Plakala.
V poslednej dobe to robievala tak často, že jej to pripadalo ako samozrejmosť. Hlúpy zvyk, ktorého sa nie a nie zbaviť. Nemohla si pomôcť. Všetko jej pripadalo tak...zvláštne, ešte aj čas sa ako naschvál rozhodol ísť pomalšie. Pri každodenný činnostiach si pripadala ako robot, ktorého naprogramovali, a dali mu do systému iba najjednoduchšie príkazy.
Posadila sa na lavičku. Pohľadom blúdila po okolí, akoby na niekoho čakala. Po pár sekundách smutne zvesila hlavu a zrak uprela na svoje ruky.
Prečo to tak je? Prečo si človek si uvedomí zmysel svojho života, až keď ho stratí?
Nahnevane rozhodila rukami. Pre niekoho by to pôsobilo čudne, ale ona vedela, že je sama a môže si robiť čo chce. Bola sama. Vyložila si nohy na drevo, bradu si položila na zohnuté kolená a spomínala.
V mysli sa jej postupne vybavovali obrazy. Tie sa formovali do situácií, nedávnych, a predsa tak vzdialených. Minulosť? Nie história, ktorú si bude pripomínať celý život. Nebude sa snažiť zabudnúť na to zlé, nepekné, smutné, ale práve naopak. Ak tie chvíle strávila s ním...tak to za tie slzy naozaj stojí.
Obloha sa zatiahla a na krajinu padol desivý tieň. Oblaky sa zhŕkli na jedno miesto, a svetlo nemalo šancu proti presile. Schyľovalo sa k búrke. Na nebi sa odohrá divadlo snov - hra svetla a zvukov. Kvapky dažďa opúšťali pohodlnú oblohu a s ľahkosťou a eleganciou padali zvislo dolu.
Pamätala si ich prvé stretnutie. Bolo to hlúpe, náhodné stretnutie. Nikdy by si nemyslela, že taký chalan ako on, si ju niekedy všimne. Ale stalo sa a nič neľutuje. Boli to krásne 2 roky. Obdobie života, ktoré jej nikto nevráti, no ona o to nikdy žiadať nebude. Nedovolila by si prosiť o niečo, čo nechce a už vôbec nemôže zmeniť. Chce mať v hlave, hlboko v mysli, ukryté pred očami zvedavcov, tie momenty, keď jej bolo najsmutnejšie. Pretože, v tej chvíli mala niekoho, kto jej vyčaril úsmev na tvári. Mala oporu, dve silné ruky, ktoré ju pevne držali a nedovolili spadnúť. Mala pri sebe osobu, pri ktorej sa nebála riskovať. Nemala strach z budúcnosti.
Dážď zosilnel. Zo všetkých síl sa snažil obšťastniť každého svojou prítomnosťou. Dievča na lavičke zodvihlo hlavu a pozrelo hore. No divadlo snov nevnímala. Jediné čomu venovala dostatok pozornosti, boli kvapky, čo jej kropili tvár. Slzy neba.
Rozumela ich smútku. Dokázala pochopiť skutočnosť, svoju vymyslenú realitu. A bola šťastná. Predsa sa niekto našiel. Niekto kto chápal, ako sa cíti. Niekto, kto cítil to isté, a predsa v sebe našiel dostatok pochopenia, a podelil sa s ňou o jej bolesť. Pomoc, ktorú tak zúfalo hľadala, si nakoniec našla ju.
Posledná kvapka opustila svoje miesto v tmavých oblakoch a padla dole. Osamotená letela vzduchom, aby aj ona pohladila svoju kamarátku. Nahradila jej slzu, sebou. Nech sa viac netrápi, a aby pochopila, že stále je tu ktosi na koho sa môže obrátiť. Na utrápenej tvári sa zjavil náznak úsmevu. Malinký, ale bol tam. Rukou si zotrela vlhké kvapky. Vpili sa do jej pokožky a stali sa súčasťou jej osobnej bolesti.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
1
kaira07
8. 10.októbra 2009 19:30
môj ty bože nedýcham a mám slzy na krajíčku kráásne krásne najsamkrajšie
Napíš svoj komentár