Každý, kto ma pozná, vie, že som obyčajný, špinavý, smradľavý pokrytec, ktorý sa jedného dňa rozhodil opustiť stred sveta, rajskú záhradu a slovenskú metropolu v jednom, nazývanú Pažravá. Odsťahovala som sa do Nitry za vidinou uspokojujúceho štúdia žurnalistiky.
Tak som teraz tu, v tomto meste, hľadajúc ideálneho chlapa, všeobecnú pravdu a univerzálny návod, ako žiť (študentský) život. Úprimne povedané, nebavilo ma písať blogy, keď som vedela, že ich nikto nebude čítať. Môj spoločenský úpadok (rozumej život) je však opäť natoľko pestrý, že sa oplatí vypotiť zopár záznamov o mojich psychopatických podozreniach. V prvom rade žijem niekde inde, študujem niečo iné a stretávam takých ľudí, o akých by som jakživ ani nebola snívala. Tušíte správne – znovu sa mienim zaoberať iba svojim údajným alkoholizmom, vzťahmi a inými výstrelkami.
Momentálne riešim istého človeka, o ktorom som si už pri prvom stretnutí myslela, že je niečím odlišný od davu/stáda/čriedy, ktorej súčasťou som sa stala. Nesúviselo to s jeho inteligenciou – lebo už prvý pohľad na neporiadok na jeho stole mi naznačil, že pôjde o mimoriadne kultivovaného mladého muža. Nezaujímala som sa oň bližšie, jednak preto, že sa mi zdalo, že jedinou náplňou jeho života je jeho MacBook a štúdium. Pekný je inak dosť aj bez toho. Nitky viedli ďalej - a v istom bode, keď som už som si takmer pustila ústa na špacírku (a aj tak sa bojím, že som v tom jednom okamihu vyriekla priveľa), som sa o ňom dozvedela pravdu – pravdivú, najpravdivejšiu. Že sa oňho nemám zaujímať, že sa ním nemám (resp. nesmiem?) zaoberať. Lenže to by som nebola ja, keby ma nebolo pokúšalo ako moju biblickú menovkyňu. Ide to so mnou dolu kopcom, ako s každým, kto sa prehnane zaujíma o to, čo je za trinástymi dvierkami. Znenazdajky som si uvedomila, že osud sa so mnou škaredo hrá – akousi podivnou zhodou náhod sa pritrafilo, že trávim s dotyčným viac času, ako je pre mňa vhodné. Čo samozrejme viedlo k fantazmagóriám o spoločnom randení, svadbe, štyroch deťoch a zvyčajné blbosti. Som tak trošku šialenec – viem, že nesmiem, ale hrám sa, iba skúšam, ako ďaleko sa pri istých veciach (a zvlášť ľuďoch, ktorí sú na také veci precitlivení) dá zájsť.
Upozorňujem všetkých mojich známych – toto nie je typická zamilovanosť. Ani nemôže byť. Kto kedy počul, aby ste sa zaľúbili do človeka, o ktorom vám skôr, než ste si stihli uvedomiť, že je nesmierne príťažlivý, povedali všetky jeho záporné stránky? A vy ste pritom len chceli otvoriť Pandorinu skrinku, aby ste sa presvedčili, či je to naozaj tak. Myslím, že toto je presne to, po čom moja mrchavá časť túžila – hra, kde nie je žiadna konkurencia. Koniec – koncov, kto môže chcieť konkurovať mne? Veď som úplne svätá, mladá, pekná, múdra, psychopat, pesimista, žurnalistka, hobit, básnik...
K môjmu novému pôsobisku. Komu by sa už len chcelo komentovať sväté mesto nitrianske. Je pekné, rovné a ploché, rozdelené riekou na dve debilné polovičky. Na jednej stojí intrák, Centro a škola, na druhej Mlyny, stanica a centrum. Na každej strane jeden krtinec - Zobor a kalvária. Čo viac si môžem priať? Štyri roztomilé spolubývajúce, izbu na zaplakanie, školu od pondelka do piatku a žiadne voľné miestenky v rýchliku. Plus prievan v peňaženke ako bonus.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
sajuri007
20. 10.októbra 2011 21:43
A ja som s týmto človekom doslova vyrastala a prežila peklo na Korzike...chápete ma?
4
práve sa o to pokúšam, len vzhľadom na to, čo som napísala v predchádzajúcom blogu, nechcem ísť na to moc sprudka
Napíš svoj komentár