„ Tak si sa vrátila. Rozmýšľala som, kedy ma prídeš pozrieť.“ Druhá hojdačka sa pohla. Neobťažovala som sa pozrieť, kto tam sedí. Vedela som to. Vedela som veľmi dobre, kto tu žije. Kto sa tu zjavuje. A predsa som sem prišla? Čo to so mnou je?
„ Čo chceš? “ odvrkla som nepriateľským tónom. Nikdy som jej neodpustila a ani to nemám v pláne. Dievčatko sa zasmialo bezočivým smiechom, pri ktorom mi telom prešli zimomriavky.
„ Prečo taký tón, Kathya. Myslela, som, že sme kamarátky“ prehodila dotknuto. Pozrela som na ňu nechápavým pohľadom. Vari už zabudla, čo odo mňa chcela?
„ Boli sme kamarátky“ opravila som sucho jej mylné myšlienky. Postavila som sa a chcela som odísť. Cestu mi zastala malá hnedovlasá dievčina. Pôsobila milo, ba až nevinne. No nikto to nevidel. Akoby aj niekto mohol? Veď je duch. Zomrela v minulom storočí. Počas druhej svetovej vojny. Na ich dom sa zrútilo lietadlo, a ona bola počas toho nešťastia v izbe. Nikdy nenašli všetky jej pozostatky. Preto ani nemala pohreb a nemohla opustiť rodný dom. Teraz na jeho mieste stojí hotel. Nemám rada muklovské hotely. Sú na mňa až príliš desivé. Najmä tie postavené mimo ich civilizácie, na vidieku. A tento konkrétny je desivý až do extrému. Bola som v ňom raz. Pred 10 rokmi, keď som mala 7. Megan mi ukazovala izbu. Svoju predchádzajúcu izbu. Nejakým kúzlom ju obnovila a my sme sa tam potom pár dní hrávali. Dva dlhé roky sme boli priateľky. No nastal zlom.
„ Snáď už nechceš ísť“ spýtala sa ma sladkým hláskom.
„ Nemám na teba náladu Meg“ ostro som ju odbila a chcela som prejsť popri nej. Zastavila ma. Chytila ma za ruku a zvierala ju až priveľkou silou na ducha. Znepokojene som na ňu vytreštila oči.
„ Od nášho posledného stretnutia som trénovala. Divila by si sa, čo všetko dokážem“ vysvetľovala nepriateľsky, keď videla moju reakciu. Modrú farbu jej očí nahradila čierna.
„ Megan, nechaj ma odísť“ požiadala som ju pokojne. Ak ju naštvem neskončí sa to dobre. A ak je aspoň z polovice taká silná, ako hovorí, bude zle.
„ Nie! Veď si len teraz prišla.“ Hnev v jej očiach vystriedala radosť. Vždy som sa čudovala nad jej zmenami nálad. Zakaždým ma to miatlo a rozčuľovalo. No teraz by mi to mohlo pomôcť. Aspoň dúfam.
„ Dobre teda. Ako sa máš Megan? “ povolila som sa a pridala aj zdvorilostnú otázku s falošným úsmevom..
„ Netvár sa, že ťa to naozaj zaujíma“ okríkla ma. Pri výške jej hlasu som sa prikrčila. Kedy stihla nadobudnúť toľko sily? Keď som ju poznala, ledva dokázala dvihnúť pohár. Cvičili sme to dlhé mesiace, no v jeden slnečný deň sa jej to predsa len podarilo. Bola z toho taká šťastná, a ja som sa radovala s ňou. A teraz mi zviera ruku, takou silou, až mám dojem, že mi ju čochvíľa rozdrví.
„ Tak čo teda chceš? “ opýtala som sa otrávene. Ejha, praskli mi nervy. Príde výbuch.
„ Ty vieš čo chcem“ usmiala sa. Šokovane som na ňu hľadela. Nie, to nemyslí vážne. Nemôže. Nepamätá si na ten des v mojich očiach? Ja si na jej zlobu pamätám až pridobre.
„ Daj mi pokoj Meg“ skríkla som na ňu. V tom okamihu sa všetko zvrtlo. Meganine oči celé sčerneli a vlasy jej šialene poletovali okolo tváre. Na ten výraz si tiež pamätám. Vytrhla som sa jej a začala som nervózne ustupovať. Nevedela som čoho je schopná. Nechcela som ju rozzúriť. Ale to sa mi, zdá sa, už podarilo.
„ Ako to môžeš povedať? Chcela si to! Mali sme byť spolu! Večne“ zrúkla a vykročila dopredu.
„ Bola som malá. Hlúpa. Nevedela som, čo robím“ odvetila som jej o oktávu nižšie a ustupovala som rýchlejšie. Kiežby som sa už vedela premiestňovať. A načo som vôbec liezla na muklovské územie?
„ Nie“ zašepkala. Moje slová ju ranili. Naštvali. Šokovali. Všetko to nedokázala skryť. Hoci sa jej vlasy opäť prilepili na tvár, výraz sa nezmenil. Odrazu sa všetko vyparilo. Hojdačky, stromy a hotel zmizli. Ocitli sme sa na tom útese. Rozbúrené more podobnou vrelo. Vietor fúkal tak hlasno, že som ani nepočula čo mi Megan hovorí.
„ Nechaj ma odísť Meg...prosím“ potichu som oslovila svoju kamarátku. Chvíľu mi trvalo, kým som ju našla. Stála presne na tom mieste, kde naposledy. Po mojej pravici. Opäť zamyslene hľadela na rozbíjajúce sa vlny. Nezdvihla hlavu.
„ Megan, ty to nechceš...“ začala som hru na city.
„ Ale áno chcem. Ani si nevieš predstaviť, aká som opustená“ prerušila ma rázne s chladom v očiach. Načiahla sa ku mne a chytila ma za rukáv bundy.
„ Môžem ti pomôcť. Dokážem ťa oslobodiť od tohto vezenia. Nemusíš viac byť pripútaná k zemi. Stačí na to jediné kúzlo“ sledovala som kútikom oka čo to s ňou spraví. Viac som sa sústredila na more. Stačil jediný zlý pohyb a bolo by to so mnou zrátané. Nebola som si istá, či dokážem vzlietnuť. Ten strach, čo ma teraz zaplavuje. Ten chlad...
„ Neverím ti“ skríkla a tým prerušila tok mojich myšlienok. Zahnala sa druhou rukou a ja som cítila studenú dlaň na svojej tvári.
„ Megan aspoň mi dovoľ skúsiť to“ opatrne som nadhodila po tom, ako som svoju tvár opäť naklonila k tej jej. Popravde, nemám ani predstavu, či nejaké také kúzlo existuje. Počula som iba o spálení pozostatkov, ale nájsť všetky Meganine, by bolo nemožné. Dlho bolo ticho. Iba vietor si spieval svoju pieseň.
„ Dobre“ otupene súhlasila Meg a pustila ma. Vydýchla som si. Zhlboka som sa nadýchla a vykročila po známej cestičke nechávajúc zmeteného ducha za sebou.
Rozprávka
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
..velmi poucne a zaujimave {cool} ...