V tichom San Franciskom ráne, zaliateho slnkom zazvoní s obrovským rachotom budík v tvare kávového hrnčeka, s nakresleným Mickey Mousom (ja viem, ja viem .... mám už 17, tak sa z toho prosím nesmejte).
Budík zvonil a zvonil, až kým som ho nezhodil z nočného stolíka. Hodil som ho ako každé ráno a stále sa neprestávam čudovať, z čoho je ten budík vyrobený, pretože každý iný budík by to nevydržal a rozbil by sa.
„....Kašlem na to, nechce sa mi....“, a po tejto úvahe som sa otočil na druhý bok.
Už som si zase spokojne odfukoval, keď tu zrazu, ma niečo veľmi mokré donútilo vyskočiť z postele. Keď som sa už konečne prebral z toho šoku, prišiel som na to, že moja mama na mňa vyliala vedro ľadovej vody.
„Hej mami, čo blázniš? ! “, opýtal som sa jej dosť nasrdene. Ona mi na to s úsmevom povedala:
„Miláčik, meškáš do školy.“
Moja mama... moja mama je ten typ človeka, ktorý by sa usmieval aj keby traktory padali. Takéto husárske kúsky mi robí takmer vždy, keď nechcem niečo urobiť. Naposledy keď som nechcem ísť vysypať smetný kôš, tak ma ovalila panvicou. Možno sa ti bude zdať dosť kruté, ale ja som už na to zvyknutý a beriem to ako prejav materinskej lásky i keď dosť nezvyčajný. Moja mama na svoj vek (ktorý vám radšej neprezradím, pretože keby sa to náhodou dozvedela, zbila by ma určite s valčekom na cesto HAHAHAHA). Je to také drobná „ jemná“ žena, ktorá by neublížila ani muche. Má azúrovo modré oči, krásne gaštanové vlasy, s jemným vlnkovaním na koncoch a hoci už žijeme v 21. storočí moja mama považuje za vrchol sofistikovanosti obyčajné jednohubky... keby sme žili v 50. rokoch 20. storočia, tak na to nepoviem ani pol slova... Tak teraz som trošičku odbočil, takže sa vrátim späť k príbehu.
Potom ako mi to povedala som si hneď ľahol naspäť do postele, v ktorej mimochodom bola kaluž vody a odpovedal som je dosť drzo:
„Daj mi pokoj, nikam nejdem...“
V tom momente ako som to povedal, si mohol, milý čitateľ na mojej mame spozorovať ako jej navrela žila na čele. Vtedy sa moja mama dostáva do tzv. „nirvány“ hnevu. Zobrala môj matrac (aj som mnou) a surovo nás oboch – mňa aj matrac, zhodila z postele. Pri tomto, nanajvýš krutom spôsobe prebudenia som si hlavu buchol o roh stolíka takým spôsobom, že sa mi z čela začal rinúť tenký prúd krvi. Vtedy sa mam opäť dostala k sebe, upravila si svoju zásteru, ktorú si pri incidente s mojou posteľou pokrkvala a jasným, pokojným hlasom povedala:
„Dúfam, že ti to na dnes stačilo. Ak nie, mám na dreze položený valček....“
„Nie, nie, to mi už stačilo.“
„Óh, aby som nezabudla mám na teba ešte 3 prosby: po prvé – o 5 minúť ti ide autobus, po druhé – na to čelo si daj leukoplast a po tretie – ten matrac si daj na balkón, pretože je mokrý. Dúfam, že to stihneš, kým príde autobus....“
„Nemajte strach, PÁN GENERÁL! “
Po tomto pokuse o sarkazmu, sa na mňa mam tak vražedne pozrela, že ma takmer hodilo o zem.
„Ok, ok, ..... urobím, ako povieš...“
Konečne som sa dotrepal aj s obrovskou hrčou do školy, keď ti spoza rohu počujem svoje meno:
„Jarodko, Jarodko, som tak rád, že ťa...“
Tak to bol môj strelený kamarát Jim. Jim ma vždy originálny spôsob ako ma privítať. Raz ma potkne, inokedy zase na mňa zo zálohy vyskočí..
Tento krát to na mňa zase skúšal a vybral si na to skok zo školského plota. Ja som ho tento krát videl včas a kým stačil na mňa skočiť, ja som sa s veľkou obratnosťou uhol a on s veľkou pompou dopadol do obrovského odpadkového koša. Aby to nebolo len trochu trápne, tak sa aj s tým hnusným sajrajtom vysypal rovno pred svoju tajnú lásku – Melissu. Melissa patrila medzi elitu školy. Bola kapitánkou roztlieskavačiek, predsedníčkou školskej rady a neviem čoho ešte. A chudák Jim bol len obyčajný chalan, ktorý chodí do školy na skateboarde a obed si nosil si nosil z domu.
Keď sa spamätal z toho pádu a všimol si ako pred ním stojí udivená Melissa dokázal len povedať:
„Me – me – Melissa...........ja.............uhm.....“
Melissa len povedala:
„Ježiši, Jim. Trááápne .“ Urobila ten povestný pohyb vlasov, pri ktorom jej zlaté vlasy viali vo vetre ako zlatá závoj.
Po tomto trápnom okamihu sa postavil, všetci sa mu smiali, pretože na prilbe (mimochom, ktorú si vtedy nestihol dať dole, a dobre, že to nespravil) mal vystavenú krásnu žltú šupu z banána (vyzeralo to ako z nejakého animovaného seriálu). Všetci sa na ňom perfektne zabávali, ale Jim ich mal v..... a hovoril si stále to svoje:
„Videl si to? Videl si to? Ona vie ako sa volám....“
„Ale veď ťa odpálkovala pred polovicou školy? ! “
Ale on húdol stále to svoje:
„Ja viem, že ma miluje.... Napíšem je báseň..... alebo by som jej mal radšej kúpiť kvety? .... Nie, zaspievam jej serenádu....“
„.....Očividne ona ešte o tom nevie...“ pomyslel som si.
„No poď, ty môj Rómeo, meškáme na hodinu „zase“ kvôli tebe! “ povedal som pobavene, no on celou sníval o tom aké budú mať krásne deti, o ich svadobnej ceste bla bla bla.... a pri tom všetkom si ešte vzdychal:
„Melissa.... moja sladká Melissa....oh....mimochom podľa tvojej hrči na hlave usudzujem, že tvoje mama ťa opäť prebúdzala, no neviem čím...valčekom alebo panvicou? “
„Nie...tentokrát ma zhodila z postele a ja som sa udrel o roh nočného stolíka.“
„Oh...nepríjemné.“
Keď sme už konečne dorazili do triedy, učiteľka tam už na nás čakala vždy keď sme meškali(čo sa stávalo dosť často, dalo by sa aj povedať, že stále) spustila ten svoj starý, známi monológ:
„Nóóó, až už ich tu máme. Ako vždy... Stevenson v pätách s našim Jimom zase meškajú...“
„Pani Trampová, ja.... vlastne my ....“
July Trampová. Typická mladá učiteľka s podkolienkami, kockovanou, dlhou sukňou, blúzkou, vlasmi v drdole a s okuliarami s hrubým rámom a pri pohľade na ňu Vám prebehne mráz po chrbte z toho, aký má otrasný vkus v oblečení. Vždy si ju predstavujem ako starú dievku(čo nie je) ako sedí sama doma, všetkými opustená, štrikuje ponožky pre svoje vymyslené vnúčatá a v lone jej sedí stará čierna mačka. Hoci by ste to na ňu nepovedali, ale napriek všetkému (hlavne jej vkusu v obliekaní) sa dokázala vydať, a to dva mesiace po tom ako nastúpila na našu strednú školu. Totiž svojho terajšieho manžela stretla práve tu. Jej muž pracuje nie ako učiteľ, ale ako kuchár v školskej jedálni. Je to milý, dobrosrdečný chlapík s miernou plešinkou na hlave.
„Dobre, dobre .... však ja si to s vami vybavím neskôr... teraz si sadnite na miesta.“
Keď sme sa už konečne usadili „trápna“ Trampová pokračovala v monológu:
„Dnes by som Vám veľmi rada predstavila vašu spolužiačku – Yumi Rangiku. Yumi sa k nám presťahovala z Tokia a pre tých, ktorý nevedia, kde je Tokio, je to v Japonsku.“
„Koho to zaujíma HEHEHEHE.“ Ozvalo sa zo zadu.
„Ako vždy hlúpy komentár, od nie veľmi inteligentného človeka – však Chip( Chip je kapitánom futbalového družstva a chodí s Jimovou Melissou.)“
„Ale veď som chcel urobiť v triede uvoľnenú náladu.“
„Keď chceš niekde robiť uvoľnenú náladu, tak môžeš rovno v riaditeľni. Nech sa páči ..... pán Jang (riaditeľ školy sv. Patricka) bude určite rád, keď ťa„opäť“ uvidí vo dverách...
Poznámka – Hoci by sa mohlo na prvý pohľad mohlo zdať, že pani Trampová bude z nás všetkých dosť zakríknutá, opak je pravdou. Jej je úplne jedno, koho posiela do riaditeľne – či je to obyčajný chuligán, „kockatá“ hlava alebo kapitán futbalového mužstva – jej je to jedno. Takže pozor na ňu, ako sa hovorí „tichá voda brehy myje.“
Učiteľka sa nás spýtala:
„Chce ísť ešte niekto k riaditeľovi? Nie? ? ? OK, tak môžeme pokračovať... kde som to vlastne skončila? “
Zborová odpoveď:
„PRI YUMI! ! ! “
„Oh, správne pri Yumi. Takže.... ako som už hovorila, Yumi k nám prišla až z Japonska.... tak prosím Vás, neohovárajte ju za jej chrbtom. Ok? Tak ..... neviem či mi rozumieš .... ROZUMIEŠ MI? ? ? (Väčšina ľudí hneď začne na hlas rozprávať, keď zistia, že ten človek nehovorí po anglicky alebo je hluchý....neviem, čím to je...) Yumi sa na ňu len sladko usmiala: „No tak nič.... urobíme tam takto....“ a učiteľka začala Yumi po lopate vysvetľovať, čo ma robiť. Dobrých pätnásť minút jej to vysvetľovala.... Všetci sa na tom perfektne bavili, očividne aj Yumi. Nakoniec sa Yumi nad učiteľkou zľutovala a sadla si vedľa mňa.
Keďže už všetci boli pozitívne naladený, tak aby to aj tak ostalo som Jimovi polohlasne povedal, aby to všetci počuli a na moje nešťastie aj Yumi:
„Stavím sa s tebou o dvacku, že táto „školáčka“ nevie ani slovo po anglicky.“
Lenže na moju smolu sa táto „školáčka“ na mňa pozrela sladkým a zároveň vražedným pohľadom a perfektnou angličtinou mi odpovedala:
„Sorry Jarod (s ostrým dôrazom na „J“) táto „školáčka“ vie tak dobre po anglicky ako možno ani ty nie. Smola tej dvacky .... mohol si ju lepšie využiť .... uhm .... napríklad si ma mohol pozvať za ňu na colu. Fakt jej škoda.“
„.... Fuuuuuuuuuuuuuck! ....“ pomyslel som si. Všetci sa na tom začali smiať, dokonca aj učiteľka uznala, že to bolo najlepšie „uzemnenie“ aké kedy počula. Tak takto ma ešte nikto nestrápnil. Ak nezoberieme do úvahy to strápnenie v druhej triede za pomoci nášho „inteligentného“ Chipa.
Chip bol už od základnej školy poriadny magor.
Keď sme obaja chodili do druhej triedy, mali sme vystúpenie na Deň vďakyvzdania. Ja som hral úlohu prisťahovalca a Chip hral rolu indiánskeho náčelníka. Zabudol som sa asi zmieniť, že už od mala mám panický strach z pódií. Keď som sa tam postavil a počul to ticho a tých ľudí, ktorý na mňa zvedavo civeli, tak som odrazu sám sebe pozeral na topánky. No hlupák Chip chcel túto situáciu a tak vyriekol vetu, na ktorú som ja ani celá naša škola doteraz
nezabudla:
„A takto sa my, červený bratia, doma zdravíme.“ Následne po tejto legendárnej vete urobil to, že mi pred celou školou a ďalšími ľuďmi (bolo nás tam takmer päťsto, pretože to vystúpenie bolo v mestskom divadle) stiahol nohavice. Jediné, čo si po tomto hroznom čine, hodného Oskara, pamätám, je to, že som počul ohromný smiech, ktorý mi znel v hlave ešte mesiac. A potom? Po tom, už nič... pretože som odpadol ako malé dievča. Od tejto chvíle ma volali „riťka Stevenson“ no po tých rokoch na to už takmer zabudli, ale vždy sa nájde nejaký debil, ktorý vždy povie „riťka Stevenson“ a potom sa zase na tom všetci smejú, a ja mám po tom chuť prepadnúť sa pod čiernu zem.
Yumi Rangiku – hneď ako som ju prvýkrát videl, sa mi zdalo, že je akási divná. Niežeby to bolo preto, že to bola Japonka, ale bolo na nej proste niečo čudné. Hoci mala sladký úsmev, skrývalo sa v ňom niečo pokryteckého ba až nenávistného. Myslel som si, že sa v nej neskrýva nič dobré. Lenže ja som sa strašne mýlil. Ale k tomu sa ešte dostanem. A aby ste mali akú takú predstavu ako vyzerala tak vám ju stručne opíšem. Takže .... Yumi mala stredne vysokú postavu, o ktorej by sa dalo povedať, že je dosť vysoká na priemernú Japonku v jej veku (niežeby som nejaký odborník, ale cestou do školy prechádzam cez japonskú štvrť), so stredne dlhými čiernymi vlasmi, ktoré v slnku majú temno fialový odlesk. Nosí ich zviazané červenou stuhou v cope, mimochodom pekne kontrastuje v jej čiernych vlasoch. Na sebe mala pieskovo-hnedý kostým zložený zo saka bielej blúzky s červenou viazankou, skladanou krátkou sukňou, čiernymi podkolienkami a topánkami tej istej farby ako bol jej podkolienky.... Dúfam, že takýto opis vám bude stačiť...
Po hodine, hoci to nebolo nič príjemného, som sa jej musel ospravedlniť, pretože by som nezaspal, kým by som sa jej neospravedlnil.
„Hej Yumi, čakaj. Ja ... no.... k tej poznámke, čo som....“
„Nie nemusíš sa mi za to ospravedlňovať, to sa mi stáva takmer stále....“
„? ? ? “ a Yumi videla, že nechápem.
„Tak dobre.... vysvetlím ti, pretože očividne si z toho vedľa čo som povedala. Totiž je to už moje štvrté mesto. Hoci v štátoch žijem už päť rokov, vždy keď prídem do školy, tak hovoria, že som práve prišla z Japonska. A vždy sa nájde nejaký blb, bez urážky, ktorý sa spýta to isté čo ty: „Stavím sa s tebou o dvacku, že nevie ani slovo po anglicky.“ Tak vidíš.... nie si ani prvý ani posledný...“
„Tak potom to musí byť zaujímavé vždy uzemňovať takých, ako som ja.“ Povedal som bez štipky záujmu.
„Dobre, ešte raz sa ti za to ospravedlňujem, “ a už som odchádzal, keď ma svojim krikom zastavila:
„Jarod, počkaj ma.“
„.... Čo do frasa ešte chce...? ! “ pomyslel som si.
„Jarod ... ja .... no.... poviem ti to takto... Ak chceš aby som ti naozaj odpustila tento „neodpustiteľný“ čin (sarkazmus) tak ma musíš zajtra po škole vziať na colu...“
„Prečo ja? Veď ty si ma oveľa viac strápnila ako ja teba. Takto ma strápnil len jeden človek. A to ma byť ako pozvanie na rande? ? ? “
„Nie čo siiii! (pritom sa začala červenať) ..... ja lenže tu nikoho nepoznám a ty ako jediný z našej triedy sa mi najviac pozdávaš, hoci si ma vtedy krásne uvítal.... To len preto.“
Mňa osobne začal zaujímať pravý dôvod tohto návrhu, tak som nakoniec súhlasil:
„Tak dobre, tvoje pozvanie prímam, ale pod jednou podmienkou...“
„Akou? “
„Musíš mi povedať, všetko o svojom živote, pretože sa nebavím len tak z hocikým, ak mi rozumieš...“
„Ale aj ja mam jednu podmienku.... ak ti ja prezradím všetko o svojom živote, tak ty mi musíš povedať svoj trápny zážitok, ktorý na začiatku nášho rozhovoru spomenul.“
„Ok, tak zajtra po škole....“
Vošiel som dnu ako vždy som sa ohlásil so sarkazmom v hlase:
„Pre tých čo sú tu a ich to zaujíma – som doma.“
Nikto sa neozýval, tak som šiel rovno do izby. Asi v polovici schodov na mňa mama zakričala z kuchyne:
„Jarod, poď kuchyne, upiekla som ti čokoládový koláč.“ Osobne som veľmi silná osobnosť, ale maminmu čokoládovému koláču, s jemným kokosom navrchu, proste nikto neodolá.
Keď som zišiel do kuchyne, na stole ma už čakal mamin koláč:
„Tu si hačaj a spapkaj to, “ povedala sladko.
„Tak čo.... stalo sa niečo zaujímavé v škole.“
„Vlastne nič...“
„Vlastne nič? “ spýtala sa zvedavo.
„No... tak hneď ráno som ako vždy zmeškal začiatok hodiny a prišlo k nám nové dievča z Japonska....“
„Vážne? A aké je to dievča? “
„Ešte neviem. Zajtra mám s ňou rande.“
„Rande? Bože, ty sa ale činíš. Typický tvoj otec – rodený Stevenson.“
Môj otec... môj otec bol o tri roky starší ako mama a zomrel keď som mal asi päť či šesť rokov. Veľmi si naňho nepamätám, pretože som bol veľmi malý a z rozprávania starého otca viem, že bol blázon do starých Mustangov, bol plukovníkom v námorníctve. Od mamy som sa dozvedel, že keď me chodili spolu no baseball, vždy mi kupoval obrovskú porciu zmrzliny a mama sa vždy čertila, pretože som nechce jesť večeru.
„Ale nie také rande... Ja lenže som je nechtiac urazil a povedala mi, že mi odpustí, ak ju pozvem na colu.“
„Dobre, koláč bol vynikajúci, idem teraz za Jimom.“
„Večera je o siedmej.“
„Rozkaz.“
Ako som tak šiel k Jimovi, v mysli sa mi vybavila Yumi.... Hoci mám z nej stále zlý pocit, som si istý, že v mojom živote ešte zohraje dôležitú úlohu...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár