovia z čiernou aurou a nakoniec duchovia z fialovou aurou, tí pracujú pre mňa – sú to „beings of twilight“ – bytosti súmraku.
„Bytosti súúúúúmraku...dobre.“ Mám ešte dve otázky...“
„Tak...za prvé....čo ste vlastne zač a za druhé....prečo ste si vybrali práve mňa?“
„K tej prvej otázke. Aby si nemal pochybnosti či patríme k zlým alebo dobrým, my sme neutrálny – sme niečo medzi nimi. Aby si to pochopil...ako ti to....keď sa deň strieda s nocou, medzi týmito dvoma fázami dňa sa nachádza súmrak – nepatrí ani k dňu ani k noci. To sme my...“
„Tak ty im všetkým velíš?“
„Vlastne áno.“
„A čo si vlastne zač?“
„Som japonská bohyňa súmraku.“
„A prečo si tu, keď si z Japonska...“
„Hoci som sa zrodila v Japonsku, mám pod kontrolou všetky stratené duše sveta.“
„A ako sa voláš?“
„Volám sa Merone.“
„A prečo – vyrušila ma uprostred vety...
„K tej druhej otázke....Vybrala som si ťa jednoducho preto, že mám príliš málo spolupracovníkov, ktorý všetko a všetkých nestíhajú. A ty ako jediný človek máš tak veľkú a čistú dušu, že si schopný vidieť, počuť a dokonca aj vycítiť všetkých duchov – či dobrých alebo tých zlých....to je celé...“
„Ale veď mi mama hovorila, že všetky duše idú do neba alebo do pekla. Prečo niektoré duše ostávajú tu? Sú tu z vlastnej vôle?“
„Technicky áno. Kým sa ich duši neuľaví alebo ak ju ta nepošleme my, ostáva uväznená na zemi. Aby si to lepšie pochopil, tak ti poviem príklad. Ak sa dvaja kamaráti veľmi pohádajú a ten povedzme zajtra zomrie, nemôže sa odobrať na večný odpočinok, pretože ho na zemi držia výčitky svedomia. A vtedy nastupujeme my... No tak čo prijímaš moju ponuku?“
„Dobre..“
„Oficiálne pracuješ pre mňa...až do odvolania...“
„No tak moment....hovorila si mi, že existujú dobrý a zlí duchovia. A čo ak ma niektorí z tých zlých bude chcieť zabiť?!“
„Nič sa ty neboj...od teraz bude tvojim spoločníkom jeden z mojich, vlastne už našich, spolubojovníkov. A keď budeš mať sedemnásť rokov, dostaneš „The Sword of Justice“ - meč spravodlivosti...“
„Super!!!“
„Tak....všetky čo si chcel vedieť už vieš, tak my sa môžeme už poberať. Nechávam ti tu tie pomôcky a tvojho strážcu – volá sa Hiro.“
„Prečo má japonské meno?“
„Pretože ty si prvý z nás, kto sa nenarodil v Japonsku. Ber to vlastne ako takú poctu.“
„Rozumiem.“
„Tak sa maj....a veľa šťastia.“ Merone spolu s jej „duchmi“ (keby som povedal „s ľuďmi“ bolo by to trochu odveci, nemyslíš?)
Keď sa Merone už takmer stratila, spoza rohu sa objavil duch, s ktorým som sa kamarátil už niekoľko týždňov. Hneď mi v hlave svitlo, že je to skvelá príležitosť, ako si vyskúšať darčeky čo mi dala Merone.
„Hej! Merone....pozri sa. To je Adam.“
„Adam? A čo s ním?“
„No...je to duch....mohol by som si na ňom vyskúšať tvoje darčeky?“
„Isteže..“
Už som sa chystal zazvoniť, keď som si na niečo spomenul...
„Ak si dobre pamätám, tak svetlomodrá aura značí, že ide o dobrého ducha, tak by som mal otočiť kľúčom doprava, nie?“
„Presne tak.“
Keďže som už nemal na jazyku nič, čo by som sa jej chcel spýtať, zazvonil som na rolničky. Obloha potemnela, zem sa zatriasla ako každé ráno pri zemetrasení (ak ti nie je jasné, prečo hovorím „ako každé ráno“ určite si zabudol, že bývam v San Franciscu.) Predomnou sa zjavila brána úctyhodných rozmerov. Bola to nezvyčajná brána...Jedno krídlo mala zo zlata a to druhé krídlo bolo zrejme tiež zo zlata, ale trochu začmudené....Na čistom zlatom krídle sedel krásny anjel, celý v bielom. V jednej ruke držal dlhé žezlo, ktoré na svojom vrchole malo obrovský rubín....a v druhej ruke držal začiatok zlatej reťaze.
Na opačnej strane sedelo akési strašidlo...Bolo celé čierne, na hlave malo rohy a taký divý pohľad v očiach...malé deti by povedali, že je to čert, ale Merone mi vysvetlila, že to nie sú čerti ako takí, sú to len padlé duše niektorých anjelov, ale v skutočnosti je ich len pár. V skutočnosti sú veľmi milý, hoci vyzerajú odpudzujúco. V jednej ruke mal trojzubec a v druhej ruke držal tiež zlatú reťaz.
Vložil som kľúč do zámky, otočil som ním do prava a vtedy Kyle (meno tomu strašidlu som dal až neskôr, keď som sa sním skamarátil...) vstal, uklonil sa nám i Trinity (to bol ten anjel) a odišiel, Trinity otvorila svoju polovicu brány, keď tu zrazu...Keď sa tu zrazu pred nami objavili krajina ako zo sna – lúka, plná žiariacich kvetov tých najrozličnejších farieb. Na nebi obrovské žiariace slnko bez jediného obláčika a to najväčšie prekvapenie pre Adama čakalo uprostred – jeho rodina.
„Jarod, Jarod! Pozri! Veď to je moja rodina!“
„Ja viem. Veď na čo tu čakáš. Choď už!“
„Jarod....ja...neviem ako ti poďakovať.“
„To nestojí za reč ....“
„Strašne sa ti chcem poďakovať, za všetko čo....“
„Dobre, beriem ťa za slovo....tak už choď!“
„Nehovorím s bohom, len DOVIDENIA.“ Konečne prešiel bránou a mne sa v srdci rozlial neznámy pocit, pri ktorom som bol zo sebou celkom spokojný. No kým sa brána zatvorila, stihol som zazrieť ako Adam so slzami v očiach objíma svoju rodinu. Adama držali na zemi strašné výčitky svedomia, pretože si bral za vinu, že ich zabil. V ten osudný večer ich prehovoril napriek hroziacej sa búrke aby šli všetci do kina. No cestou dostali šmyk a všetci sa zrútili z útesu. No ale veď počkať!
„Hej Merone! Veď takto nebo nevyzerá!“
„A ako si si ho predstavoval?!“ opýtala sa ma trochu namrzene.
„No tak ako všetci...že je to nebo s obláčikmi, na ktorých hrajú malí anjelici na harfách...a tak.“
„Si na veľkom omyle...Každý človek si vytvára svoje nebo sám.“
„Aha...“prikývol som nechápavo.
„Aby si to lepšie pochopil, človek si vytvára svoj posmrtný svet, čiže svoje nebo, jemu najbližšie. Adam si vytvoril nebo v podobe krásneho vidieka, pretože na ňom žil. Iný si môžu vytvoriť svoje nebo v hocakej podobe – v podobe svojho domu kde vyrástol, pláže, na ktorú túžil ísť alebo hocičoho iného....výber je na každom osobitne. Raz sa mi stalo, že jeden si svoje nebo vytvoril v podobe kasína kde sústavne vyhrával. Fantázii sa medze nekladú.“
„Tak počkať! Veď ja mám univerzálny kľúč do dvoch dimenzií. Čo by sa mi stalo keby som jednu z nich prekročil?“
„Zomrel by si...“
„A to už prečo?“
„Pretože tieto brány môžu prekročiť len ľudia v duchovnej podobe, čiže keď sú mŕtvi. Pred tebou som už mala štyroch podobných a z nejakého dôvodu, ktorý doteraz neviem rozlúštiť, nakoniec všetci prešli bránou – jednou alebo druhou, vždy sa to skočilo smrťou.“
„A to nie je nejaký spôsob ako tento zákon obísť?“
„Vždy je nejaká nádej.“
„Tak mi ju povedz.“
„Ani náhodou.“
„Prečo?“
„Poviem ti to takto....Na tomto svete už pôsobím takmer tritisíc rokov a ty si prvý, pri ktorom mám silný pocit, že sa ti to raz podarí, bez vedľajších účinkov ako je napríklad – smrť.“
„A kedy sa to stane?“
„Keď nastane ten správny čas...“ Lenže ja som s tým stále nebol spokojný:
„Ale kedy to bude?!“ Už sa strácala v hmle keď mi zakričala:
„Zúfalé činy si vyžadujú zúfalé prostriedky. Maj sa Jarod...“
A zmizla v hmle.
V stručnosti som Vám vyrozprával ako som sa dostal medzi bytosti súmraku. Robím to už viac ako dva roky a stále ma to neprestalo baviť. A ako mi Merone vtedy sľúbila, na svoje sedemnáste narodeniny som dostal ten legendárny Meč spravodlivosti. Bol to meč japonského štýlu. Ak si ho neviete predstaviť, určite ste videli samurajov a ich meče vo filme „Posledný samuraj“ s Tomom Cruisom. A ak ste túto klasiku nevideli, neviem prečo čítate túto knihu. Meč bol celý čierny, dokonca aj čepeľ, len rukoväť bola kombináciou čiernej a červenej.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár