Zatvorila som oči. Tá chvíľa práve nastala. 3, 2, 1...beng. Iba výkriky hrôzy, stony bolesti, a ľudia pozerajúci sa na tú...nehodu. Nebola prvá, a ani posledná. No pre mňa mala osobnostný podtón. Nielenže som bola svedkom toho nešťastia...dokonca som to všetko cítila.
Ľavá ruka. Zlomená. Lebka. Puknutá. Potoky krvi rinúce sa mi z každej jednej škáročky. A predsa som tam len tak stála a....pozerala sa. Na to, ako môj zverenec odchádza.
Alebo by som mala povedať...prichádza? Mám ho vítať s otvorenou náručou? Samozrejme, že nie! Už s tým malým 5-ročným dievčatkom nemám nič. Puto, ktoré nás od jej narodenia spájalo, sa touto sekundou pretrhlo. Už ma k nej nič neviaže. Ona je slobodná. A ja? Mám prácu! Čaká ma ďalšia duša, nad ktorou mám bdieť. Ďalší nevinný osud....plný zvratov, neočakávaných situácií a nepredvídateľných momentov. Ako dlho to s ďalšou dušou vydržím tentoraz? Príde ďalší bezohľadný šialenec? Bude to rovnako bolestné ako pred chvíľou?
„ Laura? “
„ Áno? “
„ Aké to bolo...keď si...stratila svojho chránenca? “ Aj keď som sa všemožne snažila znieť silno, hovoriť čo najplynulejšie, najistejšie, finálny produkt bol aj tak mizerný. Oči som zabodla do zeme, rozhodnutá vypočuť si...opäť to, aká som hlúpa. Dve dlhé minúty sa medzi nami rozhostilo to ticho, ktoré tak neznášam. Dve nekonečné minúty som čakala na svoj ortieľ smrti, ktorý ale stále neprichádzal. Nemala som na výber, musela som sa presvedčiť, že som stále súčasťou témy.
„ Ach, Libby...“ V prvej chvíli som nechápala čo sa deje. Jasno zlaté kučery mi zabránili v o výhľade a vôbec vo všetkom. Objatie? Skutočné objatie? Také, akého som bola nespočitateľne veľakrát svedkom? Ľudské gesto? Zmätene som hľadala jej hnedé oči, čo by mi dosvedčili to, čo nemôže byť skutočné.
„ Bolelo to....neskutočne...tá bolesť...rozpaľovala mi vnútro. Doteraz...mám pred očami... ten posledný výraz. Jej biele nehybné telo, nečinné srdce, bezduchý pohľad....Libby, nepominie to...neprebolí.“ Oči sa mi zdeseným rozšírili. Prestala som vnímať svet okolo seba. Prestala som existovať. Nie! Nechcela som existovať. A presne to pranie sa mi naplnilo. V tej chvíli sa dokola mňa zniesla biela para, držala sa mi končekov prstov, točila sa. Už som viac nebola Libby, anjel strážny. Bola som...človek.
Rozprávka
Komentuj
Komenty k blogu
1
orochimaru
21. 1.januára 2010 13:45
Pekne!..dobreee...
Napíš svoj komentár